Žalm 102

Žalm 102:  Komentár

Žalm 102 patrí ku kajúcim žalmom. Prináša nárek skleslého človeka, ktorý prednáša Pánovi svoj žiaľ.

Prvé vzývanie žalmistu odkrýva pôvod známej liturgickej formuly používanej pri požehnávaniach osôb alebo predmetov, či iných vzývaniach: „Pane, počuj moju modlitbu.“ Vyjadruje sa ňou úplná odkázanosť človeka na Božiu moc a vyprosujú sa jej účinky pre človeka. Žalmista potom líči svoju opustenosť, samotu, opovrhovanie a potupu zo strany nepriateľov. Je to ťažké položenie žalmistu, ktorý reflektuje svoju situáciu pred Bohom. Jednotlivými obrazmi, ktoré sú vlastne variáciami samoty a smútku, sa autor duchovne prehlbuje a formuje pre plnšiu nádej, prijatie slobody ako Božieho daru a nakoniec pre bezpečné spočinutie v Pánovi.

Centrálnou témou žalmu je meditácia autora o Pánovi, ktorý trvá večne a môže sa zľutovať nad Sionom. Výsledkom Pánovej intervencie bude znovu postavený ľud v ďalších pokoleniach.

V záverečnej časti žalmu autor opäť reflektuje svoju situáciu, ale oproti prvej časti je tu rozdiel: kým na začiatku žalmu autor opisoval svoje biedne položenie, v záverečnej časti sa konfrontuje s Pánom, pričom oslavuje Pána za jeho veľkosť a stálosť. Tieto Božie vlastnosti sú v istom zmysle prameňom nádeje žalmistu, pretože v nich vidí perspektívu bezpečného trvania budúcich pokolení. 

Nešťastná situácia človeka sa tak veľmi spája so svätým mestom, že až nadobúda univerzálne rozmery. Obsah žalmu pravdepodobne uvažuje nad smutnou situáciou Izraela pre ich návrate z exilu.

Žalmista sa obracia k Bohu so silným zvolaním a predkladá mu v modlitbe, ktorá je plná živých a rôznorodých obrazov svoju biedu a bolesť, ktoré zmenšujú jeho existenciu na tieň, ktorý mizne. V tomto momente pre pohľade na ruiny svätého mesta zažíva hlbší nádych a začína vnímať to, že Sion bude obnovený a jeho poslanie prinesie všeobecnú spásu.

V 3. časti žalmu znova prichádza vzlykanie žalmistu, ktorý vidí, ako sa míňajú jeho dni a prosí, aby bol uchránený od blížiaceho sa konca. Jeho duša sa upokojuje pri kontemplovaní nemeniteľnej Božej večnosti, Boha, ktorý pretože je večný, predĺži život žalmistu a slávnostné dejiny Jeruzalema v jeho budúcnosti.

„K Bohu je potrebné sa obracať v čase príhodnom i nepríhodnom.“ (Sv. Ján Zlatoústy)

 „Boh je Pán času a všetko sa deje podľa poriadku, ktorý stanovil. On pozná, kedy je čas vstať a zľutovať sa.“ (Kassiodor)

„Práve ten, ktorý trvá naveky, môže zachrániť toho, ktorý je len dočasný. Človek potrebuje spásu, záchranu, lebo jeho dni sa naklonili ku koncu. Boží prísľub života v prítomnosti a budúcnosti. Keď človek upadá vo svojej sile, Boh nestarne… Boží prísľub života v prítomnosti a budúcnosti tak stále človeka sprevádza. “ (Sv. Augustín)

„Zajatci túžia po možnosti vrátiť sa do izraelskej krajiny a pobozkať každý jej kameň. Aj ak sa im darí a v zajatí prosperujú a žijú v krásnych palácoch, radšej by sa vrátili medzi jeruzalemské ruiny a rozvaliny, ktoré sú pre nich posvätné.“ (Radak/Ibn Jachia)

„Modlitba  chudobných je modlitbou veriacich v Krista. Chudobní sú vzhľadom na tento svet bohatí len v Kristovi. Sú plní Ducha Svätého, prednášajú modlitby Pánovi, aby nesklamal očakávania svätých.“ (Kassiodor)

„Každý človek más svoje roky odmerané, ale len Boh pozná konkrétny čas každého človeka. Hoci nikto nepozná presné roky života, predsa všetci vedie, že je čas pre jar, potom pre leto, neskôr pre jeseň a napokon pre zimu. Podobne všetci vedia, že je čas narodiť sa a čas zomrieť. Boh prisľubuje tým, ktorý mu slúžia s vierou, že zomrú ako Abrahám uspokojený životom.“ (Atanáz)

Možno ho používať ako hlas konajúceho pokánie. Každý človek, ktorý túži po obrátení sa v ňom môže nájsť.

Žalm 102 je jeden zo siedmych kajúcich žalmov (6, 32, 38, 51, 102, 130, 143). 

Skôr než žalmista začne Pánovi prednášať svoje žiale, vyjadrí prosbu o to, aby ho Pán počul a rýchlo mu odpovedal, teda aby splnil jeho vzývania. Až potom začína prednášať svoj „prípad“. Uvedomenie si Božej prítomnosti a dôvera v Božiu pomoc sú dôležitými podmienkami dobrej modlitby. 

Celá koncepcia žalmu 102 je veľmi dobrou ukážkou formácie človeka, ktorý reflektuje svoj život. Svoje položenie konfrontuje s Bohom. Pričom mu nejde o polemické ciele v zmysle výčitky: „ty, Pane, trváš naveky… ale my hynieme…“ V Pánovom večnom trvaní vidí žalmista garanciu spravodlivosti do budúcich pokolení. Žalmista upriamuje svoj zrak na Boha a v neho skladá svoju nádej…

„Nový žalm, ktorý prýšti zo srdca niekoho, kto je osobitne doráňaný. Prvé verše sú zvolávaním vzťahu s Bohom, ktorý ide cez zvukový kanál. Žalmista kričí, žiada, prosí, aby mu Pán naklonil svoj sluch, dychtí po odpovedi. Žiada, aby Boh vypočul jeho modlitbu a túto modlitbu môžeme rozdeliť na dve časti. 

Prvá polovica zhruba, je opisom utrpenia modliaceho sa. Uchyľuje sa ku viacerým podobenstvám, aby vystihol s účinnosťou svoj pocit úzkosti, suchoty, prázdna, dojem z toho, že život uteká bez toho, aby zanechal stopu, bez toho, aby niekomu bol na osoh. Dni, ktoré plynú ako dym, život ako pokosená tráva, ktorá rýchlo usychá. Prirovnáva sa ku vtákom, ktoré obývajú púšť, alebo ku zrúcaninám, ktoré zostali definitívne opustené. 

Keď sme osobitne smutní a plní úzkosti, často zažívame aj pocit samoty, pretože máme dojem, že nie je ľahké zdieľať vlastnú bolesť, alebo žeby ju tí druhí mohli pochopiť a cítiť s rovnakou intenzitou, s akou ju zakusujeme. Ku tomuto utrpeniu sa pridávajú urážky nepriateľov, chlieb z popola a voda sĺz, pretože sa zdá, že sme vzdialení od Boha, ba dokonca uvrhnutí ďaleko od neho, v jeho hneve a výčitkách. Povedala by som, že obraz je úplný, miera zármutku je naplnená. A keď je dosiahnutý tento vrchol smútku u verša 12 sa začína druhá polovica modlitby: modliaci začína dvíhať pohľad a srdce. Čelí svojej bezútešnosti týmto vyjadrením: „Ale ty…“, v ktorom začína opisovať veľkosť Boha. Ak sa moje dni míňajú a miznú, Ty zostávaš večne, Ty vstaneš a budeš mať zľutovanie. Pán znovu vybuduje Sion: ku utrpeniu jednotlivca sa pridáva utrpenie ľudu a ku nádeji zo znovuzrodenia ľudu sa pripája nádej zo znovuzrodenia jednotlivca. Ja som ako vtáčik, ktorý ledva lieta: kuvik, sova alebo vrabec. Pán už je hore a zvrchu sa skláňa ku mne, počúva vzdychanie väzňa, oslobodzuje odsúdených. Zoči voči toľkým rôznych slovám, toľkým veršom, ktoré nasledujú o pominuteľnosti života človeka o  jeho prchavom bytí, stojí v protiklade večnosť Boha, jeho trvanie a bytie od vždy navždy. Pominuteľnosť života človeka, ktorý mizne ako dym, nachádza základ vo večnosti Boha, ktorý má o neho starosť. 

Tento žalm ma vedie k zamysleniu sa nad kontrastom medzi tým, čo pomíňa a čo zostáva. A dnes si dávam záväzok žiť niečo, čo je navždy, čo nebude získaným predmetom, urobenou prácou, zjedeným jedlom. Nie v tomto chcem stráviť všetky moje energie, ale v prijatí dobra, ktoré mi niekto preukáže alebo v darovaní môjho dobra niekomu, koho stretnem, alebo kto stojí oproti mne. O tomto si myslím, že je to niečo, čo zostáva v Bohu navždy. Tu som Pane, tebe odovzdávam svoj život, pretože v Tebe nachádzam to „navždy“.“ (Chiara Piscaglia)