Zhudobnený text s akordami
Originálny text
Žalm 146
Chváľ, duša moja, Pána;
celý život chcem chváliť Pána,
svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.
Nespoliehajte sa na kniežatá
ani na ľudí vôbec; oni pomôcť nemôžu.
Vyjde z nich duch a vrátia sa do svojej zeme;
v ten deň padnú ich plány.
Blažený, komu pomáha Boh Jakubov,
kto sa spolieha na Pána, svojho Boha.
On stvoril nebo i zem,
more a všetko, čo je v ňom.
On zachováva vernosť naveky,
utláčaným prisudzuje právo,
hladujúcim dáva chlieb.
Pán vyslobodzuje väzňov,
Pán otvára oči slepým,
Pán dvíha skľúčených,
Pán miluje spravodlivých.
Pán ochraňuje cudzincov,
ujíma sa siroty a vdovy,
ale hatí cesty hriešnikov.
Pán bude kraľovať naveky;
tvoj Boh, Sion, z pokolenia na pokolenie.
Komentár
Žalmy 146 – 150 sú v poradí Vulgáty, ktorá ponechala žalm 147 rozdelený na 2 žalmy oddelené medzi sebou. Všetky tieto žalmy začínajú a končia hebrejským textom: Aleluja. Podľa Talmudu tvoria zbierku s názvom „Malý Hallel“ a tvorili súčasť rannej modlitby Izraelitov.
Tento žalm začína pozvaním, ktoré žalmista obracia ku sebe samému, aby chválil Pána. Boh je tvorca vesmíru. Vo svojej všemohúcnosti je verný prísľubom svojho milosrdenstva. Ide pomôcť ľuďom vo všetkých ich nevyhnutnostiach a ťažkostiach. Miluje spravodlivých a ochraňuje slabých a jeho spravodlivosť zastavuje plány zlých ľudí.
Žalm tým, že pripomína slabosť a neistotu človeka zoči voči Božej všemohúcnosti, prijíma tóny napomínania. Osobitne v ňom môžeme vnímať opis Božej pomoci, ktorú v ňom nachádzame, Božieho milosrdenstva voči núdznym a slabým. Takto ho môžeme vnímať ako žalm Božej Prozreteľnosti.
V Kristovi nachádzame oddych pre naše duše.
Ježiš prišiel, aby obnovil tvár človeka dobitého hriechom, aby znovu obnovil svoje stvorenie. Aby to dokázal, zobral na seba naše utrpenia, biedy i choroby.
Zmysel a hodnota ľudskej existencie sa nehodnotia v žiadnom prípade, tým že vychádzame z reality tu dole, z toho, čo pochádza zo zeme, ale iba, keď vychádzame od Boha a od toho, čo urobil pre nás.
Na doplnenie: 1Kor 3,18 – 21, 1Kor 1, 28 – 31, Jer 17, 5 – 8