Žalm 68

Žalm 68 1. časť: komentár

Žalmista chce vyjadriť, že Boh, ktorého vyznáva nie je Bohom „z dejín“, je stále živým
Bohom, aj ďalej pripraveným chrániť sirotu a vdovu, ktorá sa na neho spolieha,
a obdariť ju všetkým, čo potrebuje.
Toto presvedčenie ho privádza k spontánnej modlitbe chvály, v ktorej poetickou
rečou vyzdvihuje konkrétne Božie skutky a nezaslúžené dary v prospech Izraela
počas exodu a pri zaujatí Zasľúbenej zeme, svedčiace o veľkej Božej dobrote.
Prejavy Božej moci a dobroty sa naozaj nekončia. Formou Pánovho výroku je aj do
budúcnosti ohlásené víťazstvo Božieho ľudu v bližšie nešpecifikovanom boji. Tieto
verše sa tak stávajú oslavou Boha, ktorý je schopný zabezpečiť svojmu ľudu
víťazstvo aj nad tými najmocnejšími kráľmi – „nad kráľmi vojsk“ (v.13) – a to úplne
nečakaným spôsobom: „kým ste ležali medzi sedlovými vakmi“ (v.14).
Vrch Bášan predstavuje jednak nadutú sebestačnosť človeka a urazenú pýchu zoči-
voči prejavom Božej moci, ale zároveň sa za týmto označením môže skrývať aj
narážka na kult pohanských božstiev.
Žalmista vyznáva Boha ako svojho Boha, Pána, svoju spásu, Boha spasenia, ktorý
spásonosne konal v prospech svojho ľudu nielen v minulosti, ale podľa presvedčenia
tohto spoločenstva bude o to viac zo svojej novej svätyne aj naďalej chrániť svoj ľud
pred všetkými nepriateľmi a vo všetkých situáciách, aj tých na hranici smrti, veď
u neho sú východiská, (aj) pokiaľ ide o smrť. Boh zabezpečí pre svoj ľud víťazstvo
nad každým nepriateľom, aj nad tým najspupnejším (predstavuje ho Bášan), aj z tej
najbeznádejnejšej situácie (vytiahnutnie z hlbočín mora).
Žalmista ďalej opisuje slávnostnú ďakovnú procesiu celého Izraela, smerujúcu do
jeho novej svätyne na Sione, čiže do jeruzalemského chrámu. Tento slávnostný
sprievod vidia všetci, čo poznajú svätyňu v Jeruzaleme. Je to mohutný a nadšený
sprievod, ktorý má svoj jasný poriadok a jediný cieľ: oslavu Boha v jeho svätyni na
Sione.
Vo svojej modlitbe žalmista oživuje spomienku na veľké Božie skutky, predovšetkým
na udalosti, keď Boh zázračne vyslobodil svoj ľud z područia mocného Egypta, ale
vyjadruje tiež túžbu, aby sa tieto veľké Božie skutky aj ďalej prejavovali, aby napokon
všetky národy sveta spoznali moc Boha Izraela a prišli mu aj ony vzdať úctu v jeho
svätyni na Sione.
Žalm sa končí výzvou oslavovať Boha. Záver žalmu takto zvýrazňuje túžbu žalmistu
a jeho hlavný cieľ – presvedčiť ľudí celého sveta, aby uznali vznešenosť a moc Boha
Izraela a aby ho spolu s ním oslavovali.
„Aj keď sa Boh vznáša na najvyšších výsostiach, ostáva blízko pri tých najslabších
a najbezvýznamnejších a zapája sa do ich záležitostí“ (Radak).
„Všade, kde nájdeš (v Písme) Božiu moc, nájdeš spomenutú i jeho jemnosť. Ani vo
vyhnanstve nie sú Židia úplne stratení ako siroty a vdovy, ktorých ochrancovia
pomreli. Boh sa len dočasne odcudzil svojmu ľudu, pripomína otca a manžela, ktorý
odcestoval do ďalekej krajiny, ale nakoniec sa vráti“ (Feuer)

Augustín rozlišuje medzi tými, ktorí chcú konať spravodlivo, ale to nedokážu, pretože
sú slabí, a tými, ktorí priamo bojujú proti spravodlivosti a odmietajú si priznať vinu.
Vysvetľuje, že Kristus prišiel zachrániť a svojou milosťou oslobodiť obe skupiny.