Zhudobnený text s akordami
Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.Originálny text
Žalm 108
Ochotné je moje srdce, Bože,
ochotné je moje srdce:
budem ti spievať a hrať.
Prebuď sa, duša moja,
prebuď sa, harfa a citara,
chcem zobudiť zornicu.
Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi
a zaspievam ti žalmy medzi národmi.
Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo
a tvoja vernosť až po oblaky.
Bože, vznes sa nad nebesia
a tvoja sláva nech je nad celou zemou.
Zachráň svojich najmilších;
pomôž svojou pravicou a vyslyš ma.
Vo svojej svätyni Boh povedal:
„S radosťou rozdelím Sichem
a rozmeriam sukotské údolie.
Môj je Galaád a môj je Manasses;
Efraim je prilba mojej hlavy
a Júda moje žezlo vladárske.
Moab je nádrž, v ktorej sa kúpavam,
Idumea sa mi stane podnožkou,
nad Filištínskom víťazne zajasám.“
Kto ma privedie do opevneného mesta
a kto ma odprevadí až do Idumey?
Kto iný ako ty, Bože, čo si nás odvrhol?
A prečo už, Bože, nekráčaš na čele našich vojsk?
Ty nám pomôž dostať sa z útlaku,
pretože ľudská pomoc nestačí.
S Bohom budeme udatní,
on našich nepriateľov pošliape.
Žalm 108 komentár:
Hoci spočiatku je autorom prosby jednotlivec, na konci žalmu 108 sa stáva zrejmým, že zastupuje celé spoločenstvo.
Tento žalm je kompilátom Ž 57,8-12 a 60, 7-14. Má kontemplatívny nádych a oslavuje Božiu veľkosť, jeho milosrdenstvo, vernosť, resp. láskyplnú vernosť za každých okolností vzhľadom na jeho zmluvu so svojim Bohom.
Boh má pripravené riešenie na každú skúšku, zjaví svoj arzenál sily a víťazne podporí svoj ľud. Len s ním možno dosiahnuť slobodu a môžu sa udiať „veľké veci“. (Ján Pavol II.)
Dôraz sa v ňom kladie na prosbu o záchranu, ktorá vychádza z Božej oslavy a prísľubu záchrany. Ľud, alebo aspoň žalmista ako jeden ideálny predstaviteľ, musel prejsť vnútorným prerodom a nesnaží sa získať účasť na Božích prísľuboch násilím (takmer zápasom s Bohom), lež prenecháva situáciu v Božich rukách. Komunita tých, ktorí si ctia Boha je uistená, že Boh odpovie na ich prosbu. Stane sa to v momente, keď Boh daruje víťazstvo cez svojho vyvoleného, ktorý bude ustanovený naveky.
Harfa pre Origena je symbolom ducha, citara (tu lýra) je symbolom duše. Duch (intelektuálna časť) sa v človeku prebudí tak, že strasie zo seba nevedomosť. Duša, teda tá citlivá časť človeka, v ktorej sa rodí hnev a túžby, sa prebudí vtedy, keď strasie so seba zlobu. (Origenes)
„Sichem“ prekladá Hieronym ako „plecia“ a tie symbolizujú Kristove diela. Teda zmyslom ukrižovania je rozdeliť diela jeho svätým, zanechať im sladké jarmo a ľahké bremeno. „Rozmeriam údolie stánkov“ (tu Sukkot) znamená, že Pán a Spasiteľ zišiel do údolia plaču, do údolia ľudskej biedy, teda do tohto sveta. „Opevnené mesto“ je podľa neho podsvetie, ktoré sa volá i haides (šeol – hebrejský výraz). Odtiaľ už nie je možné sa vrátiť. A z tohto mesta okrem Pána nikto nevyšiel ako víťaz. „Idumea“ je miesto trestu a krvi. Hieronym prekladá jeho pôvodný význam ako „krvilačná“ alebo aj „pozemská“. Je to miesto, kde duše mali byť zničené. Preto každý, kto zišiel do podstvetia, prehral svoj boj, okrem Pána. (Hieronym)
„Nevkladáme nádej v nikoho, len v Boha. Nikto by sa nemal cítiť pánom svojho života, nikto by však nemal mať strach. Máš Krista, a máš strach? Diabol sa stará o svojich učňov, a Kristus sa nepostará o svojich sluhov? Diabol rozdeľuje zlato, a Kristus nemôže rozdeľovať chlieb? Preto je potrebné zanechať starosti a povedať si: V Bohu budeme konať mocne. On bude naša sila, náš chlieb, náš vodca. A on sám zavrhne našich nepriateľov. On nás korunuje, on bude bojovať s nami a ešte viac, vyhrá v nás.“ (Hieronym)