Žalm 116 (časť. 1)

Komentár: 

Táto prvá časť žalmu 116 zachytáva skúsenosť jednotlivca (porov. Ž 91,9-16), ktorý zažil úzkosť a ohrozenie života, no tieto boli vyvážené, ba prekonané vďaka pomoci od Pána. Pomoc v danom okamihu prerástla do trvalej skúsenosti s Bohom. Úzkosť a utrpenie sú asociované šeolom, ktorý je miestom absolútneho vzdialenia sa od Pána. Zo stavu smrti sa dostáva do života a z absolútneho vzdialenia sa od Pána prichádza do jeho blízkosti.

Žalmista tu už na začiatku žalmu opisuje svoju skúsenosť a to, že bol vypočutý. Táto skúsenosť je možná vďaka stálym Božím vlastnostiam opísaným vo v. 5.

Tak ako aj v iných žalmoch (porov. Ž 20,10, Ž 50,15, Ž 56,10, Ž 86,3, Ž 102,3, Ž 138,3) aj tu cítiť dôveru a pevné presvedčenie, že volanie k Pánovi prinesie očakávaný výsledok. 

„Boli sme chorí a máme ubolené srdce. Tá bolesť nie je fyzická, ale je z lásky a túžby po tebe. Tak veľmi by sme si priali, aby si počúval naše modlitby a prosby a pritiahol nás bližšie k sebe.“ (Feuer)

„A vo svojich dňoch (v dňoch svojich intenzívnych emócii), v dňoch svojho trápenia ho budem vzývať a v dňoch svojho vyslobodenia ho budem chváliť… Či budú prevládať pozitívne alebo negatívne city, žalmista sa zakaždým bude obracať na Pána.“ (Herczeg)

Príčinou žalmistových ťažkostí sú neosobné sily: laná smrti, úzkosť pred šeolom (v.3), smrť, slza, potknutie (v.8). Tieto však aktívne pôsobia a žalmista je voči nim bezmocný. 

„Laná smrti“ sú metaforou bezprostredného smrteľného nebezpečenstva, ktorému je žalmista vystavený. Toto nebezpečenstvo získava takmer osobný charakter: je ako nepriateľ, ktorý striehne a sliedi, aby stiahol do záhuby. (Ž 118,5 a Ž 18,6). Voči týmto silám je žalmista bezmocný a iba Pán ho môže z takejto situácie zachrániť.

„Úzkosť pred šeolom, tieseň a zármutok“ Toto sú typické výrazy na vyjadrenie žiaľu (Ž 120,1, Ž 138,1, Ž 142,3 a Ž 31,11). Z týchto daných ťažkostí môže zachrániť iba Boh. 

„Mojich ťažkostí je také množstvo, že mi siahajú až po nos a idú ma zadusiť… Neustále sa na mňa valia útrapy, ako koleso bez konca… Moje nešťastia prichádzajú po dvoch, ako zdvojená niť tkacieho stavu.“ (Feuer)

„Ako ľudia môžeme byť nešťastní a hodní poľutovania, pretože hriech nás neustále vyhľadáva. Ale aj keď hriechy vyhľadávajú človeka, o to skôr sa nemáme nimi nechať prekvapiť.“ (Hieronym)

„Namiesto „Ó“ sa v hebrejčine vyskytuje „anna“. „Anna“ znamená „prosím“ alebo „zaprisahávam“ (úpenlivo prosím). Teda preklad môže znieť aj takto: „Zaprisahávam ťa, Pane, vysloboď moju dušu.“ Citoslovce „Ó“ nevyjadruje pocit obdivu voči Pánovi, ale vyjadruje prosbu človeka, ktorý sa nachádza v hrozivom nebezpečenstve.“ (Hieronym)

Preto sa s dôverou obracia na Pána, ktorému absolútne dôveruje: milujem (v.1), vzývam (v.4), verím (v.10). Nie je to iba slepý ničím nepodložený vzťah. Takáto dôvera sa zakladá na presvedčení o stálych a objektívnych Pánových vlastnostiach: počuje (v.1), je milostivý a spravodlivý, zľutúva sa, zachováva prostých (v.5-6). Pán konal v prospech žalmistu i v konkrétnych momentoch: nachýlil svoje ucho (v.2), pomáhal mi (v.6), uchránil… (v.8).

„Kto veľa hreší, nech počuje o Pánovom milosrdenstve. Kto je ľahostajný, nech počuje o Pánovej spravodlivosti. Pán je milosrdný v plnosti a je aj absolútne spravodlivý. Milosrdný voči hriešnikom, spravodlivý voči dobrým. Hriechy môžu ťažiť človeka, ale Boh víťazí stále vo svojom milosrdenstve. Preto je napísané len raz spravodlivý a dvakrát milosrdný.“ (Hieronym)

„Byť malý, nízky, biedny“ opisuje fyzickú existenciu, ktorá sa prelína s pocitom bezmocnosti a odovzdania sa do Božej vôle. V takomto stave sa žalmista môže spoliehať iba na Božiu pomoc a záchranu (porov. Ž 79,8 a Ž 142,7).

„Pán zachováva prostých v tom zmysle, že ochraňuje prostého, dôverčivého človeka, ktorý sa nemá na koho obrátiť (ani sa nedokáže ochrániť sám), ale neuvažuje o podvádzaní, aby sa zachránil pred ťažkosťami (a dôveruje Najvyššiemu). Boh ho stráži, akoby mal okolo seba ochranku. Tak isto ochraňuje aj múdreho človeka, ktorý sa nespolieha na vlastný rozum a nejaké chytráctvo, lebo (vlastnými schopnosťami) nič nezmôže, ak bude Božia vôľa iná.“ (Radak)

Vo v. 7-8 sa tón žalmu mení a žalmista nehovorí k Bohu, lež ku svojej duši, teda sám k sebe. Nastupuje štýl oslavy. Duša, teda osoba žalmistu sa môže vrátiť k odpočinku. Odpočinok je miesto alebo stav, ktorý nemôžu zabezpečiť ľudia. Je tom miesto mimo ľudskej sféry. Takýto stav odpočinku je umožnený Božím konaním, ktoré je už ukončené a jeho dôsledky trvajú. Božie konanie spočíva v štedrosti a poskytnutej ochrane. Táto štedrosť prichádza k človeku zhora, teda od Boha (porov. Ž 103,10, Ž 119,17, Ž 142,8). Božia štedrosť sa prejavuje konkrétnymi skutkami v troch oblastiach. Ich spoločnou charakteristikou je sloveso „uchrániť“. Keď žalmista opisuje Pánove skutky, ale na neho aj priamo obracia, ešte dôraznejšie vyjadruje, že záchrana pochádza od Pána. Žalmista ju prežíva v troch oblastiach: je to záchrana duše pred smrťou, oka pred slzou a nohy pred potknutím. Skutočnosť, že Pána všetky tieto tri situácie nedopustil, znamená, že žalmista je ochraňovaný vo všetkých oblastiach svojho pozemského života.

„Tento svet je miestom plným nepokoja, je to aréna pre bojovníkov. Je to miesto plaču, kde nie je dovolené kráčať s istotou. Žalmista sa prihovára duši, aby sa vrátila do raja, lebo svojou vinou duša musela z raja odísť. Jej návrat bude však dielom Pánovho milosrdenstva. Návrat smeruje k odpočinku.“ (Hieronym)

Iba život s Pánom je život v plnom zmysle slova: je to život, ktorý je Božím darom a pochádza od Boha.

Žalmista začína svoju modlitbu jednoduchým a dojímavým vyjadrením citu voči Pánovi, ktorý vypočul jeho modlitbu, keď na neho doliehalo smrteľné nebezpečenstvo. Keď je toto zažehnané, v srdci zostáva pocit hlbokej vďačnosti voči Bohu a túžba nájsť pokoj ducha, aby znova mohol začať kráčať životom v Pánovej prítomnosti (Ex 2,23-25). 

Z tejto udalosti a taktiež z mnohých podobných, ktoré sa spomínajú v dejinách Izraela, môžeme objaviť kontext žalmu. Ak myslíme na to, že po stáročia židovské rodiny recitovali túto modlitbu na konci Veľkonočnej večere ako poďakovanie Bohu za to, že toľkokrát oslobodil svoj ľud zo smrteľných nebezpečenstiev. 

Ježiš spieval tento hymnus potom, ako Eucharistiou ustanovil nové slávenie Veľkej Noci (Mt 26,30, Jn 13,31, Jn 16, 32-33). V tomto momente ďakoval Otcovi za to, že v Eucharistii daroval ľuďom tajomstvo ich vykúpenia. Ježiš sa poberá na cestu Kalvárie, pričom spieva tento žalm. Vie, že jeho smrť je jeho triumfom, pretože vládca tohto sveta nad ním nič nemôže (Jn 14,30) a bude vyhnaný von. Ježiš bude vyzdvihnutý od zeme a takto pritiahne všetkých k sebe (Jn 12,31-32).

Existencia každého kresťana je svätou históriou, ktorá je poznačená pokračujúcimi Božími zásahmi (Sk 14,21). Tato nás volá ku slobode, v tom zmysle, že Ježiš nám odpovedá, keď voláme k nemu. Dvíha našu slabosť, utešuje naše slzy, vytrháva nás z duchovnej smrti a zahŕňa nás dobrodeniami všetkými možnými spôsobmi. 

Žalm svojimi jednoduchými, ale intímnymi a spontánnymi vyjadreniami nás povzbudzuje, aby vo všetkých životných okolnostiach vzdávali vďaky Bohu . Keď sa modlíme tento žalm, je to sám Kristus, ktorý nás uvádza do prítomnosti Otca a ďakuje za nás a s nami.