Žalm 119 Gimel komentár: Divy Tóry a nehanebníci
Strofa gimel preberá základnú tému úvodných strof žalmu osobným povzbudením zachovávať slovo, či pozorovať divy Tóry. „Podľa Talmudu znamenajú písmená gimel a dalet „preukáž milosrdenstvo chudobným.“ (Talmud)
Verš 17. Úlohu Pána ako garanta svojho služobníka potvrdzuje aj spojenie byť štedrý. „Božím služobníkom je totiž každý, kto mu slúži.“ (Origenes). Dôvod, pre ktorý služobník žiada štedrosť je túžba po živote a neustále hlbšom vnáraní sa do Pánovho slova. Je tu silne prítomné entuziastické nastavenie na život, spočívajúce v praktizovaní a pozorovaní Pánovho slova. Život, o ktorý služobník prosí, nie je jednoduché užívanie si radosti a šťastia zo slova, ale čoraz hlbšie a oddanejšie zakoreňovanie sa vo svete Pánovho slova. Spojitosť medzi životom a zachovávaním Tóry je jednou z hlavných tém, systematicky rozvíjaných v Ž 119. „Viera je darom Božej milosti a nie odmenou za zásluhy. Veď jedine viera dáva človeku život. Milosť ako prejav milosrdenstva nutne prichádza ako prvá. Z nej pochádza i viera. Božia milosť umožňuje človeku uchovať si vieru a poslúchať Božie prikázania.“ (Augustín)
Verš 18. Žalmista prosí o zjavenie. Jeho túžbou je vidieť divy Tóry. Žalmistu charakterizuje dlhodobá prax zaoberania sa Tórou, či to bolo učenie sa a zachovávanie jeho ustanovení Pánových spravodlivých rozhodnutí, zachovávanie jeho ustanovení, ohlasovanie všetkých rozhodnutí Pánových úst, alebo pozorovanie jeho ciest. Náš služobník túži po pochopení tajomstiev Pánovej Tóry, teda po jej Bohom inšpirovanom výklade a pochopení. „Prorok si uvedomuje, že jeho oči boli zahalené závojom. Je to, akoby v našej duši bolo prítomné akési zlo a opotrebovanosť spôsobená starobou, čiže „starým človekom“, a jediné, čo dokáže uzdraviť toto zlo, je Božie slovo.“ (Origenes) Ž 119 je medzi textami SZ výnimkou, lebo tu sa divy vzťahujú na Tóru.
Verš 19. Z pohľadu životnej púte charakteristickej pre doterajšie výpovede možno obraz vnímať ako výpoveď o krátkosti ľudského života. „Kvôli krátkosti môjho pozemského putovania, ktoré mi neumožňuje dostatočne sa zahĺbiť do tvojich slov, neskrývaj predo mnou svoje prikázania.“ (Raši).
Verš 20. V tomto prípade služobník vyjadruje svoju spätosť s Pánovými rozhodnutiami ako silnú osobnú túžbu. Túžba je v žalmoch vyjadrená rôznymi spôsobmi. V žalme 42,2 je to obraz z prírodného prostredia: Ako jeleň túži za vodou z prameňa, tak moja duša túži za tebou. V Ž 84,3: Moja duša túži, ba zmiera za Pánovými nádvoriami. Túžba je podobne intenzívna ako v komentovanom verši. V Ž 143,6 túžbu duše sprostredkuje obraz vyschnutej zeme: Moja duša túži po teba ako vyprahnutá zem. „Žalmistova duša sa trieštila, rozdvojovala (tu sa umárala), lebo toto hebr. sloveso súvisí so slovesom rozdrviť, ako keď sa rozdrvíš zrno a moja duša sa triešti, rozdrobuje spaľujúcou túžbou.“(Raši) „Prorok túžil po živote úplne zbavenom každej viny, v bezpečí a bez strachu zo súdu. Umáral sa túžbou, vedomý si toho, že život bez hriechu musí byť dokonalý. A tak táto túžba v ňom musí horieť bez prestania, preto k týmto slovám ešte pripojil v každom čase, aby tak ukázal, že nemáme byť v nijakom okamihu života nečinný a za žiadnych okolností nemáme prestať v sebe pestovať túto túžbu.“(Hilár)
Verš 21. Žalmista chcel pojmom služobník zdôrazniť ľudskú slabosť. Vyjadril to už v druhej strofe, keď riešil otázku, ako sa mladík udrží čistý na svojej ceste. Prosil, aby bol uchránený pred odbočením od prikázaní, pričom túto skúsenosť vo svojom živote mal. Zatiaľ čo doteraz sa žalmista k slabosti vyjadroval z pohľadu vlastnej krehkosti – možno zlyhať na zvolenej ceste zachovávania prikázaní – od tohto momentu do hry vstupuje aj vonkajší element v podobe ľudí, ktorí Tóru nezachovávajú. „Wiliam zo Saint-Thiery vyznáva, že je unavený zo všetkých týchto odchodov, nových aj starých, za ktoré je nútený platiť, za nepodarky, ktoré si nežiadal, aj s úrokmi za to, čo vykonal. Keby len mohol nájsť schodisko do neba a otvorené dvere, ako rád a horlivo by odletel zo zeme do nebies, ktoré Boh jedným razom očistil od všetkej pýchy, keď pyšného poslal preč a ponechal si ich pre seba.“ (Matarasso)
Verš 22. Prosba v tomto verši odhaľuje vnútorný svet žalmistu, stav potupy a opovrhnutia. Obracia sa na Boha. Na mieste Božieho mena či Boha samého aj v tomto prípade stoja Pánove usmernenia, ktorými sa jeho služobník riadi. „K slovnému spojeniu odním odo mňa, slovo odním tu vyjadruje „kotúľanie, valenie“, podobne ako slovo odkotúľať, odvaliť. Môže znamenať aj odkry, odhaľ, obnaž. Je tu podobnosť medzi stavom studne a rozpoložením žalmistu. Ako keď je otvor zavalený balvanom, ktorý musí odvaliť niekto zvonka, tak aj jeho omína potupa a opovrhnutie, ktorých sa nezbaví sám. Preto hľadá úľavu a prosí, aby ho Boh od tejto ťažoby odbremenil.“ (Raši)
Verš 23. Žalmista namiesto obáv hĺba o ustanoveniach a prežíva potešenie z poznania, že Pánove usmernenia sú jeho radcami.
Verš 24. Božia emócia je prirovnaná k potešeniu, aké prežíva vinohradník zo sadeníc vo vinohrade. Jedná sa tu o osobný vzťah. Ani v tomto texte nemôže byť vykresleného viac citu a vnútorného pohnutia, ako vyjadruje vzťah medzi Otcom a milovaným dieťaťom, kvôli ktorému je otec ochotný vyjsť v ústrety za hranicu možností. Obidve prorocké metafory (Iz 5,7 a Jer 31,20) vyjadrujú jednostrannú nenaplnenú lásku Boha k Izraelu. O to viac teší rovnaká emócia zo strany človeka voči Bohu, opakovane vyjadrená a žitá v Ž 119. Potešenie sa spája s múdrosťou. Takýmto pocitom personifikovaná múdrosť napĺňa Boha a rovnako ona sama je preniknutá touto emóciou, keď prebýva medzi ľuďmi. Znova ide o vyjadrenie vnútorného pocitu, ktorý charakterizuje vzťah Boha k múdrosti prostredníctvom nej k človeku. Potecha je napriek spojeniu s právnymi výrazmi jednoznačne emočným vyjadrením. Grécky preklad slovesa rozjímať zvýrazňuje námahu, zápal a záujem o štúdium Zákona, zatiaľ, čo hebrejský text prízvukuje predovšetkým radosť, spojenú s jej vonkajšími prejavmi.