Žalm 131

Komentár

Tento pútnický žalm uvažuje nad stavom duše, ktorá nadobudla vládu nad sebou a vlastnými schopnosťami, žije vo vnútornom pokoji a oddychuje v Bohu ako nasýtené dieťa si oddychuje v náručí svojej matky.

Žalmista si je vedomý vlastných hraníc a je oslobodený od ambicióznych vášní a našiel pokojnú vyrovnanosť, ktorá mu dovoľuje zažívať radosť a pokoj a žiť v Božej prítomnosti. Končí svoju modlitbu tým, že praje Izraelu ten istý pokoj, ktorý je ovocím nádeje a úplného odovzdania sa Bohu.

V tomto žalme nachádzame ducha duchovného detstva, ktoré Kristus označuje ako cestu ku dosiahnutiu Božieho kráľovstva: Mt 18, 1 -5.

V konfrontácii s dospelým dieťa žije v jednoduchosti, neráta príliš so sebou, netlačí sa príliš dopredu, je otvorené a priame, nemá druhoradé úmysly, dôveruje a je závislé na svojom otcovi a mame. Keď tieto postoje dieťaťa žije dospelý v plnom vedomí, je pripravený na prijatie Božieho kráľovstva.

„Pocit nevinnosti je postoj toho, ktorý v každom stretnutí vidí Otca (na nebesiach)… Stať sa dieťaťom v zmysle Krista je synonymom kresťanskej zrelosti.“ (R. Guardini): Rim 12,2 -5.

Jeden zo základných postojov v kresťanskom učení je postoj pokory a duchovného detstva, o ktorom sa hovorí v tomto žalme: Mt 11,25, Rim 12,16.

Tento žalm je jeden z najvzácnejších na ceste nášho duchovného rastu: v ňom nachádzame najautentickejšiu a najpôvodnejšiu tvár kresťanstva a kresťanského života, ktorá je utkaná z malých a všedných vecí, ale úplne obrátená v synovskom odovzdaní sa do prozreteľnosti  nebeského Otca v pokoji a jasnosti srdca.