Žalm 119 Kaf komentár:
Strofa kaf zachytáva skúsenosť čakania, keď ubúda telesných síl, počas temnoty a dlhotrvajúceho utrpenia. Dvoma slovami by sa dala opísať ako mlčanie Boha alebo, zo skúsenosti mystikov ako temná noc čakania. Neprekvapuje, že táto skúsenosť nasleduje po hlbokom zážitku stretnutia s Bohom v predchádzajúcej strofe. Aj tu sa ukazuje, že nadšenie z poznania Boha v jeho slove nie je zavŕšením, ale pokračovaním životnej púte. Celá strofa sa vyznačuje jednoliatosťou a je doteraz najťažším líčením ohrozenia života a s tým súvisiacou skúsenosťou straty síl. Jedine záverečný verš vyjadruje pozitívnu myšlienku, aj to len v podobe prosby adresovanej Pánovi. Strofa lamed sa zdá byť riešením a zavŕšení ťažkých otázok a životného rozpoloženia žalmistu. Zároveň stred žalmu pôsobí ako zlomový bod v žalmistovom svete, presnejšie v tom, ako vníma Pánovu Tóru.
Verš 81. Strofa sa začína, ako zvyčajne, ohlásením základnej témy. Tentoraz je to dlhotrvajúce vyčerpanie, únava, až umieranie. Ide o zdanlivo nekončiacu bezvýchodiskovú situáciu. Žalmista ju opisuje typickým náboženským slovníkom – obrazom zmierajúcej duše, vyčerpanej dlhým čakaním na spásu, ktorá neprichádza. Zároveň naznačuje ťažkú životnú situáciu. Zmieranie môže mať aj emočný význam túžiť, cnieť sa. Intenzívna túžba po niečom, niekom sa môže prejavovať ako chradnutie. Nie je to volanie o záchranu života ako vo v. 28, ale postoj vekom a skúsenosťami vyzretého človeka (v. 84): na tvoje slovo čakám. Päťnásobné opakovanie slovesa čakať sa v žalme vždy spája s novou skúsenosťou s Pánovým slovom. V strofe kaf to nekonečné čakanie alebo, ako to prirovnania v strofe naznačujú, čakanie do konca života. „Žalmista si uvedomuje, že Boh mu skrze svoje slovo oznamuje spásu, ako aj dobrá, ktoré mu vo svojej spáse pripravil. Preto žalmista zmiera vo svojej túžbe vyčerpaný zápasom so žiadostivosťou, upriamený celou bytosťou na predmet svojej túžby. Touto Božou spásou môžeme v kristologickom zmysle chápať Ježiša Krista, ktorého meno znamená naša spása.“(Origenes, Euzébius Cézarejský)
Verš 82. Zmierajúce oči ako paralela k zmierajúcej duši sú zintenzívnením opisu stavu slabnutia či stravujúcej túžby žalmistu po Pánovom zachraňujúcom konaní. „Jeho slová neprýštia z duševnej slabosti, ale z mocnej túžby po tom, čo Boh prisľúbil.“ (Augustín) „Kedy ma už konečne potešíš?“ Všetky tri otázky: kedy, koľko dní, kedy, v. 84, súvisia s plynúcim časom a zvýrazňujú ťažobu čakania na slovo. Netrpezlivá otázka je v istom napätí s výrokom o čakaní na slovo a odkrýva spleť emócií, ktoré napĺňajú vnútro žalmistu. V tej či onej situácii však celú pozornosť sústreďuje na Pána, od ktorého očakáva spásu a potešenie. Bernard z Clairvaux povzbudzuje svojich poslucháčov prostredníctvom v. 82, aby boli neúnavní v kontemplácii Božieho slova. Nech hovoria: Oči mi zmierajú po tvojom výroku a nech túžia po Bohu.
Verš 83. Svoje vnútorné rozpoloženie žalmista vykresľuje v poradí tretím obrazom. Po zmierajúcej duši a očiach sa prirovnáva k mechu v dyme. V prípade prirovnania k mechu v dyme zohráva prvoradú úlohu bezprostredná emócia, navodená predstavou dusenia a v dyme, ktorá stupňuje predchádzajúce obrazy dochádzajúcej životnej sily a odchádzajúceho zraku. Žalmista nezabudol na ustanovenia, no prežíva zabudnutie od Pána. V mechu v dyme bez určenia obsahu je možne vidieť absurditu zavesenia prázdneho mecha do dymu, teda vnútorného rozpoloženia žalmistu, ktorý nepochopiteľnú osobnú situáciu stupňuje aj opakovanými otázkami. Žalmista výrokom „nezabudol som“ použil šesťkrát: v. 61.83.109.141.153. Posledný raz týmto výrokom uzatvára žalm, pričom tu nie sú prítomní jeho protivníci, ale obracia sa na Pána, lebo on sám seba cíti ako ohrozenie, keď sa nazýva blúdiacim baránkom (v. 176). „Bezbožníci sa snažia vycediť zo žalmistu poslednú kvapku nábožnosti, aby sa odcudzil svojmu Stvoriteľovi. A predsa žalmista môže zvolať: (no) na tvoje ustanovenia som nezabudol.“ (Sforno)
Verš 84. V kontexte Žaltára je Boh konajúci súd neprestajne uvádzaný ako ten, kto háji utláčaného, či je to už jednotlivec alebo spoločenstvo. Je to v Ž 9,5: „Lebo ty si sa ujal môjho súdu a rozriešil si môj spor, zasadol si na trón ako spravodlivý sudca.“ Ž 9,17: „Pán sa zjavil a konal súd. Hriešnik sa zamotal do diela svojich rúk.“ Ž 99,4: „Mocný kráľ spravodlivosť miluje: ty si ustanovil, čo je správne, právo a spravodlivosť v Jakubovi ty vysluhuješ.“ Ž 103,6: Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným.“ Ž 140,13: „Viem, že Pán úbohému právo prisúdi a chudobnému odplatí.“ Ž 146,7: „utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb.“ „Už prvá časť verša naznačuje akútny stav žalmistu: Koľko je ešte dní tvojho služobníka? V tomto duchu aj druhá otázka vyjadruje naliehavú túžbu po blízkom uskutočnení Božieho konania. Prosí, aby Pán čím skôr vykonal nielen spravodlivý súd nad tými, čo ho prenasledujú, ale aj jeho vlastnú záchranu, prejav Pánovho milosrdenstva.“ (Raši)
Verš 85. „Boží Zákon spočíva v Božích prikázaniach. Ono tkvie v tom, že je to nové prikázanie, pretože obnovuje: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom (Jn 13,34). Toto je Boží Zákon, ako hovorí Apoštol: Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6,2). Konečným zavŕšením našich skutkov má byť teda láska. Tá je cieľom.“ (Augustín)
Verš 86. Určujúcim pojmom pri hľadaní zmyslu výroku je slovo oddanosť. Nahradenie Božej osoby „verný Boh“ všetkými jeho prikázaniami vyplýva z porovnaní charakteristiky oddanosti naprieč Žaltárom, kde je rozvinutá do teologického atribútu Boha. Nájdeme pojem vernosti v Ž 36,6: „Pane, tvoje milosrdenstvo siaha po nebesia a tvoja vernosť až k oblakom.“ Ž 40,11: „Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse.“ Ž 88,12: „Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote a na mieste zániku o tvojej vernosti?“ Ž 89, 2-3: „Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť. Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach.“ Ž 89,6: „Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia a tvoju vernosť spoločenstvo svätých.“ Ž 89,9: „Pane, Bože zástupov, kto je ako ty? Mocný si, Pane, a pravda je u teba.“ Ž 89,25: „S ním bude moja vernosť a milosť a v mojom mene povznesie sa jeho moc.“ Ž 89, 34: „Ale priazeň mu neodopriem a neporuším svoju vernosť.“ Ž 89,50: „Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?“ Ž 92,3: „za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc“, Ž 96,13: „Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.“ Ž 98,3: „Rozpamätal sa na svoju dobrotu a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu“, Ž 100,5: „Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“, Ž 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“ Žalmista stavia do protikladu Pánovu oddanosť/vernosť a svoju osobnú situáciu. Hebrejské substantívum klamstvo v SZ stojí často v slovnom páre ako opak oddanosti. Žalmistov dôraz na oddanosť je v príkrom rozpore s klamlivým prenasledovaním, ktoré naňho intenzívne dolieha. Zvolanie o pomoc vystihuje ťažkú situáciu žalmistu, ktorá je v nasledujúcom verši vystupňovaná do krajnosti. Výkrik o pomoc adresovaný priamo Pánovi, je v Ž 119 ojedinelý. Pri pohľade na Knihu žalmov, kde sa Boh spomína ako pomocník 11 krát a to v Ž 20,3: „Nech ti pošle pomoc zo svätyne a nech ťa bráni zo Siona.“ Ž 33,20: „Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochrana.“ Ž 70,6: „No ja som úbožiak a bedár; Bože, ponáhľaj sa ku mne. Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Pane, nemeškaj.“ Ž 89,20: „Raz si vo videní prehovoril k svojim svätým a povedal si: „Bohatierovi som pomoc poskytol a vyvoleného z ľudu som povýšil.“ Ž 115,9 – 11: „Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita.“ Ž 121,1-2: Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ Ž 124,8: „Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“ Ž 146,5: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha.“ Potom sa spomína 15 krát ako pomáhajúci a to v: Ž 10,14: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk.“ Ž 22,12: „Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol.“ Ž 28,7: „Pán je moja pomoc a môj ochranca V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem.“ Ž 30,11: „Čuj, Pane, a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.“ Ž 37,40: „Pán im pomôže a oslobodí ich, vytrhne ich z rúk hriešnikov a zachráni ich, lebo sa spoliehajú na neho.“ Ž 46,6: „Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha.“ Ž 54,6: „Ale mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán.“ Ž 72,12: „On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha.“ Ž 86,17: „Nech som dôkazom tvojej dobroty, aby moji nenávistníci s hanbou videli, že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.“ Ž 109,26: „Pomôž mi, Pane, Bože môj, zachráň ma podľa svojho milosrdenstva.“ Ž 118,7: „Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímať svojich nepriateľov.“ Ž 118,13: „Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol.“ Ž 119,86: „Všetky tvoje predpisy sú pravdivé; prenasledujú ma úskočne: pomôž mi.“ Ž 119,173: „Tvoja ruka nech mi pomáha, veď som si vyvolil tvoje príkazy.“ Ž 119,175: „Ja budem žiť a teba chváliť a tvoje rozhodnutia mi pomôžu.“ Podľa týchto vyjadrení môžeme konštatovať, že Boh ako pomocník alebo pomáhajúci je tu silne prítomný, vždy v kontexte modliaceho sa v rôznych podobách.
Verš 87. Posledný výkrik strofy kaf adresovaný Bohu je najvyhranenejšou výpoveďou žalmistu o tom, ako vníma konanie prenasledovateľov. Vyjadruje intenzívny zážitok – dotyk so smrťou. Reakcia žalmistu na ohrozenia života zo strany jeho protivníkov je konzistentná v neustálom držaní sa Pánovej Tóry.
Verš 88. Posledný verš strofy je obratom od beznádeje k Bohu vo viere v účinnosť jeho slova. Pre žalmistu sú usmernenia Pánových úst silnejšie ako klamlivé prenasledovanie z v. 86. „Žalmista na tomto mieste žiada, aby nebol vydaný do rúk tých, čo mu stroja úklady. Neprosí tu o večný život, ale o život na tomto svete. Nevníma ho ako svoj cieľ, ale ako príčinu či počiatok dobrého konca. V druhej časti verša totiž hovorí, že kým bude žiť, bude zachovávať svedectvá tvojich úst, vďaka čomu môže následne dosiahnuť večný život.“ (Origenes)