Žalm 39

Žalm 39 1. časť komentár:

Žalmista je dobitý veľkým utrpením a dáva najavo svoje predsavzatie, v ktorom sa rozhodol v tichosti niesť svoju bolesť pred zlými ľuďmi, aby im nedal dôvod na kritizovanie viery a Boha. Teraz sa však situácia sťažila a z hĺbky svojho srdca dvíha svoje kvílenie k Bohu. Prosí Pána, aby mu pomáhal chápať miznúcu realitu jeho života, aby nemal prílišné ilúzie..

Žalmista čakal, že Boh pokorí zlého človeka tým, že ho zrazí, ale tu sa deje opak, zlý je šťastný a silný, zatiaľ čo on je donútený mlčať, bez možnosti toho, aby sa vyhol útoku zlého. Srdce žalmistu je utláčané a snaží sa reagovať z hnevom a smútkom, ale on ho ovláda. Žiada Boha o pokoru, vedomie toho, aký pominuteľný je život každého človeka, toto túži mať v hĺbke svojho vedomia. Áno, človek je ako tieň, ktorý mizne. V jeho srdci rastie pokoj a žiada o to, aby bol vyslobodený zo svojich vín, ktoré spáchal v rozhorčenosti svojho srdca a vníma jasne, že bez Boha skončí v tom, že bude jemu neverný a bude sa tak správať ako hlúpy.

Žiada o to, aby bol pokorný v poníženiach, mierny oproti zlobe. „Pretože u teba som pútnik, hosť ako všetci moji otcovia“. Uznáva Božiu najvyššiu moc. Uvedomuje si, že nie ja absolútnym vládcom zeme, kde býva. Boh dal svojmu ľudu zem, kde býva, ale táto sa nemôže stáť jeho úplne, pretože úplne patrí iba Bohu. 

Žalmista naozaj cíti, že je krok od zničenia, trestanec pred Bohom, ale pokračuje vo svojej modlitbe v hlbokom uvedomovaní si toho, že „každý človek nie je viac ako len vánok“ a že práve preto sa nemá snažiť zničiť zlého, ktorého Boh potrestá, ale že má byť skôr pokorný pred Bohom, pretože aj samotný žalmista nie je viac ako len „vánok“. Žalmista pochopil: keď ako zranení sa snažíme potrestať iných, pokoriť ich, oni ponížia a potrestajú nás, pretože tým, že chceme vykonať spravodlivosť podľa seba, zriekame sa Božej pomoci.

Skutočne život človeka je ako vánok krátkeho trvania, krehký, nepevný a nestály ako tieň. Človek sa v ňom usiluje nazbierať si dobrá, o ktorých ani nevie, komu boli určené. Zoči voči týmto trpkým konštatovaniam, v koho má žalmista vložiť svoju dôveru, ak nie v Pána?

Takto sa rodí spontánna modlitba k Bohu, aby ho oslobodil od zla a nedovolil, aby s ním hlupáci robili, čo chcú. Žalmista prosí, kričí, plače. Je ako pútnik pred Bohom a je úplne odkázaný na jeho dobrotu a prosí ho, aby mu doprial ešte kúsok života.

„Žalmista sa modlí nie spôsobom, aby sa jemu vyhovelo. Je pokorný. Jeho žiadosť nie je ani titánska, ani zúfalá, nie je poznačená žiadosťou vedieť to, čo je nepreskúmateľné ľuďom. Skôr sa modlí takto: „Daj, nech poznám, aký som krehký“. Pozná svoju krehkosť a v odpovedi, ktorú čaká od Boha nehľadá nič iné iba svoj osud. Chce žiť svoju krehkosť tak, že bude mať Boha stále ako svojho sprievodcu na ceste. Boh nie je jeho žolík, ktorého by mohol použiť, keď prídu ťažkosti. Boh je jeho priateľ, ktorý ho nenechá nikdy samotného…Žalmistova modlitba je úprimná, nezainteresovaná, bez nejakých vedľajších úmyslov. Jeho modlitba je modlitbou toho, kto túži žiť v spoločenstve s Bohom, pripravený čeliť ťažkostiam života bez toho, aby si hľadal pohodlné úniky, ale túži mať jedinú pomoc a to tú, ktorá mu prichádza z blízkosti a spoločenstva s Bohom.“ (S. Rapisarda)

„Božie mlčanie – neochota reagovať na naše volanie – narušuje istotu našej stability a bezpečia života – rovnako ako možnosť tušiť, čo Boh ďalej vykoná… Sme uväznení medzi Božím mlčaním a svojou neschopnosťou zaistiť, aby život fungoval… Väzenie mlčania rozširuje jednak našu túžbu po Bohu, ale tiež potrebu úľavy. Odhaľuje náš vnútorný zápas medzi dôstojnosťou a skazenosťou. Ak utekáme od tohto vnútorného boja, vytráca sa tiež naše volanie po zľutovaní. Apoštol Pavol zápasil s touto rozpoltenosťou, ale neprestával ju Bohu predkladať: Rim 7,22-24… Nie sme schopní vlastnými silami uniknúť z rozpoltenosti, keď Boha zároveň chceme i nechceme. Boh nás cestou utrpenia znovu presviedča, že to je on, kto dovoľuje, aby sa cítili, akoby nás opustil.“ (Pláč duše, s.212-213)

Podobné vyjadrenia nájdeme v Novom Zákone: Jak 4,14, 1Pt 1,24, Rim 8, 20 – 21.

Slová žalmu osvietené Kristom, hoci zjavujú najhlbšiu ľudskú úzkosť, sú podporené nádejou, ktorá je silnejšia ako úzkosť a ktorá prevyšuje nielen pominuteľnosť života, ale aj tajomstvo smrti.

Modlitba žalmu tým, že nás učí skutočnému významu našej existencie, nám môže pomôcť usmerniť ešte väčšmi našu dôveru a nádej v Bohu. (Hebr 12,1 – 13)