Žalm 105 – 2. časť

Žalm 105 2. časť: komentár

Tento žalm má Hallelujah v hebrejskej pôvodine na konci a v preklade LXX na začiatku. Možno povedať, že toto radostné zvolanie rámcuje celý žalm a pôsobí na čitateľa ako výzva na intenzívnu oslavu Pána. 

Žalmista poukazuje len na tie udalosti, v ktorých sa výnimočným spôsobom prejavila Božia ochrana.

Dôležité je sloveso „pamätať“. Izraelský národ má pamätať na zachraňujúce Božie skutky v dejinách a to aj preto, že Pán pamätá na svoju prísahu a na zmluvu, ktorú uzavrel s patriarchami a nasledujúcimi pokoleniami. Božej pamäti má teda zodpovedať ľudská pamäť a ich vzájomné stretanie umožňuje človeku intenzívne prežívať Božiu prítomnnosť.

Podobne môžeme aj my na osobnej rovine vo svojom živote poznávať Božie účinkovanie a chváliť Božiu prozreteľnosť. Môžme neustále ďakovať Bohu za všetky dary, ktoré dostávame a za ľudí, ktorých stretáme. Kresťanská liturgia má svoj zmysel neustálom sprítomňovaní spásnych Božích činov v prospech človeka. Boh nám stále aktuálne prejavuje svoju lásku.

Žalm 105  hovorí o úžasných Pánových skutkoch, ktoré vykonal skrze svojich služobníkov. Žalm 106 vyzdvihuje skôr Božie milosrdenstvo voči vzdorovitému a nepoddajnému ľudu. Tieto žalmy sú medzi sebou prepojené. Obidva totiž približujú históriu židovského národa zaznamenanú v knihe Exodus. (Hieronym)

„Žalmista pozbuzuje všetkých, aby chválili Pána a vzývali jeho meno. Pán počúva toho, kto k nemu volá, keď vidí, že modliaci sa človek ho chváli a že jeho láska je úprimná.“ (Augustín)

„My sa vyznávame Bohu, pretože sme hriešnici. On je však milostivý a zľutúva sa nad nami. Slová „vzývajte jeho meno“ nám teda majú pripomenúť, aby sme si vo svojich srdciach nevytvárali modly, ale aby sme vzývali Pána, ktorý je naším vykúpením.“ (Hieronym)

V žalme je kľúčová previazanosť spevu s témou zachraňujúceho konania Pána v dejinách Izraela. Skutky v tomto žalme sú opísané ako divy, čo odkazuje na konanie Pána, ktoré zachraňuje Izraelitov z rúk mocnejšieho nepriateľa. Toto prináša potešenie srdca, ktoré je prezentované ako Boží dar. Jeho ovocím je pocit bezpečia. V našom prípade je potešenie srdca spojené s hľadaním Pána.

„Prv než sme začali hľadať Pána, boli sme slabí. Teraz však, keď ho hľadáme, stávame sa silnými. A keď ho napokon nájdeme, o koľko dokonalejší budeme?“ (Hieronym) „Keď ho napokon uvidíme z tváre do tváre, uspokojí nás to natoľko, že ho už viac nebude treba hľadať, t.j. úplne.“ (Augustín)

Bernard z Clairvaux nabáda človeka, aby sa držal Boha a neustále hľadal jeho tvár. Má ho pohýnať túžba, ktorá vedie zamilovaných, aby hľadeli na tvár tých, ktorí sú im najdrahší. Nech sa pýta, kde je jeho milovaný Boh, ktorý je vyšší ako nebo, hlbší ako hĺbky podsvetia, širší ako zem a rozsiahlejší ako more… Aj keby bol človek veľkým hriešnikom, nech sa nedá odradiť od hľadania Boha. Nech k nemu prichádza ako Dávid, ktorý si ruky poškvrnil krvou, ako Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal sedem zlých duchov a ako Peter, knieža apoštolov, ktorý padol na dno tým, že ho zaprel. Nič nemôže človeka vytrhnúť z Božej ruky.

Veci, ktoré v živote považujeme za zlé alebo nešťastné, keď sa nám dejú, sú v podstate dielom Božej prozreteľnosti a slúžia v konečnom dôsledku na naše dobro. (Hieronym)

„Nik, koho pokúša jeho vlastná žiadostivosť nemôže uniknúť hriechu, pokiaľ sa nezjaví Pán a nesníme jeho putá.“ (Hieronym)

Výraz „jeho zákon“ nás upriamuje na to, aby sme milovali Boha celým svojim srdcom a našich blížnych ako seba samých, a aby sme konali spravodlivé skutky vo všetkých oblastiach nášho života. (Kassiodor)