Žalm 137

Komentár

Žalmista, ktorý sa pred krátkym časom vrátil do vlasti si spomína na smutné dni v exile, kedy Izraeliti sedávali popri babylonských riekach Tigru a Eufratu a plakávali, keď spomínali na vlasť. Na vŕby tejto krajiny zavesili svoje citary, zatiaľ čo ich utláčatelia nútili, aby zahrali radostné sionské piesne. Spomienka na Jeruzalem a vernosť zrúcanému mestu zostali tak silno vpečatené v ich srdciach, žeby im pripadalo ako prečin, znesvätenie, ak by opakovali v zemi tých, ktorí zničili Jeruzalem a  svätý chrám piesňami ich Boha.

Žalm je vrcholným umeleckým lyrickým dielom všetkých čias: hlboké a silné vyjadrenie ľudskej bolesti, plač ukotvený v srdci toho, kto stratil to, čo bol najvzácnejšie jeho srdcu, násilný útok proti tým, ktorí boli príčinou toľkého utrpenia. Je tu prítomná dráma tých, ktorí boli vykorenení zo svojej zeme, vytrhnutí zo svojich najdrahších citov, ponížení a opustení, ktorým chcú zobrať aj to, čo si najviac úpenlivo chránili: hlboké a intímne pocity ich duší. Žalm vyjadruje reakciu Izraela zoči voči tejto veľkej skúške, ktorú musel znášať z dôvodu svojich hriechov.

Cirkevní otcovia, hlavne Augustín videli v tomto žalme predstavenie kresťanského života na tejto zemi. Kresťan vie, že tu na zemi je len vyhnanec kvôli svojmu hriechu. Kristus zjavil človeku jeho biedu a nešťastie, ale aj Božie otcovstvo a jeho prináležitosť a určenie pre nebeskú vlasť.

V každom z nás sú zakorenené aj Babylon aj Jeruzalem: naša pýcha a egoizmus so svojimi vášňami a Kristov Duch, ktorého sme dostali. (Gal 5,17, 2 Kor 5,6, 2Kor 5,8)