Žalm 25 – 3. časť

Komentár

„Pokora spočíva v prostom uznaní, že všetky moje modly sú márne a zbytočné. Sú smiešnym klamom a nič neznamenajú… Pokorné srdce volá k Bohu, je si vedomé, že si nič nezaslúži, má hlad a je plné bolesti. Skutočná biblická pokora sa nezaobíde bez bolesti, ľutosti. Tá je ako nárek túžby, ktorá pretína lomoz pohlcovania seba samotného. Zvyšuje náš hlad po tom, po čom najviac prahneme a čo nám nemôže dať žiadna modla, po odpustení a vykúpení.

Bolesť ukazuje, kam sa obraciame, keď hľadáme život. Ku komu alebo ku čomu
pozdvihujeme svoju dušu?… Ovocie vykúpenia sa však ukazuje zlomeným srdcom. Naše
srdce sa láme, keď uznáme svoju svoj hriech, pripustíme svoju bezmocnosť bojovať
s nepriateľmi alebo obstáť pred Bohom ako spravodliví.

Protikladom hanby je zlomenosť. Moc hanby nezlomíme tým, že sa budeme uisťovať akí sme dobrí alebo vážení, moc hanby sa topí v bolesti, keď nás premôže to, čo ona odhaľuje v našich srdciach. Kajúcna bolesť sa dostavuje, ked´ ideme so svojou hanbou za jej horizontálnu príčinu a ked´okúsime tragické následky jejho modlárskeho základu.

Bolesť naopak pozdvihuje naše srdce pred Bohom, ktorého sme urazili, keď túžime po
niečom, čo sa zdá v našeje situácii nepochopiteľné: po obnovenom vzťahu. Akýkoľvek prístup k hanbe, ktorý neprehĺbi našu potrebu kajúcnej bolesti, povedie k zameraniu sa na seba, k utápaniu sa v sebe, nie ku väčšej dôvere v milosť.

Bolesť otvára srdce, aby rozpoznalo hĺbku túžby, ktorú nemôže uspokojiť žiadny boh. Ona
však nerieši prázdnotu odhaleného, nahého srdca. Aby sme srdce zabrzdili a ono neunikalo od kadejakého strachu, musí vedieť dôverovať Obhájcovi.

Dôvera v Obhájcu hanbu rozbíja, pretože nás vedie k tomu, aby sme a pozreli na
momentálnu beznádej a zahľadeli sa na toho, ktorého sila a láska nás môže z blata vytiahnuť.

Naša viera sa sústredí na minulosť – Ježišovu smrť a vzkriesenie. Naša nádej sa zameriava do budúcna – na slávny Ježišov príchod, keď smrť zomrie, keď sa rozpadne všetka hanba a celý jeho ľud bude vykúpený. Keď na nás útočí posmech, práve naša viera vo vykúpenie nám dovoľuje postaviť sa čelom, vysmiať sa hanbe a zahanbiť ju.

Hanba, ktorú prežívame, keď je naša pochabosť odhalená, sú vlastne dvere, ktorými
prechádza Zlý, aby ubližoval a trápil naše srdce. Výsmech hanbe odráža šepkanie toho Zlého, ktoré nás zvádza, aby sme si mysleli, že sme sami a na získanie milosti príliš poškvrnení.

Biblia nás uisťuje: „Teraz však nie je žiadneho odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 8,1). S nádejou počúvame, ako Boh s potešením šepká: „Si milovaný, si povolaný, aby si žil pravdu. Vydrž. Si môj.“

Keď bolesť otvára naše srdce vyslobodzujúcej túžbe, zastavuje sa náš dlhý pád do
deštruktívneho utápania sa v sebe. Nádej upierajúca sa k nášmu Obhájcovi, otvára naše
srdce dôvere a dôvera zastavuje ustráchaný útek hanby. Vďačnosť zmäkčuje nenávisť voči
sebe, ktorú vyvoláva hanba.