Žalm 52

Žalm 52

Druhú skupinu žalmov tvorili maskíl-žalmy (prvá skupina sú mizmór-žalmy). Týmto pojmom je označených trinásť žalmov (Ž 32,42,44,45,52-55,74,88-89 a 142). „Maskíl“ je odvodené od slova „rozumnosť“, „porozumenie“, „dôvtip“, „chápavosť“. Žalm s týmto označením má odovzdať dôležité poučenie, pri ktorom je potrebný bystrý rozum. Platí to aj pri žalme 52, lebo jeho hlavnou témou sú zhubné následky zlomyseľných rečí a ohovárania, tzv. „zlého jazyka“. Ľudia svoj jazyk veľmi často zneužívajú, no pravidlá na jeho krotenie a ovládanie sú zložité. (Erec Hachajim) Hypolit dáva do vzťahu „porozumenie“ a hriech. Byť rozumný znamená vzdialiť sa od hriechu, vyznať svoje omyly Bohu a začať vyznaním hriechov, aby sme dosiahli ospravedlnenie. 

Zdá sa, že kompozícia tohto žalmu má súvis s faktom, ktorý čítame v 1Sam 21,2-10 a Sam22,9-12. čítame tu, že Dávid vstúpil do Abimelechovho domu a Doeg Idumejský ho obžaloval Šaulovi. „Edomčan (Idumejčan) Doeg, dozorca Šaulových pastierov je v rab. literatúre známy ako popredný člen Veľrady a znalec Tóry. Aj preto sa zverejňuje, že bol ohováračom (ako výstraha).“ (MidrTeh) „Boh odhaľuje zlobu tohto pokrytca aj preto, aby ľudia lepšie pochopili povahu jeho skutkov a aby na základe jeho trestu nepochybovali o Božej spravodlivosti. Každodenné spoznávanie Božieho slova napĺňa človeka dôverou v Boha a pokojom, no Doég nemal vieru a jeho štúdium Tóry bolo akademickou činnosťou a kultúrnou aktivitou. Vyvyšoval sa svojimi vedomosťami a vo svojom postavení nachádzal väčšiu istotu než v Bohu, no z obavy pred konkurentmi sa znepokojoval a robil si starosti.“(Ben Jehodaja)

Žalm sa začína otázkou, ktorá uvádza tému celého žalmu. Otázkou sa žalmista obracia na človeka. Silák je tu v negatívnom význame a predstavuje arogantného protivníka. Jeho vychvaľovanie sa je zvrátené, chváli sa zlom. Navyše jeho chválenie je spojené s pozíciou moci a sily. Ide o hrozivé spojenie sily a zla. „Doégovu silu vidia rabíni v jeho znalosti Tóry. Keby bol ovládol svoj sklon k zlu a prestal ma ohovárať, bol by skutočným silákom, ako učí Talmud: Kto je mocný? Ten, kto ovláda svoj sklon ku zlu.“(Feuer) V kontexte k pyšnému silákovi stojí žalmistovo vyznanie dôvery v Boha, v jeho vernosť voči tým, ktorých ohrozujú mocní a zlí protivníci. Proti silákovi tu stojí niekto silnejší, komu sa musí zodpovedať. „Prečo sa chváliš zlo, silák, keď milosrdenstvo Boha voči mne trvá po všetky dni?“ (Jefet ben Eli) „Dávid tu chce Doégovi povedať: Milosrdenstvo Boha (trvá) každý (jeden) deň (tu: po všetky dni), aby bol zachránený ten, koho ty prenasleduješ. Boh má milosrdenstvo voči Izraelu každý (jeden) deň (ustavične). Tvoja moc a ohováranie nič nezmôžu, lebo ma neprestajne obklopuje milosrdenstvo Boha. Božia láskavosť ma opakovane zachránila pred Šaulom a ochráni ma aj ďalej v budúcnosti.“ (Radak) Božiu starostlivosť o prenasledovaného človeka charakterizuje stálosť a trvalosť.

Jazyk ako zbraň a nástroj intrigánov je v Písme často sa vyskytujúci obraz. Podvod sa rodí priamo na mieste, odkiaľ reč vychádza. Protivník si volí zlo namiesto dobra. Klamstvo je zlo, ktorého nástrojom je nespravodlivosť. Dobro znamená hovoriť správne, teda uplatňovať spravodlivosť. „Doéga pripravil o život jeho podvodný jazyk. (2 Sam, 1,16). Kto ohovára, akoby druhého pripravil o život, lebo svojimi rečami mu ničí dobré meno, ktoré mu už nikdy nebude môcť vrátiť.“ (Feuer/Malbim)

Vo v. 7 je zdôraznené „navždy“ a to znamená, že ortieľ nad „silákom“ má neodvratný a nezvratný charakter. 

V ďalšom verši vidíme ako sa presúva pozornosť od mocného protivníka ku skupine spravodlivých, do ktorej patrí aj žalmista. Božie konanie v spravodlivých vyvolá posvätnú úctu voči Bohu. Nie sú len pasívnymi divákmi. Zničenie nepriateľa ich vedie k pochopeniu toho, že Boh, v ktorého dúfajú je naozaj ich záchranca. Toto porozumenie v nich zasa prebúdza hlbšiu úctu voči nemu. Druhá očakávaná reakcia, vyvolaná v spravodlivých, súvisí s pohľadom na zničeného nepriateľa, z ktorého sa budú smiať. Smiech je teda predovšetkým prejavom radosti z víťazstva a zo záchrany. 

Verš 9. je vyjadrený v priamej reči, no neobracia sa na konkrétneho adresáta. Je to epitaf silákovi a slúži ako všeobecné poučenie pre všetkých. Keď sa Boh postaví na stranu spravodlivého, z nebezpečného siláka sa stáva obyčajný muž. „Hľa, muž, čo nespravil Boha svojou pevnosťou. Toto vyhlásia o Doégovi, keď uvidia jeho potupný koniec. Bude večným príkladom toho, aké nezmyselné je hľadať úspech nekalými prostriedkami.“ (Radak(Ibna Ezra) Druhým základným charakterovým zlyhaním siláka je to, že ako predmet svojej dôvery postavil seba a svoje bohatstvo. Augustín hovorí, že nijakého človeka netreba odsudzovať pre jeho bohatstvo, lebo bohatstvo môžu mať aj dobrí ľudia. Človek je hodný odsúdenia a trestu, len vtedy, keď dôveruje viac svojmu bohatstvu než Bohu. Svoju dôveru máme vkladať jedine do živého Boha. Treťou charakteristikou siláka sú jeho úklady. „Márnivosťou sa v Písme označuje to, čo je prázdne, krehké a pominuteľné a čo je oddelené od neochvejnej pravdy.“ (Kassiodor)

Žalmista sa obrazne vidí ako pevne zakorenený a prosperujúci strom. Olivovník je stále zelený strom, typický pre Palestínu, a je charakteristický dlhovekosťou. Spojenie listnatý olivovník vyjadruje obraz spojený s prekypujúcim životom a bezpečím. V širšom kontexte je prosperujúci a plodný strom ako obraz spravodlivého charakteristický pre múdroslovnú literatúru i žalmy (Ž 1,3, Ž 92,13-16). Boží dom tu tak predstavuje životodarnú pôdu, alebo rečou žalmistu, zem živých. „Dávid dúfa, že bude pre svoj ľud zdrojom svetla, tak ako olivový olej zapálený (v lampe) osvetľuje tmu.“ (Sforno) Oliva symbolizuje svojou horkosťou ťažkosti a trápenia života. Tak ako ona uvoľňuje olej až po rozdrvení, aj z ľudského srdca vychádza najväčšia nábožnosť až v bolesti a utrpení. Dávid dúfa, že pre svoju dôveru v Boha (a jeho milosrdenstvo, na ktoré sa spolieha) bude môcť naveky zapustiť korene v Božom dome – na rozdiel od Doéga, ktorý bol zo svätostánku vytrhnutý aj s koreňmi.“ (Ibn Ezra, Radak)

Žalmista na rozdiel od siláka vie, kam má obrátiť svoju dôveru. Je to Božie milosrdenstvo. „Skutky spravodlivosti samy osebe nepostačujú na to, aby si človek zaslúžil večnú blaženosť, ak Božie milosrdenstvo nevyváži hriechy spôsobené nestálosťou vôle konať spravodlivo. Ak je konanie spravodlivosti potvrdením života spravodlivých, Božie milosrdenstvo mu dáva ešte väčšiu hodnotu, než je samotný pozemský život. Smeruje ho totiž k životu večnému. Božie milosrdenstvo, dojaté vôľou človeka túžiaceho po spravodlivosti, odmieňa skutky spravodlivosti tým, že všetkým spravodlivým dáva účasť na svojej večnosti.“ (Hilár)

Trvalá chvála ide ruka v ruke s vyznaním dôvery z predchádzajúceho verša a je charakteristikou vzťahu žalmistu k Bohu. „Svet je trpký, no Božie meno je lahodné (tu dobré). Tento svet ponúka niekedy lahodné veci, bývajú však rozptýlené medzi trpkými zážitkami. No Božie meno všetko prevyšuje, a to nielen svojou veľkosťou, ale aj svojou lahodnosťou. Hoci zlí ľudia hovoria žalmistovi o všetkých svojich potešeniach, nič z nich sa nevyrovná Božiemu zákonu. Keby Božie meno nebolo lahodné mučeníkom, zaiste by nemali sily znášať preň toľko utrpení. Božie meno je preto príjemné tým, ktorí ho milujú viac než akékoľvek iné potešenie na tomto svete.“ (Augustín) Svoju chválu chce žalmista prednášať pred ostatnými spravodlivými, vernými. To sú tí, ktorým Boh prejavuje svoje milosrdenstvo. Oni sú svedkami, pred ktorými žalmista vydáva svedectvo o Božích milosrdných skutkoch v jeho prospech. Oni majú teda tiež osobitnú skúsenosť s Božím milosrdenstvom, a tak sa zrejme k žalmistovej chvále Boha sami aktívne pridávajú. Tým sa tu završuje portrét a vzor zbožného človeka. Je to spravodlivý človek, ktorý dôveruje Bohu, a nie svojej taktike, a dúfa v nesmiernu dobrotu svojho Boha.