Zhudobnený text s akordami
Originálny text
Žalm 116 – 2. časť
Dôveroval som, aj keď som povedal:
„Som veľmi pokorený.“
V rozrušení som vyriekol:
„Všetci ľudia klamú.“
Čím sa odvďačím Pánovi
za všetko, čo mi dal?
Vezmem kalich spásy
a budem vzývať meno Pánovo.
Pánovi splním svoje sľuby
pred všetkým jeho ľudom.
V Pánových očiach má veľkú cenu
smrť jeho svätých.
Pane, som tvoj sluha,
som tvoj sluha a syn tvojej služobnice.
Ty si mi putá rozviazal:
obetu chvály ti prinesiem
a budem vzývať meno Pánovo.
Splním svoje sľuby Pánovi
pred všetkým jeho ľudom
v nádvoriach domu Pánovho,
uprostred teba, Jeruzalem.
Komentár:
Podobne ako v iných žalmoch (Ž 18,4-7, Ž 30,2-4), aj tu sa opisuje dramatická cesta z hlbín zatratenia cez krajinu žijúcich až k spoločenstvu s Bohom v chráme. Po tejto ceste kráča žalmista vďaka Bohu.
Aj v prostredí ľudskej zrady žalmista dôveruje Bohu a s nadšením mu ďakuje, že ho neopustil. Je presvedčený, že so žiadnou vďakou ani sľubmi nemožno vykompenzovať Božiu dobrotu (v.13.17). Preto žalmista, ktorý unikol horkému kalichu utrpenia, s radosťou dvíha kalich spásy (v.13). Modliaci sa žalmista držal pochodeň svojej viery vysoko, hoci jeho pery poznačila horkosť zúfalstva nešťastia (v.10). Okolo sa totiž dvíhala akoby ľadová stena nenávisti a klamstva, lebo blížný sa ukázal ako neverný a klamár (v.11). Prosba sa však mení na vďaku, lebo Pán pozdvihol svojho verného z víru klamstva (v.12). Pán sa nad dôverujúcim láskavo skláňa. Boh nie je ľahostajný voči dráme stvorenia, ale láme jej okovy (v.16).
Podľa Augustína je každý človek sám o sebe klamár. Stane sa pravdivým z Božej milosti. Stalo sa tak apoštolovi Petrovi, ktorý si veľa domýšľal o sebe, a preto sa musel učiť na vlastných chybách.
„Boh presviedča dušu, že on jediný je Pravda, ktorá nemôže klamať.“ (Terézia Avilská)
„Ako mám vrátiť Pánovi všetku jeho štedrosť ku mne? Aj keby som mu dal všetko, čo mám, bolo by to ako nič v porovnaní so slnkom, kvapka vody v porovnaní s riavou a zrnko prachu v porovnaní s vysokým vrchom.“ (Bernard z Clairvaux)
„Pane, ja som tvoj služobník.Tieto slová majú v sebe pokoru. Sú znakom dôstojnosti a ocenenia toho, čo znamená byť služobníkom Pána a nie hriechu. Žalmista tým chce povedať, že mu nevládnu ľudia ani hriech.“ (Hieronym)
Aj tento žalm sa používal v Hebrejskej liturgii ako modlitba poďakovania na konci Veľkonočnej večere. Svojim spôsobom sumarizoval to, čo sa udialo počas Veľkonočnej večere. 4x kalich s vínom išiel od prvého ku ostatným spolustolujúcim, aby chválili a ďakovali Pánovi, ktorý zachránil ich životy a rozlomil Izraelové putá. V tejto chvíli sa každý Izraelita cítil a vyhlasoval za Božieho sluhu, ako ním boli jeho otcovia Abrahám, Izák, Jakub a Mojžiš. Tretí kalich koloval medzi stolujúcimi, ktorí jedli Veľkonočného baránka. Mal názov „kalich požehnania“ a spájal sa so vzdávaním vďaky po večeri.
Ježiš zobral kalich a po vzdávaní vďaky im ho dal a povedal (Mt 26, 27-29). Z kalichu, ktorý sme prijali (1Kor 11,26, 1Kor 10,16), ktorý je naplnený Kristovou krvou spoločenstvo veriacich čerpá silu, aby o ňom vydávali svedectvo a zúčastňovali sa na jeho utrpení. Tým, že aj my vylievame svoju krv, ktorá keď je zmiešaná s Kristovou, dáva svojim synom a dcéram novú silu a odhodlanie. Z toho kalicha, ktorý je spoločný Kristovi a spoločenstvu Cirkvi, pramení život pre ľudstvo. Toto je skutočne kalich spásy. Kristova krv obnovuje náš život a napĺňa v ňom tajomstvo posväcovania.
Kristov kalich je jeho umučenie a smrť. Kalich horkosti, ktorý pripravili vzpupní ľudia Bohu a ktorý obsahoval Boží hnev, kalich, ktorý mali piť zločinci ako trest za svoje hriechy, tento kalich pije Kristus. Kalich utrpenia a horkosti, ktorý pil sa zmení na kalich spásy, požehnania a večného šťastia. Nateraz Kristus túži piť a pokračovať v pití svojho kalichu horkosti, utrpenia a požehnania v nás až do poslednej kvapky.