Žalm 19 – 1. časť

Žalm 19: 1. časť: komentár

„Tento žalm považujem za najúchvatnejšiu báseň z celého žaltára a jednu za
najkrajších lyrických básní na svete. Väčšina čitateľov si spomenie na jeho
štruktúru: šesť veršov o prírode, štyri o Zákone a štyri vyjadrujúce osobnú
modlitbu. Použité slová netvoria žiadne logické spojenie medzi prvovu a druhou
strofou. V tomto ohľade pripomína technika básne vyjadrovacie prostriedky
najsúčasnejšej poézie. Moderný básnik práve tak rýchlo prešiel z jednej témy ku
druhej a nechal by na čitateľa, aby si spojenie našiel sám. A zrejme by tak konal
celkom zámerne… Myslím si, že cítil bez akéhokoľvek úsilia a úvahy, tak tesné
spojenie (vo svojej predstavivosti), takú jednotu medzi prvou a druhou témou,
že prešiel z jedného k druhému, bez toho, aby si uvedomil svoj prechod.

Najprv uvažuje o oblohe, ako nám deň za dňom slávnostné pohľady, ktoré
vidíme ukazujú nádheru Stvoriteľa. Potom uvažuje o slnku, o svadobnej radosti
sprevádzajúcej jeho východ, o nepredstaviteľnom tempe jeho každodenného
putovania od východu na západ. A nakoniec sa zmieňuje o slnečnej žiare, nie
o miernej žiare našich podmienok, ale o bezoblačnom, oslepujúcom, tyranskom
žiarení, ktoré sa opiera do kopcov a vyhľadá každučkú štrbinku. Kľúčová fráza,
na ktorej závisí celá báseň je táto: „Nič sa neskryje pred jeho žiarou.“ Preniká
všade svojou silnou, čistou horúčavou. Potom náhle vo verši 8 hovorí básnik
o niečom inom, čo podľa môjho názoru pre neho nie je nič iného, pretože to
o čom hovorí, sa veľmi podobá všade prenikajúcemu, všetko odhaľujúcemu
slnečnému žiareniu. Zákon je rýdzi, Zákon dáva svetlo, je čistý a večný, je
„sladký“. Tu nemôže nikto nič vylepšiť a nič nás nemôže hlbšie zoznámiť s tým,
aký majú Židia pocit týkajúci sa Zákona: je priezračný, prísny, očisťujúci,
rozjasaný. Snáď netreba dodávať, že tento básnik je úplne oslobodený od
sebaspravodlivosti. Posledná strofa žalmu sa týka jeho „skrytých“ vín. Tak ako
pociťoval horúcu žiaru slnka, možno niekde na púšti, ktorá ho vyhľadala aj
v jeho najskrytejšom kútiku, kde sa pred ňou chcel skryť, cíti rovnako, že Zákon
vyhľadáva všetky skryté miesta v jeho duši.“

(C. S. Lewis, Úvahy nad Žalmy, s. 55 – 56)