Komentár
Žalmista pokračuje v duchu predchádzajúcich myšlienok a pozýva Jeruzalem, aby chválil Pána.
On ho totiž obohnal novými múrmi (Neh2, 11 – 7,3), požehnal jeho synov, upevnil ho v pokoji a hojnosti.
Posiela svoje slovo na zem a cez neho organizuje a vládne nad stvoreným svetom, prírodné javy nasledujú jedny po druhých pod jeho vedením: teraz je sneh, potom je mráz, potom srieň, potom vietor, zdá sa, že ony chcú zmraziť krásny pohyb života, ale tu pod jeho vedením, všetko sa roztápa, fúka vietor, prúdia rieky a život sa znova zdvíha, za zimou nasleduje sladká jar. Inými slovami, Boh poslal Izraelu v slovách Zákona a prorokov to isté Slovo, žiadny národ zeme nebol taký privilegovaný.
Zdá sa, že žalm nám chce vnuknúť, že to, čo Božie Slovo koná vo svete prírody, to koná ešte tajomnejším spôsobom v dejinách spásy (Iz 55, 10 – 11).
Spoločenstvo veriacich je novým Jeruzalemom, ktorý Kristus, apoštoli a Duch Svätý pozývajú v tomto žalme, aby chváli Boha za nadprirodzené dary, ktoré im udelil.
Sv. Augustín, keď komentuje v. 15 – 18 tohto žalmu, hovorí, že zlí tým, že odmietajú Božie Slovo, stávajú sa chladnými a tvrdými ako ľad v ich duši. Ale srdcia tých, ktorí prijímajú toto Slovo, aj keď boli chladné, sa roztápajú pod teplom Božieho dychu.