Žalm 18 – 2. časť

Žalm 18 2. časť: komentár:

Žalm 18 patrí do malej zbierky žalmov (14 – 23) prvej knihy žalmov. Je to
starý žalm, ktorý predchádza vrchol zbierky, v ktorej sa nachádza a to
žalm 19, za ktorým idú symetricky žalmy 20 a 21. Komu patrí hlas toho,
kto sa tu modlí? Je to veriaci muž, ktorý je v úzkosti a ktorý vidí ako sa
smrť blíži k jeho horizontu a kričí k Bohu vo svojej dôvere a cíti sa byť
vyslobodený. Je to aj hlas Krista Kráľa, ktorý prechádza cez bolesti smrti
a ktorého Otec vzkriesil zmŕtvych. Je to nakoniec i náš hlas, ktorý sa
dvíha z každodenných trápení a pýta sa, či sú možné vernosť, dôvera,
sloboda a hľadanie pravdy. V tomto žalme je prekvapivé to, že úvod, už
zvolanie tohto žalmu je krikom radosti, oslava toho, že sme našli Boha
v čase a priestore, v ktorom žijeme. Sme navyknutí na žalmy, ktoré
z plaču prichádzajú ku chvále. Tu nie. A toto obrátenie nie je bez zmyslu.
Práve naopak. Žalm sa otvára výbuchom nežným i mocným: „milujem
ťa“… slová, ktoré ako presné šípy sa nás dotýkajú svojou rýchlosťou
a intenzitou. Sú jasnou provokáciou ku nášmu štýlu, ktorý je častokrát
depresívny a fatalistický, keď vidíme naše ťažkosti a trápenia. Iba to, že
uznáme Boha ako cieľ našej lásky a v ňom nájdeme našu silu, nášho
osloboditeľa nás vyťahuje z bahna našich úbohostí, v ktorých by sme
chceli niekedy radšej zostať.

Hlas básnika:
Skutočná láska je prijatie všetkého, čo je, čo bolo, čo bude i toho, čo
nebude.

Osoby, ktoré sú najšťastnejšie nie sú nevyhnutne tie, ktoré majú to
najlepšie zo všetkých, ale tie, ktoré dokážu vytiahnuť to najlepšie z toho,
čo majú. (Kalil Gibran)