Žalm 72

Komentár

Tento žalm pochádza od Dávida, ktorý sa modlil túto modlitbu v mene svojho syna Šalamúna, lebo vo svätom duchu predvídal, že raz si bude Šalamún od Boha pýtať srdce schopné rozumieť, počuť a pochopiť rozsudok (1Kr 3,9.11). Dávid prosí Boha, aby daroval múdrosť, t.j. schopnosť neomylne sa riadiť zákonmi Tóry a vydávať spravodlivé rozhodnutia, založené na jej nariadeniach. Jeho synovi, budúcemu kráľovi, aj kráľovmu synovi: budúcemu Mesiášovi. Kráľ má súdiť spravodlivo a podľa práva, pretože tieto atribúty prijal od Boha predovšetkým v prospech Božích podriadených. 

Rozsudzovanie Božieho ľudu teda vyžaduje schopnosť, ba priam charizmu chrániť ho pred ľudskou nespravodlivosťou, ale aj pred ľudským právom hľadajúcim výhody na úkor menej zdatných jednotlivcov. Preto je dôležité poznať a prijať Božie právo, ktoré poskytuje ochranu pred zneužitím svetskými autoritami. 

„Mnoho pokoja vypučí v jeho dňoch a tento pokoj nech potrvá naveky. Celá táto modlitba (kráľa Dávida v žalme 72) sa naplnila, okrem tejto veci (okrem prosby, aby pokoj z jeho čias jeho syna trval naveky). Pretože Šalamún hrešil, jeho vláda (t.j. kraľovanie jeho potomkov) nebolo trvalé“ (Raši). „Pokoj z čias Šalamúna mal trvať až do konca čias“ (Radak) „Ľudia budú v takom bezpečí, že aj keby v noci nesvietil mesiac a zem by zahalila úplná tma, nebáli by sa kráčať vonku“ (Vidal Hacorfati).

„V Kristových dňoch bude prekvitať spravodlivosť a prekoná každý odpor a nepodriadenosť tela. Potom nastane pokoj, ktorý bude narastať, až kým nebude mesiac vyzdvihnutý“(Augustín).

„Od Rieky až po končiny sveta predstavuje celý svet a touto riekou žalmista označuje menovite rieku Jordán, pri ktorej Ježiš po prvýkrát ohlásil svoju moc a kde si vyvolil svojich prvých učeníkov“ (Augustín).

„Etiópčania vo v.9 zastupujú všetky národy. Žalmista si ich vybral preto, lebo oni podľa vtedajšieho poznania žili na konci sveta“ (Augustín).

„A všetci králi zeme sa mu budú klaňať, budú si ho ceniť ako toho, kto si zaslúži rešpekt“ (Teodor z Mopsuestie)

Dôvod pre ktorý sa všetky národy mali podriadiť vláde kráľa Izraela, je jedinečná vláda spravodlivosti, akú nijaký iný panovník zeme nemá. „Všetku úctu a obdiv, ktoré národy preukázali Šalamúnovi, budú rovnako vzdávať aj Mesiášovi“ (Raši). „Národy mu nebudú slúžiť zo strachu, ale z lásky a s obdivom“ (Sforno).

V prvom rade sa kráľ zastáva biedneho a úbožiaka. Sloveso „zachrániť“ sa v Žaltári opakuje 43- krát, a to takmer výlučne v zmysle volania k Bohu o vyslobodenie z rúk nepriateľov. Preto žalmista k dvojici „biedny“ a „úbožiak“ pridáva ešte opisný výraz vystihujúci človeka, čo nemá pomocníka. „Zľutuje sa“ – tu je zaujímavá skutočnosť, že ide o jediné použitie tohto koreňa v žaltári v pozitívnom zmysle a signalizuje to čitateľovi, že zaužívaný postoj voči utláčaným sa v spoločnosti zmení.

„Kristus je teda ten, ktorý nás vyslobodzuje“ (Augustín).

Židovská a kresťanská tradícia pokladá tento žalm modlitbu za kráľa a jeho spravodlivé vládnutie za mesiašsky. Modliaci si týmto žalmom vyprosujú kráľa, počas ktorého panovania prekvitá spravodlivosť, prinášajúca podriadeným plnosť pokoja. Horizonty žalmu nie sú viazané iba na pozemský čas, vláda spravodlivého kráľa má byť večná (Jer 23,5, Zach 9, 9-10, Mt 21,5, Gn 12,3, Mt 2,1-12). 

Kráľovstvo založené Kristom nie je z tohto sveta, je kráľovstvom spravodlivosti, je kráľovstvom, kde chudobní, biedni, slabí a utláčaní nachádzajú slobodu, spásu a pomoc proti násiliu a útlaku. Je to kráľovstvo hojnosti, pokoja a požehnania. Je univerzálne a večné. 

Nádherná skutočnosť opísaná v tomto žalme nemá iba vonkajšie naplnenie vo viditeľnej Cirkvi, ona má vnútorné naplnenie v srdci človeka. Tento žalm oslavuje zázraky milosti vo vnútornom živote človeka a prácu, ktorú tam Pán koná mocou svojho Ducha.