Zhudobnený text s akordami
Originálny text
Žalm 147 – 2. časť
Chváľ, Jeruzalem, Pána,
oslavuj, Sion, svojho Boha.
Lebo upevnil závory tvojich brán
a požehnal tvojich synov v tebe.
Zaisťuje pokoj tvojim hraniciam,
sýti ťa najlepšou pšenicou.
Svoj rozkaz na zem zosiela;
rýchlo sa šíri jeho slovo.
Sneh dáva ako vlnu,
rozsýpa srieň ako popol.
Kamenec spúšťa ako omrvinky;
ktože vydrží v jeho mraze?
Ale keď zošle svoje slovo, roztopí sa, čo zamrzlo;
keď zavanie jeho dych, vody sa rozprúdia.
On svoje slovo zvestuje Jakubovi,
svoje zákony a prikázania Izraelovi.
Neurobil tak iným národom,
nezjavil im svoje zámery
Komentár
Žalmista pokračuje v duchu predchádzajúcich myšlienok a pozýva Jeruzalem, aby chválil Pána.
On ho totiž obohnal novými múrmi (Neh2, 11 – 7,3), požehnal jeho synov, upevnil ho v pokoji a hojnosti.
Posiela svoje slovo na zem a cez neho organizuje a vládne nad stvoreným svetom, prírodné javy nasledujú jedny po druhých pod jeho vedením: teraz je sneh, potom je mráz, potom srieň, potom vietor, zdá sa, že ony chcú zmraziť krásny pohyb života, ale tu pod jeho vedením, všetko sa roztápa, fúka vietor, prúdia rieky a život sa znova zdvíha, za zimou nasleduje sladká jar. Inými slovami, Boh poslal Izraelu v slovách Zákona a prorokov to isté Slovo, žiadny národ zeme nebol taký privilegovaný.
Zdá sa, že žalm nám chce vnuknúť, že to, čo Božie Slovo koná vo svete prírody, to koná ešte tajomnejším spôsobom v dejinách spásy (Iz 55, 10 – 11).
Spoločenstvo veriacich je novým Jeruzalemom, ktorý Kristus, apoštoli a Duch Svätý pozývajú v tomto žalme, aby chváli Boha za nadprirodzené dary, ktoré im udelil.
Sv. Augustín, keď komentuje v. 15 – 18 tohto žalmu, hovorí, že zlí tým, že odmietajú Božie Slovo, stávajú sa chladnými a tvrdými ako ľad v ich duši. Ale srdcia tých, ktorí prijímajú toto Slovo, aj keď boli chladné, sa roztápajú pod teplom Božieho dychu.