Žalm 115

Komentár

Zdá sa, že tento žalm bol používaný v Hebrejskej liturgii, aby doprevádzal obety a jeho rôzne časti boli spievane alternovane dvoma chórmi, alebo sólistom a chórom. Žalm 115 sa javí ako poeticky inscenovaná liturgia, ktorou sa v imaginárnom spoločenstve národov oslavuje jedinečnosť Pána a nariaďuje sa čitateľom a poslucháčom žalmu úplne sa spoľahnúť na Božiu ochranu.

Izrael mal skúsenosť živého Boha, ktorý na seba zobral osud Izraela a vkladá svoje dejiny do príbehu dejín svojho ľudu. Boh je pre Izraelitov pomocou a záštitou, čo je vo veršoch 9-11 zopakované 3x. Božie požehnanie, ktoré je Izraelu udeľované rozširuje na Izraelitov požehnania, ktoré v minulosti Bohu udeľoval patriarchom. Toto požehnanie bolo zdrojom, prameňom a garanciou života a účinnosti. Taktiež zabezpečovalo pokračovanie zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Žalm končí zvolaniami tých, ktorých Boh požehnal. Je v nich hlboká túžba žiť, konať a chváliť Boha. On býva v nebi, ľuďom daroval zem, aby tam mohli rozvíjať svoju činnosť. Zdá sa, že v týchto posledných veršoch počujeme vyjadrenia vďaky Bohu zo strany tých, ktorým Pán doprial prežiť utrpenia exilu. Zároveň počujeme aj prísľub práce na znovuobnovení svätého Božieho ľudu. 

Tento žalm nám môže pomôcť každú nedeľu (deň vzkriesenia Pána), aby v nás dozrievalo: „rozhodnutie, ktoré ovplyvňuje celú našu existenciu. Spočíva v uznaní toho, kto je Boh oproti modlám a polobohom… Človek je jedine ten, ktorým je iba preto, že Boh mu dal základ jeho podobnosti. Iba keď človek prijíma seba samého z Božích rúk, je si istý sám sebou. Môže povedať „ja“, pretože je pozvaný a volaný Bohom. Celé jeho bytie nie je ničím iným, iba odpoveďou na Stvoriteľské volanie „ty!““ (R.Guardini).  

Bernard z Clairvaux povzbudzuje poslucháčov, aby očakávali budúce dobrá, ktoré prídu po tomto pozemskom živote. Nech s túžbou hľadia na budúce prísľuby, nech sa nedajú odradiť únavou, ktorú si vyžaduje vytrvalosť, nech nelamentujú nad tým, že Kristovo jarmo je ťažké, zatiaľ čo on hovorí, že je ľahké a príjemné. Vždy, keď im prichodí niesť bremeno dňa, horúčavy, nech myslia na váhu večnej slávy, ku ktorej ich vedie milosrdenstvo Kráľa slávy, ku ktorému nech v pokore volajú: Nie nám, Pane, nie nám, ale svojmu menu slávu daj.

„Človek sa ťažko vzdá toho, čo mu je najvzácnejšie a najdrahšie. Oveľa ľahšie sa vzdáva vecí, ktoré nemajú veľkú hodnotu. Preto sa tu spomínajú striebro a zlato, aby bolo jasné, že nie sú nič iné ako zem.“ (Augustín)

„Podľa židovského náboženstva je človek stvorený na obraz Boha a má mu slúžiť tým, že sa ustavične zdokonaľuje, aby sa mu čoraz viac podobal, najmä v milosrdenstve a svätosti.“ (Feuer)

„Pán na nás pamätá…“

Toto tvrdenie o spáse je veľmi blízke textom, v ktorých Božie pamätanie či spomenutie je podnetom pre jeho spásny zásah: napr. pri potope záchrana Noema, po potope Božie spomínanie zachráni ľud alebo stimuluje pomoc utláčanému ľudu v Egypte. Je tu skúsenosť so živým Bohom.

„Trojnásobné opakovanie slovesa žehná vo v. 12 sa kladie do súvisu s učením Talmudu. Podľa neho udalosť, ktorá sa tri razy opakuje, predstavuje skutočnosť s pevným základom.“ (Feuer)