Žalm 104 – 2. časť

Komentár

Žalm 104 je radostným hymnom na oslavu Boha Stvoriteľa a Živiteľa. Autor v ňom prechádza jednotlivé sektory tvorstva – nebo, zem, more – a vyvoláva z nich jednotlivé prvky, aby oslavovali svojho Stvoriteľa. Žalm je preniknutý radosťou žalmistu z Boha a z toho, ako múdro riadi svet. Žalm 104 sa javí ako ozvena prvej správy o stvorení sveta (Gn1,1-2,3). Autor ale ponúka vlastný postup kontemplácie krásy stvorenia.

Boh je na úvod opísaný najskôr pomocou kategórií majestátu a vznešenosti. Ihneď potom používa žalmista kategóriu svetla. Zobrazuje vesmírnu scénu. Svetlo je predstavené plášť, rúcho Božej transcendencie, slávy a veleby. Nebesia sú vykreslené ako stan, či záves, oblaky ako voz. Krídla vetra a vánok sú priestorom na prechádzky Boha, vietor a plamene sú Boží poslovia (anjeli) a služobníci. Biblia v prírodných živloch vidí len Božích služobníkov.

Žalmista je nadšený rozmanitosťou a súladom Božích diel. Jeho nadšenie je spôsobené jednak krásou stvorenia, ale ešte viac dokonalosťou Božej prozreteľnosti, ktorá to všetko riadi. Vyspieval aj svoje nadšenie zo striedania noci a dňa. Každá etapa má vlastnú náplň. Aj človek je súčasťou tej istej harmónie v prírode, ktorú mu pripravil Pán. Človek sa náhli za svojou prácou ako svojím vlastným prínosom do harmónie Božích diel. Žalmista reflektuje Boha, ktorého tvár obrátená k stvoreniam zabezpečuje ich život a prosperitu. Ak ju Boh od svojich tvorov odvráti, tieto sa desia, strácajú dych a hynú. Autor tu vykresľuje svoju predstavu o neustálom Božom účinkovaní v tvorstve.

V záverečných veršoch vrcholí teológia stvorenia. Myšlienky autora smerujú k Pánovi a Pán hľadí na svoje diela. Je tu radosť Stvoriteľa a radosť stvorenia. V Ž 104,35 ide o nadšený poetický myšlienkový pochod žalmistu, ktorý si vrúcne želá súlad stvorenia a Stvoriteľa. Túži po tom, aby žiadne zlo nerušilo kontemplovanú harmóniu stvorenia a Stvoriteľa.

Žalm 104 je výbornou ukážkou spirituality, ktorá spája obdiv voči prírode ako Božiemu stvoreniu a účinkovanie Ducha Svätého v stvoreniach. Boh stvoril svet, neustále ho udržiava svojim priaznivým pohľadom a udeľuje mu svoj dych/svojho Ducha Svätého. Tak kresťanské Turíce možno prežívať ako nové stvorenie, resp .posvätenie sveta.

„Dobrorečiť Pánovi znamená chváliť ho. Kto dobrorečí Pánovi, zároveň žehná aj seba samého.“ (Hieronym)

„Kto je Bohom všetkých, je zvlášť mojim Bohom, pretože už viac nie som otrokom hriechu, ale zaslúžil som si byť nazvaný tvojim sluhom.“ (Hieronym)

„Z krásy samotných vecí môžeme zároveň vytušiť niečo z nádhery a veľkosti samotného Stvoriteľa.“ (Augustín) „Náš úžas a obdiv voči nemu.“ (Prosper Akvitánsky)

„Kedykoľvek vyznávame Bohu naše hriechy, tým že mu ich vyznávame, ho zároveň aj oslavujeme (zvelebujeme)… Vyznanie vín sprevádza následne krása dobrých skutkov.“ (Prosper Akvitánsky)

„Srdce pyšného je ako vyschnutá zem… Boh odporuje pyšným a pokorným dáva milosť, ktorá je ako vlaha a osviežujúca rosa… srdce pokorného bude žiť.“ (Bernard z Clairvaux)

„Pokušení je nesčíselné množstvo, a preto musíme bdieť vo svojom člen, aby nám neublížili. Sme však v bezpečí aj uprostred veľkých vĺn, pretože v loďke s nami je Kristus. S Kristom je v loďke naša viera, ktorú nesmieme nechať zaspať. Ak zaspí, treba ju prebudiť a ona v mene Krista nariadi vlnám, aby sa upokojili. Potom budeme schopní preplaviť sa cez tento svet ako cez more, až kým bezpečne nedôjdeme do vlasti.“ (Augustín)

„Nesmieme sa odvracať od Božieho slova. Nemáme byť ani prachom zeme, čiže nemáme túžiť po pozemských veciach… Keď sa zjaví Kristus, všetci spolu budú naplnení dobrotou. Ich dobrota nepochádza totiž z nich samých, lebo ak Pán odvráti od nich svoju tvár, budú vydesení.“ (Augustín)

„Od Božieho Ducha prijímame milosť, aby sme mohli žiť spravodlivo. Boh ospravedlňuje bezbožného, obnovuje tvár zeme a na celom svete tvorí nové stvorenie skrze ducha milosti, aby sme po tom, ako sme odložili starého človeka, mohli kráčať v novosti života.“ (Prosper Akvitánsky)

Podľa Augustína nám žalmista pripomína, aby sme sa upli na Boha a aby sme sa nespoliehali na svoju, ale na Božiu slávu. Tá nech trvá nielen do času, ale naveky. Boh sa následne nebude tešiť z našich diel, akoby patrili nám samým. Ak sú totiž zlé, sú výsledkom našej hriešnosti, ak sú dobré, sú dielom Božej milosti.

„Chvejúca sa pokora je lepšia ako sebaistá pýcha. Našou úlohou je pracovať na vlastnej spáse so strachom a chvením. Túto prácu v nás vykonáva Boh a všetko, čo máme, je jeho dar, nie je to niečo, čo by malo pôvod v nás samých.“ (Augustín)

„Či teda trpím, či napredujem, či čelím urážkam alebo prijímam poctu, budem chváliť Pána celým svojim bytím.“ (R.Rolle)

„Naša chvála sa stáva príjemnou Pánovi, pokiaľ sa tešíme z Pána. Čím viac je on príjemný v našich očiach, tým drahší sme aj my jemu. Každý z nás má v sebe človeka, ktorý môže predstúpiť pred jeho majestát. Milujúca osoba sa stretne s láskou, osoba bez záujmu je odmietnutá. Boh podporuje toho, kto prejavuje svoju túžbu.“ (Kassiodor)

Máme chváliť Boha ako toho, kto v nijakom čase neprestáva udeľovať svoje dary verným. (Kassiodor)