Žalm 55

Zhudobnený text s akordami

Originálny text

Žalm 55

Čuj, Bože, moju modlitbu
a pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj:
pohliadni na mňa a vyslyš ma.
Keď premýšľam o sebe, som rozrušený,
zmätený krikom nepriateľa a útlakom hriešnika.
Lebo ma zavaľujú bezprávím
a zúrivo do mňa dorážajú.
Srdce sa vo mne chveje
a padá na mňa hrôza predsmrtná.
Úzkosť a triaška idú na mňa
a zmocňuje sa ma des.
A tak si hovorím: „Ktože mi dá holubičie krídla,
aby som mohol odletieť a odpočinúť si?
Aby som mohol utiecť do diaľav
a pobudnúť v samote?
Vyčkávam, kto by ma zachránil
pred búrkou a víchricou.“

II

Pane, zmäť ich jazyky a rozdeľ;
bo v meste vidím násilie a hádky.
Na jeho hradbách dňom i nocou krúžia dokola;
v jeho strede sú neprávosť, strasti a úklady
a v jeho uliciach ustavične panuje podvod a klam.

II

Lebo keby mi zlorečil môj nepriateľ,
to by som ešte vedel zniesť;
a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí,
azda by som sa pred ním skryl.
Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň,
môj dobrý známy, ba dôverný priateľ.
S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok;
v sprievode sme kráčali Božím domom.

[Smrť nech sa vrhne na nich
a do podsvetia nech zídu zaživa,
lebo zloba je v ich príbytkoch,
je medzi nimi uprostred.]

III

Ja však budem volať k Bohu
a Pán ma zachráni.
Večer i ráno, i napoludnie budem rozjímať a vzdychať
a vypočuje môj hlas.
Vykúpi ma v pokoji z moci tých, čo na mňa útočia,
lebo ich je mnoho proti mne.
Mňa Boh vypočuje, ale ich zrazí,
on, ktorý je spred vekov.
Lebo oni sa nezmenia
a Boha sa neboja.
Každý z nich vystiera ruku proti svojim druhom
a porušuje zmluvu.
Jeho slová sú hladšie ako maslo,
ale v srdci strojí vojnu.
Jeho reči sú jemnejšie než olej,
ale sú to vytasené meče.
Zlož svoju starosť na Pána
a on ťa zachová;
a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný.
Ty ich však, Bože, zhodíš
do priepasti skazy.
Krvilačníci a podvodnícinedožijú sa ani polovice svojich dní;
ale ja dúfam v teba, Pane.

Komentár

Tento text nás vyzýva, aby sme vzdávali Bohu chvály, či už sme smutní alebo sa radujeme. A v tejto chvále nemáme nikdy prestať.

Dávid zložil tento žalm, keď utekal pred svojim synom Absolónom (Ž 3,1, 2 Sam 15, 10 -14). Úvodné prosby, ktorými sa žalm obracia na Boha stupňujúcim spôsobom vyjadrujú túžbu po osobnom zaangažovaní sa Boha v jeho prospech.

„Hlas toho, kto sa modlí, prenikne Boží sluch. No len čistota modlitby spôsobí, aby boli vypočuté slová hodné vypočutia… Boh sa obráti k tomu, kto dúfa v neho.“(Hilár).

Žalmista vzdychá a je rozrušený. Pocit úzkosti je opísaný ako dôsledok stupňujúceho sa tlaku.

„Nesmieme dovoliť, aby v nás bola zničená láska, ktorá nám umožňuje milovať aj našich nepriateľov.“ (Augustín)

„Zúrivo do mňa dorážajú.“ Predtým celý ľud sa oddane zaviazal k vernosti voči Dávidovi a teraz sa ich láska premenila na prudkú nenávisť a namiesto neho korunovali za kráľa jeho syna Absolóna.

Znova sa pozornosť obracia na žalmistu a stav jeho osobnej rozvrátenosti. Hoci smrť, úzkosť, triaška a des nemožno vnímať ako samotnú personifikovanú bytosť, v kontexte žalmu pôsobí ako konajúca postava: „aj keď oko nešťastie nevidí, duša ho vníma.“ (Talmud)

Vďaka úteku nie je žalmista zastihnuteľný nepriateľmi, zachráni sa a začína novú existenciu. Nežiada o trvalé bydlisko, ale skôr o akýsi typ dočasného exilu. Podľa Midraša chce mať Dávid krídla ako holubica pre to, lebo každý iný vták keď sa unaví, odpočinie si na skale, či na strome, ale keď sa unaví holubica, jedno krídlo pritiahne k sebe a druhým letí ďalej.

„Dve prikázania lásky – lásky k Bohu a k blížnemu sú ako pár krídel, ktoré len čo sa zbavia každej záťaže, vynesú dušu do výšok.“ (Augustín)

„Tí, čo sa túžia spojiť s Bohom , budú si žiadať krídla holubice… dôležité je však nájsť Boha v sebe. Duša nepotrebuje krídla, aby ho našla, iba utiahnuť sa do ústrania, načúvať mu v sebe, nezdráhať sa prijať takého hosťa.“ (Terézia z Avily)

Dávida trápi nie jeho nepriateľ, ale najbližší priateľ Achitofel. „Bol hlavným radcom a Dávida mal veľmi rád, radil mu po celý čas, až kým ho nezradil.“ (Radak) To znamená, že keby Dávidovi zlorečil hocijaký iný nepriateľ, skutočne by to prijal a urážky by si nevšímal. Lenže Achitofel bol jeho najbližší priateľ a vážil si ho ako múdreho a blízkeho človeka, tým viac ho zaskočila jeho zrada a taký podraz nevie zniesť. Skutočným zdrojom utrpenia je teda človek: známy, dôverný radca, priateľ, mudrc…

Výzva „zlož svoju starosť na Pána“ je výzva na budovanie dôvery, ktorá sa zakladá na presvedčení, že Boh človeka zabezpečí. Aj keby človeka zradili všetci ľudia, Bohu môže vždy dôverovať.

„Odporúča sa, aby sa človek pokladal za cudzinca, ktorému sú vo všetkom udelené nezaslúžené dary. Kým sa človek za takéhoto pokladá, ostáva pokorný. Ak sa začne pokladať za akéhosi príbuzného s Bohom, dary pokladá za samozrejmosť. Následkom toho je nevďačnosť.“ (Bernard z Clairvaux)

„Máme sa spoliehať výlučne na Pána, keď sa okolo nás dejú veci, ktorým nerozumieme… Pán na ktorého sa spoliehame nikdy nedá zapotácať sa spravodlivému.“ (Augustín)

WordPress Video Lightbox Plugin