Zhudobnený text s akordami
Originálny text
Žalm 54
Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji.
Dávidova poučná pieseň.
Zložil ju, keď Zifčania prišli k Šaulovi
a oznámili mu: „Dávid sa skrýva u nás.“
Pane, zachráň ma pre svoje meno
a svojou mocou obráň moje právo.
Bože, vyslyš moju modlitbu
a vypočuj slová mojich úst.
Lebo pyšní povstávajú proti mne
a násilníci mi striehnu na život,
nechcú mať Boha na očiach.
Ale mne Boh pomáha
a môj život udržiava Pán.
Na mojich protivníkov obráť nešťastie
a rozpráš ich, veď si verný.
S radosťou ti prinesiem obetu;
meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý;
lebo ma vyslobodzuješ zo všetkých súžení
a na svojich nepriateľov môžem hľadieť zvysoka.
Komentár
Žalm 54 komentár:
Tento žalm je pripisovaný Dávidovi, ktorý sa pre zradu Zifčanov ocitol v smrteľnom nebezpečenstve. Ani v beznádejnej situácii si nezúfa a prosí Pána, aby ho zachránil. Žalm dobre ilustruje Dávidovo krédo: „Človek by nemal ustať v modlitbe, ani keď má na krku priložený ostrý meč.“ Meno Zifčania podľa Augustína označuje „tých, ktorým sa darí“ alebo „tých, ktorí prosperujú“. Myslia len na pozemské veci , na svetský úspech a majetok a nie na večnosť. A práve títo prosperujúci ľudia boli Dávidovými nepriateľmi.
Božie meno vyjadruje samotnú osobu Boha a jeho atribúty, ktorými sa zjavuje. Žalmista sa opiera o presvedčenie, že Boh zachráni toho, kto dôveruje v Boha. „Komu sa budem sťažovať? Môžem sa sťažovať iba tebe!“ (MidrTeh) „Tak ako vieme, že Boh súdi svojou mocou, rovnako vieme aj to, že v jeho mene sme boli zachránení skrze Ježiša Krista a toto jeho zachraňujúce meno predchádza Boží súd. Preto súd Božou mocou bude našou záchranou.“ (Augustín) „Svojou mocou súď medzi mnou a nimi a pomôž tomu, komu sa deje neprávosť.“ (Teodor z Mopsuestie)
Vo 4. verši žalmista pridáva k svojej prvej prosbe (v.3) druhú. Nástojčivo prosí o vypočutie svojej modlitby. „My sami niekedy nevieme, čo je pre nás dobré. Boh to však vie. Preto tak ako lekárovi nediktujeme, aké lieky nám má predpísať, ani Bohu nemáme diktovať, čo nám má dať, ale naopak máme ho prosiť o to, čo je pre nás dobré. Boh vždy vypočuje tie z našich prosieb, ktoré sú pre nás dobré z perspektívy večného života.“ (Augustín) Žalmista sa obracia v naliehavej modlitbe na Boha, ktorého oslovuje menom Boh. „Doég a Zifčania prišli k Šaulovi a on ich ohováranie počúval/vyslyšal. Ja nepôjdem k Šaulovi, ale (prichádzam) k tebe. Počúvaj ma, nastav svoje ucho.“ (MidrTeh)
„Surovci, chlapi silnejší odo mňa, mi číhali na život a nemal som silu postaviť sa proti nim.“ (Mecudat David). „Podľa Chaza Cion sú surovci narážkou na Doéga (Ž 52,2) a Achitofela (Ž 55,2.5.10-16). Zatiaľ čo Zifčania ohrozovali iba moje telo, oni zaútočili aj na moju dušu (život). Nielenže ma napadli zbraňami, ale pustili sa do mňa dôkazmi z Tóry a tvrdili, že v dôsledku mojich hriechov si moja duša už nikdy nezaslúži nastávajúci svet.“(Feuer)
Po predložení svojej naliehavej prosby a jej dôvodov žalmista deklaruje svoju dôveru v Boha dvoma pozitívnymi výrokmi. V prvom deklaruje svoju dôveru v tom zmysle, že Boh je jeho pomocník. teda že je na jeho strane. „Zrada Zifčanov mala za následok to, že Šaul a jeho muži obkľúčili Dávida a zdalo sa, že z tej pasce už neunikne. Lenže zrazu sa objavil posol s odkazom pre kráľa, aby šiel okamžite brániť krajinu pred nečakaným vpádom Filištíncov: 1Sam23,19-28, 1Sam26,1-12. Dávid teraz vo vyhlásení uznáva, že pred istou smrťou ho zachránil sám Boh, keď poslal anjela, aby sa stal poslom.“ (Feuer) Dávid uznáva, že obkľúčený nepriateľmi unikol pred smrťou vďaka zázraku. „Radosť svätých je ukrytá v ich srdci, preto ju nemusí nik vidieť. Boh totiž dáva radosť do srdca (Ž 4,6-7) a tá spočíva v tom, že človek si uvedomuje Božiu pomoc. Ako nám Boh pomáha? Tak, že je oporou nášho (môjho) života“ (Augustín). V druhom výroku nazýva Boha Pánom. Pán, ktorý je Pánom všetkých, je jedným z tých, ktorí podopierajú život žalmistu.
„Dávid prináša Pánovi obetu s ochotou preto, lebo mu spôsobuje radosť už samotné chválenie a velebenie Boha. Podobne nemáme ani my vzdávať Bohu chválu len preto, že od neho očakávame niečo. Hoci všetky dary, ktoré sme dostali, máme od Dobrého Darcu, nemáme ho chváliť len kvôli ním, ale kvôli nemu samotnému. Keď o niečo Boha prosíme, máme ho prosiť o také dary, ktoré sú osožné pre náš večný život.“ (Augustín) Verš 8 tohto žalmu používa aj Bernard z Clairvaux a aplikuje ho pri charakteristike najvyššieho prejavu lásky človeka voči Bohu, ktorého podstata nespočíva v povinnosti, ale tkvie v dobrovoľnom rozhodnutí, že prinesie obetu z celého srdca. Prvotný hriech zapríčinil vnútornú neusporiadanú náklonnosť k vlastnej vôli, a preto má človek ťažkosti podriadiť svoju vôľu niekomu inému. Spravodlivý človek pokladá za česť možnosť ponúknuť Bohu svoju vôľu, aby vzrástla jeho sláva.
Tento žalm je Kristovou modlitbou a ako taký sa používa v liturgii v čase utrpenia.
Svojou jednoduchosťou nachádza žalm 54 použitie v mnohých okolnostiach života a v jeho každodennosti, keď sme napádaní nepriateľmi a nebezpečenstvami každého druhu. Vzbudzuje v nás túžbu po Bohu, povzbudzuje dôveru v Neho a vkladá našu dušu do jeho služieb. V modlitbe tohto žalmu sme spojení so sprievodcom nášho života – s Ježišom Kristom
Odovzdanie svojho osudu do Božích rúk nie je prejavom slabosti a pasivity, ale je prejavom múdrosti, ktorá všetko orientuje na posledný cieľ.