Žalm 71

Komentár:

„Prvé tri verše Ž 71 sa veľmi podobajú na verše Ž 31,2-4, ktorý je však z čias Dávidovho úteku pred Šaulom. Ž 71 napísal Dávid o tridsaťpäť rokov neskôr, keď utekal pred svojim synom Absolónom. V tom čase väčšina ľudu a starších vtedy kráľa opustila, preto sa  mohol zradený Dávid utiekať jedine k Pánovi. Spolieha sa na úzku spojitosť medzi ním a Pánom“ (Feuer).

„Dávid prijíma potupu, ktorú mu spôsobil Absolón (2Sam 16,21-22), lebo v nej vidí Boží trest za hriech s Betsabe a smrť Uriáša. Je pripravený vydržať vo vyhnanstve a robiť pokánie, kým nenájde v Božích očiach priazeň. Prosí len o to, aby nebol zahanbený tak, žeby bol zamietnutý naveky“ (Feuer).

„Žalm nám odporúča, aby sme sa zverili do Božej milosti, prostredníctvom ktorej môžeme byť vyslobodený z pút našich hriechov“ (Kassiodor). 

Vo v. 2 sa žalmista obracia na Boha s prosbou o záchranu. Skutočnosť, že do tejto prosby sú zakomponované odvodeniny až troch kmeňov spojených s témou oslobodenia (ochráň ma, daj mi vyviaznuť, zachráň ma a taktiež fráza nachýľ ku mne svoje ucho), dovoľuje vidieť v ňom veľmi intenzívnu žiadosť o Božiu pomoc.

„Dávid vie, že pre svoju vlastnú spravodlivosť si záchranu nezaslúži, radšej vzýva Božiu spravodlivosť: 2Sam 15-18, 2Sam 12,11″(Radak).

„Akákoľvek spravodlivosť, ktorú vlastníme, je Božím darom. Žalmista prosí, aby nás Pán zachránil vo svojej spravodlivosti, nie v našej“ (Augustín).

 „Nakloň ku mne svoj sluch.“ Týmito slovami žalmista prosí o uzdravenie duše. Podobá sa chorému človeku, ktorý v pokore a v biede leží pred svojim lekárom, stojacim nad ním a žiada ho: „Uzdrav ma!“ (Augustín)

Skala, ktorou sa podľa žiadosti žalmistu má stať Boh, je tu predstavená ako miesto, na ktorom sa bude môcť žalmista zdržiavať, ku ktorému bude mať stále otvorený prístup. Boh je chápaný ako príbytok, poskytuje záchranu tomu, kto sa na neho obracia. Boh bol vždy pre žalmistu neochvejnou oporou, ktorá zaisťuje bezpečie. „Veď už mnoho ráz si ma zachránil prostredníctvom svojich vyslancov“ (Raši). „Naďalej ma zachraňuj a posielaj mi anjelov, ktorí ma budú strážiť“ (Radak).

Žalmista žiada Boha, aby bol pre neho bralom, pevnosťou, tým, u ktorého môže nájsť bezpečie.

„Hriešnik“ (Svojvoľník, utláčateľ): tento pojem sa vzťahuje na ľudí, ktorí sa vyznačujú pýchou a aroganciou, veria najmä vo vlastné sily a vo svojom konaní neberú ohľad na Boha. Takíto ľudia majú vnútornú dispozíciu pre konanie zla. Utláčajú iných a spôsobujú im núdzu. Obidve označenia sa veľmi dobre sa hodia na podlého Achitofela, Absolónovho zákerného radcu, ktorý zradil Dávida a usiloval sa ho zabiť“ (Radak).

Nádej vkladaná do Boha a spoliehanie sa na neho od mladosti sú tým, o čo žalmista opiera svoje volanie o pomoc. Texty Žaltára sú plné istoty, že ten, kto dúfa v Boha podobne ako žalmista zo Ž 71, nebude zahanbený, teda neodíde od Boha naprázdno, bez pomoci, o ktorú prosí. Slovo „dôvera“ pochádza z kmeňa, ktorý má predovšetkým význam: „cítiť sa bezpečne“ a „nebyť ničím zaťažený“. Autor Ž 71 je tak ako ostaní žalmisti presvedčený, že v čase núdze nie je iné východisko, ako utiekať sa k Bohu, dôverovať mu a veriť. 

„Dávida od samej mladosti sprevádzalo nepochopenie. Pohŕdal ním vlastný otec, aj bratia, ale to všetko bolo súčasťou Božieho plánu. Takto sa Dávid naučil hľadať a nachádzať oporu a dôveru výlučne u Boha a nie u ľudí“ (Radak).

Spoliehanie sa na Boha v priebehu celého života, ako aj skúsenosť nepretržitej podpory a veľkej náklonnosti zo strany Pána ho vedie k jeho oslave, ktorá nikdy neutícha. Božia činnosť v prospech žalmistu poukazuje na silné puto, ktoré ho od samého začiatku neprerušene spája s Bohom. Ten, kto v situácii ohrozenia života žalmistu zachránil, je teraz adresátom jeho prosieb, práve vďaka tomu, čo vykonal. O Bohu je teda žalmistova chvála.

„V Bohu máme úplnú ochranu a stabilitu od narodenia, t.j. od samého počiatku, keď sa formuje ľudský život“ (Teodor z Mopsuestie)