Žalm 70

Komentár:

Žalm sa začína i končí (v.6) naliehavou prosbou k Bohu o pomoc, ktorá má byť rýchla. Výraz „ponáhľaj sa!“ sa nachádza ešte v Ž 22,20, Ž 38,23, Ž 40,14, Ž 71,12, Ž 141,1. Samotné volanie k Bohu „ponáhľaj sa!“ zároveň naznačuje situáciu krajnej núdze, v ktorej sa volajúci sám cíti bezmocný. Ide teda o naliehavé volanie. 

Žalm 70 zložil Dávid vo veku 65 rokov na úteku pred Absolónom (2Sam 15,7). Dávid v 1 verši prosí, aby si Boh spomenul na to, ako ho v mladosti zachránil pred Šaulom a aby ho teraz v starobe ochránil aj pred Absolónom. 

Sir 3,20: „Keď človek o sebe zmýšľa s pokorou a pokladá sa za malého, omnoho viac v jeho očiach vynikne Božej dobroty.“ (Euzébius).

„Neviditeľní nepriatelia usilujú o našu dušu, nabádajú ju k zlobe a tak si ju chcú podriadiť.“ (Origenes). Augustín hovorí o dvoch typoch prenasledovateľov: o tých, ktorí nás hania a o tých, ktorí nám lichotia. Jazyk lichotníkov je oveľa nebezpečnejší ako ruka vraha. Preto je dôležité naučiť sa v každej situácii dobre rozlišovať. 

Dávid je predstavený v rozprávaniach kráľov tak, že sa modlí za svoje vlastné blaho, nie proti prosperite Absolóna (Teodor z Mopsuestie).

Božie obdivuhodné skutky sa môžu zopakovať aj v životoch ďalších generácii. Obsahom dobrorečení, ktoré nachádzame v žalme, je práve želanie takejto Božej pomoci, na ktorú je odpoveďou úprimná radosť, ktorá sa prejavuje aj vo verejnej úcte voči Bohu.

„Láska k dočasným veciam postupne slabne a vytráca sa. Láska k večnému a nekonečne vznešenému Bohu neustále rastie. Kto ho hľadá, stále objavuje jeho nové vlastnosti, čoraz viac si uvedomuje jeho slávu, viac ho miluje a volá: „Veľký je Boh“ (Sefer Haikkarim). 

„Ustavične máme volať „Nech je zvelebený Boh!“, či už sme zhrešili, či sme spravodliví, alebo jednoducho kedykoľvek Boha chválime“ (Augustin). 

Žalmista sa v závere vracia k svojej vlastnej situácii, ktorá je zatiaľ veľmi vzdialená obrazom radosti z predchádzajúceho verša. Výrazy „biedny“ a „úbohý“ vyjadrujú, že situácia, v ktorej sa žalmista nachádza, je ťažká a uvedomuje si, že ju vlastnými silami nedokáže prekonať, a preto sa o to viac spolieha na Božiu pomoc.

Nestráca nádej, lebo vie, že Boh vždy osobitne pomáhal práve „biednym a úbohým“ (Lv 19,10, Dt 15,9, Dt 24,15, 1Sam 2,8) a preto pomôže aj jemu. Opakuje teda svoju naliehavú prosbu z v.2 „ponáhľaj sa ku mne“.

„Keď Dávida vyhnali z paláca, keď ho zvrhli z trónu a vlastný syn ním opovrhoval, bol naozaj biedny a úbohý, ako žobrák. Bieda a úbohosť tu naznačujú budúce strasti Izraela“ (Radak, Chaza Cion).

Vlastnej identifikácii „ja som biedny a úbohý“ zodpovedá dvojité vzývanie Boha: „mojou pomocou a mojím osloboditeľom si ty“. 

Žalm sa končí veľmi naliehavou prosbou. „Dávid si uvedomuje, že sa previnil, a že si zaslúžil trest, preto v celom žalme hovorí o „Bohu“, t.j. o Spravodlivom sudcovi a nie o milosrdnom „Pánovi“. V závere žalmu však používa práve oslovenie Pane a prosí: „Aj keď som vinný a zaslúžim si trest, Pán by predsa nemal meškať so záchranou“ (Feuer).

„Nikdy nemáme túžiť po chvále, pretože všetko, čo máme alebo sme urobili, sa deje len vďaka Bohu. Máme sa preto pokladať za úbožiakov a bedárov, lebo Pán oslobodzuje väzňov a dvíha skľúčených (Ž 146,7-9). Na inom mieste Písma sa zasa píše: Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti (Mt 5,6). Sme stále hladní, stále smädní, nebude to trvať navždy. Máme volať na Pána: „Bože, ponáhľaj sa ku mne“, lebo ho stále potrebujeme, sme len úbožiakmi a bedármi. On nepotrebuje nás, ale my jeho“ (Augustín).

Tým, ktorí si chcú pestovať intenzívny duchovný život, možno vrelo odporúčať, aby recitovali tento žalm spamäti, pretože je krátky a vhodný pre rozličné situácie. Pod nepriateľom si treba predstaviť diabla – zlého ducha. 

V Ž 70 je naznačený ideálny prístup človeka k Bohu: biedny a úbohý. Nemusí tu ísť o materiálne biedneho alebo inak znevýhodneného človeka, ale o pokorného duchom, o úprimného a morálne čistého človeka, ktorý prichádza k Bohu podľa vzoru evanjeliových maličkých (Mt 11,25-30). 

„Núdza učí modlitbe. Vo svojom živote to zistí takmer každý človek. Ako sa modlil Ježiš v smrteľnej úzkosti? V týchto hodinách sa s plnou dôverou odovzdal láske a starostlivosti svojho Otca. A predsa vyslovil slová tej najbezodnejšej modlitby, ktoré prevzal so židovských modlitieb zomierajúcich: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 15,34, Ž 22,1). Zúfalstvo, nárek a plač ľudí všetkých čias a ich túžbu po Božej pomocnej ruke vložil Ukrižovaný do slov: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23,46) Zaznieva v nich bezhraničná dôvera v Otca, ktorý má moc prekonať smrť. A tak modlitba umierajúceho Ježiša je už predzvesťou jeho veľkonočného víťazstva v zmŕtvychvstaní“ (Benedikt XVI).