Žalm 44 – 3. časť

Žalm 44: komentár 2.časť
Zlo, ktoré je prítomné vo svete je pre mnohých najväčšou prekážkou k tomu, aby
verili v Boha. Naše svedomie odporuje bolesti. Zoči voči nesmiernym
nespravodlivostiam a nekončiacim prehrám dobrých ľudí je nevyhnutné myslieť si, že
Boh tam nie je, že neexistuje alebo, že v lepšom prípade spí. Neveríme, že na
počiatku zla by mohla byť iná božská mocnosť taká silná ako jediný Boh, ktorý však
nezastavuje zlých.
Žalm 44 – v mene porazeného ľudu, sklamaného a poníženého, pravdepodobne po
vojenskej porážke – si trúfa zobrať na seba všetko toto utrpenie a modliť sa,
v nemilosti a hovorí Bohu o svoje nevine. Jemu odovzdávame túto modlitbu a silne
ho žiadame aký je dôvod jeho mlčania. Prečo toľká absurdita: vidíš to, vidíš nás?
Prečo skôr než by si nás podporil, necháš, aby sa dialo zlo? Prečo si zabudol na
prísľuby zmluvy, ktorej si bol vždy verný? Keď si spomíname na minulosť, v ktorej si
konal, niečo sa zobúdza, ak nie v tebe, tak aspoň v nás.
„Vystavil si nás na potupu susedom a na posmech i pohanu nášmu okoliu. Urobil si z
nás príslovie pre pohanov a národy krútia hlavou nad nami. Celý deň mám pred
očami svoju potupu a rumenec hanby mi pokrýva tvár… Keby sme zabudli na meno
nášho Boha a vzpínali ruky k bohu cudziemu, či Boh na to nepríde? On predsa
pozná tajnosti srdca. Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce
na zabitie. Prebuď sa, Pane, prečo spíš? Vstaň a nezavrhni nás navždy. Prečo
odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie? Veď
naša duša je pokorená až do prachu, naše telo je pritlačené k zemi. Vstaň, Pane,
pomôž nám a vykúp nás, veď si milosrdný.“
Toto je prvá národná modlitba, ktorú stretáme v žaltári. Jedná sa o sťažnosť, ktorá
vrhá svetlo do prítomnej tragédie Izraela (v.10-23). Svätý národ je prikrytý hanbou,
jeho armáda je zničená, územie zdevastované, dejú sa násilnosti, množia sa
poníženia a deportácie, ľud je predaný ako otrok a pripravuje sa veľký finálny
holokaust. Veľmi silný je prvý obraz vo v.26: „Veď naša duša je pokorená až do
prachu, naše telo je pritlačené k zemi.“ Zoči voči tejto tragédii sa dvíha dvojitá
modlitba. Z jednej strany sa vyzdvihuje slávna minulosť (v.2-9), predovšetkým
vyslobodenie Exodu z faraónovho otroctva. Táto viera v Boha osloboditeľa je
nádejou pre trpkú prítomnosť. Na druhej strane modlitba vytvára apel-ultimátum na
Boha (v.24-27). Slová sú takmer provokačné, vrhnuté voči Bohu, ktorý sa zdá, že spí,
vzdialené od zúfalého kriku utláčaných. „Prebuď sa, Pane, prečo spíš? Vstaň a
nezavrhni nás navždy.“ (v.24) (G.F. Ravasi)
„Môj Bože, jedna vec sa pre mňa stáva stále viac jasnejšou, a to, že ty nemôžeš
pomáhať nám, ale sme my, ktorý máme pomáhať tebe a takto pomáhať sebe
samým. Jediná vec, ktorú môžme zachrániť z týchto časov a tá jediná, ktorá sa
skutočne počíta, je kúsok z teba v nás samotných, môj Bože. A možno takto môžeme
prispieť ku tomu, aby sme ťa vytiahli z hrobu zo sŕdc, ktoré sú zdevastované inými
ľuďmi.“ (Etty Hillesum)