Žalm 27 – 2. časť

Komentár

„Tento žalm je zložený z dvoch symetrických častí (v.1-6 a 7-14). Oslavuje dôverujúci
triumf v Božiu činnosť (v.1-6) a prosiacu dôveru (v.7-14). Z jednej strany vidí básnik
ako sa dvíha nátlak zla so všetkou svojou mostruóznou a divokou násilnosťou (v.2):
ale Boh je ako nedosiahuteľná, nezničiteľná a vysoká pevnosť, jeho chrám je
nezničiteľný aj v tom najtmavšom dni.

Na druhej strane je žalmista dotknutý aj strachom, krikom násilia, ktoré počuje
z hrdiel svojich strašných nepriateľov. Je úplne sám, zdá sa mu, že je opustený aj
otcom i matkou. Ale v tejto prázdnote, zostáva pevná istota: „Pán sa ma predsa
ujme“ (v.10). A žalm sa uzatvára s niťkou nádeje: „Očakávaj Pána, srdce maj
statočné a drž sa Pána.“ (v. 14).“ (G.F. Ravasi)

„Hľadajte moju tvár!“: srdce žalmistu opakuje toto pozvanie Pána, ktoré mu prináša
dôveru, pevnosť, silu v ťažkostiach, istotu, že ho môže konteplovať vždy
a kdekoľvek. A vtedy, aj keď sa cíti slabý a neistý, premieňa pozvanie na modlitbu
srdca plného dôvery: „Hľadám tvoju tvár, Pane, neskrývaj mi svoju tvár…“.

„Je to večná túžba človeka, ktorý ako Mojžiš túži uprieť svoj zrak do Božich očí, hoci
vie, že Boh je nepochopiteľný a preto „žiadny človek ho nemôže vidieť a zostať
nažive“ (Ex 33,20). Človek, preto kráčajúc po tejto zemi „hľadá“ tú tvár, ale vidí iba
„jeho plecia, jeho tvár sa nedá vidieť“ (Ex 33,23), pretože „teraz vidíme ako v zrkadle,
nejasne, ale potom ho uvidíme z tváre do tváre“ (1Kor 13,12). (G.F. Ravasi)

Je to modlitba, ktorá mohla vzísť z úzkosti srdca Abrama, keď je pozvaný, aby v noci
vyšiel rátať hviezdy neba a predovšetkým, aby sa učil dôverovať Pánovým
prísľubom. Abram dôveruje, ba verí, Pán mu to počítal za spravodlivosť a uzatvára
s ním zmluvu (Gn 15). Tak sa Abram stáva otcom, ktorý každému synovi z generácie
na generáciu ukazuje cestu viery: pozerať na nebo, hľadať Pánovu tvár, dôverovať
jeho slovu,… aby sme zostali pevní v Pánovi vždy. (Fil 4,11)

Je to modlitba, na ktorú si snáď spomenuli traja učeníci, ktorí boli pozvaní vystúpiť na
vrch, kde sa Ježiš utiahol, aby sa modlil. Vskutku zatiaľ, čo sa modlil jeho tvár
zmenila zjav a jeho oblečenie sa stalo žiariacim a pretvoreným, zjavujú sa dvaja
muži, Mojžiš a Eliáš, hovoria s ním a bavia sa i o jeho odchode… Učeníci boli takí
unavení z výstupu, ponorení do spánku, že si nevšímajú modlitbu Majstra, iba, keď
sa zobudia vidia jeho slávu, zatiaľ čo sa títo dvaja muži od neho vzďaľujú, Peter
prichádza s ponukou postavenia troch stánkov, bez toho, aby si bol plne vedomý
toho, čo vlastne hovorí. Vskutku, len čo ich oblak prikryje svojim tieňom, on a tí ďalší
dvaja učeníci majú strach a bez toho, aby im to bolo prikázané, či boli o to požiadaní,
aj keď potom to príde mlčali a nikomu nepovedali o tom, čo videli.

Avšak uchovávali vo svojej mysli videnie a ten hlas, ktorý ich stretol v hmle: „Toto je
môj milovaný Syn, vyvolený, počúvajte ho!“. Pozvani, ako to v tomto žalme, aby sme
sa nezastavovali pri strachu a úzkostiach chvíle, ale aby sme hľadali Jeho tvár,
z ktorej vyžiaruje svetlo, ktoré osvecuje našu cestu, napĺňa nás dôverou, posilňuje
našu nádej a drží nás v láskovom priľnutí jeho vôli… aj keď nás táto pozýva, aby sme
kontemplovali tvár Ukrižovaného Pána.“

https://www.qumran2.net/

Z posolstva Benedikta XVI ku pôstu 2013

„Viera, ktorá si je vedomá Božej lásky, ktorá sa zjavuje v prebodnutom Ježišovom
srdci, vzbudzuje vo svojom čase lásku. On je svetlom – v skutočnosti jedinným -,
ktoré vždy znovu ožiaruje tmavý svet a dáva nám odvahu žiť a konať.“