Žalm 74

Komentár:

Tento žalm podľa tradície je od Asafa, ktorý bol vynikajúcim mysliteľom a vedel múdro poradiť. Hlas akých Židov zaznieva z tohto žalmu? Tých, ktorí boli naštiepení na správne miesto (Rim 9,6-8).

Prúd výčitiek celého zhromaždenia vo v. 2 – 11 je prerušený chválorečou jednotlivca. „Žalmista prosí Boha, aby si spomenul ako za dávnych čias (oddávna) zostúpil a konal spásne skutky uprostred tejto zeme. Prosí, aby sa Boh zastal svojho ľudu uprostred tohto sveta“ (Radak).

Nasledujúce verše sa zameriavajú na vykreslenie úchvatnej Božej moci nad nespútanými silami prírody. Dôraz sa kladie na sedemnásobné priame oslovenie Boha pomocou osobného zámena TY na začiatku prvých polveršov 74, 13.14.15.17 a druhých polveršov 74,15.16 a ešte raz na konci 74,17. Už vo v. 12 sa žalmista prihovára Bohu ako svojmu kráľovi, čim ho provokuje k činnosti minimálne takej veľkolepej, akej bol schopný pri zrode sveta alebo osobitne vlastného národa (Ex 15,18 a Ž 81,11-17). Dôverný tón reči žalmistu navodzuje blízkosť, akú prežival Mojžiš, keď sa osobne rozprával s Bohom. Takúto bezprostrednosť zdôrazňuje aj žalmista priamym oslovovaním Boha. Toto je prvé oslovenie vo v. 13 a môžme sa pozrieť, čo za tým vidí Augustín: „Prostredníctvom krstu Boh oslobodzuje ľudí, ktorí boli prv korisťou pre démonov“ (Augustín). 

Vo v. 14 môžme vnímať historickú udalosť Exodu a v postave Leviatana metaforu egyptského faraóna (Ez 32,2).

Vo v. 15 vidíme naražku na udalosť vyvedenia vody na púšti (Nm 20,11 a Ž 78,15). „Pán dal vytrysknúť prameňom a potokom, aby z nich tiekla čistá voda múdrosti a aby sa bohatstvá viery mohli vyliať na všetkých“ (Augustín) V druhej polovici vidíme zázračné vysušenie Jordána na mieste, kde ho prekračovali Izraeliti s archou zmluvy (Joz 3,15-17 a Joz 4,22-24).

Vo v. 16 žalmista pravdepodobne hovorí o prvých stvoriteľských úkonoch z Gn 1-3. „Tvoj je deň“: Bohu patrí svetlý moment dejín, akým je vykúpenie Izraela. „Tvoja je aj noc“ (to naznačuje, že Izraeliti) boli s tebou (aj v jej temnote,) v súženiach noci (ktoré temná noc prináša)“ (Raši). Boh vykonal pre Izrael veľké zázraky vo dne i v noci, preto mu vďačný ľud spieva hymny chvál, aj cez deň, aj cez noc. „Deň v duchovnom zmysle predstavujú duchovní ľudia, pod nocou zasa treba chápať ľudí telesných. Oba typy ľudí však patria Bohu: duchovní aj telesní. Duchovných Pán osvetľuje nemeniteľnou pravdou a múdrosťou, telesných zasa utešuje svojim zjavením sa v tele, podobne ako mesiac osvetľuje noc“ (Augustín). Ku druhej polovici žalmu 16: „Boh upevnil/pripravil (ustanovil) tieto nebeské svetlá pre dobro zeme. Slnko, aby ju osvetľovalo a hrialo, mesiac, aby spôsoboval príliv, odliv a osvetľoval tmavú noc“ (Radak).

Vo v 17 ku prvej polovici: Gn 1,9 – 10, Dt 32,8. V druhej polovici  „žalmista zdôrazňuje, že jediným Stvoriteľom všetkého je Boh, lebo čo môže byť také rozdielne ako horúčava leta oproti snehu, čo padá v zime?“ (Radak). „Ročné obdobia sa pravidelne striedajú v stanovenom ročnom cykle a v ňom potom pôda prináša úrodu“ (Herceg a Kamenetsky).

„Spomeň si, Pane na to“: výzva sa vracia k v. 2, no už bez dožadovania sa odpovede. Ako si má Boh vo v. 2.18 a 22 vyslovene „spomenúť“, tak vo v. 19 a 23 zasa nemá „zabudnúť“.

Obrazné prirovnanie bezbranného Izraela k hrdličke sa javí priliehavejšie než k holubovi. Po zničení chrámu, a teda po odvlečení vrchnej vrstvy obyvateľstva do zajatia je krajina ponechaná napospas cudzincom a vykorisťovaniu chudákov. Žalmista pobáda Boha, aby nezabudol na svojich biednych tak, ako by ani nemal zabudnúť na potupovanie nepriateľom vo v. 18.

„Izrael je prirovnávaný ku hrdličke. Keď z páru zahynie samček, samička sa už s nikým nespári. Ani Izrael nikdy nevymenil svojho Boha za nikoho iného, hoci sa od neho vzdialil, ostal ako vdova“ (Raši)

„Diabol sa v Písme zvykne nazývať zverom, levom a drakom, preto sa spolu so žalmistom máme modliť: Nevydaj diablovi a jeho anjelom dušu, čo ti vzdáva chválu. Nech ma had zhltne, ak stále prahnem po chuti zeme, ak stále túžim po pozemských veciach, ak zotrvávam aj naďalej v prisľúbeniach Starého zákona, hoci nám bol zjavený Nový. Nedovoľ, Pane, aby mali tieto pyšné zvery nado mnou moc, pretože som odhodil svoju pýchu a nespolieham sa viac na vlastnú spravodlivosť.“ (Augustin).

„Úbohými sú nazvaní tí, ktorí uznávajú svoj hriech a ktorí, hoci kedysi boli bohatí a silní, teraz v pokore pred Bohom uznávajú svoju biedu… A tak sa viac nemáme spoliehať na svoju spravodlivosť, ale výlučne na Božiu milosť“ (Augustín) 

Práve utláčaných sa zastáva sám Pán, ktorému je adresovaná táto výzva založená na dôvere v jeho spravodlivosť a odplatu (Ž 70,3-5, Ž 72,4, Ž 75,11, Ž 94,14-15.23)

„Nech ten, kto je utláčaný (a prichádza k tebe s úprimnou prosbou), neodchádza od teba zahanbený vo svojej modlitbe (t.j. naprázdno, nevypočutý)“ (Raši). 

„Biedny a úbohý“ – sú to predstavitelia najchudobnejšej vrstvy obyvateľstva, ktorej zástancom pri súde je sám Boh.

„Biedni a chudobní (úbohí) sú zvlášť blízki Bohu. No chudobnými sa tu myslia chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Kto sú teda chudobní v duchu? Pokorní, tí, čo sa trasú pred Božím slovom, ktorí vyznávajú svoje hriechy a nespoliehajú sa na vlastné zásluhy, ani na svoju spravodlivosť. Čokoľvek dobré robia, chvália Boha, a keď sa dopúšťajú zlého, obviňujú seba“ (sv. Augustin).

„Povstaň, Bože, rozsúď svoj spor. Nedaj mi zahynúť, lebo som v teba uveril. Nech nie je sklamaná moja nádej. Kiež mi dáš, čo si prisľúbil, pretože som uveril v to, čo som nevidel.“ (sv. Augustin). 

„Žalmista sa usiluje so všetkou silou vyburcovať najmocnejšieho Sudcu proti nepriateľom Jeruzalema. Pýcha (tu: povýšenosť) je neresť, ktorá sa Bohu zvlásť protiví. Pre pýchu padol prvý anjel a pre pýchu stratil svoju blaženosť aj prvý človek. Túto neresť pripomína žalmista nie náhodou práve na tomto mieste, lebo chcel žalm ukončiť niečím, čo sa dobre ukladá do pamäti. Sú to jednoducho slová zármutku tých, ktorí sú oddaní Pánovi v čistote srdca. Tí, ktorí poslušne dodržiavajú posvätné pravidlá života, nemôžu podľahnúť zármutku, nech by bol akýkoľvek veľký a ťaživý.“ (Kassiodor)

Modlitba zoči-voči nešťastiu a nespravodlivosti, ako je to v prípade Ž 74, je najlepším možným postojom človeka voči tomu zlu, ktorému nemôže zabrániť. Modlitba v takomto prípade pomáha človeku zaujať postoj, ktorý sa najviac približuje k Božiemu hodnoteniu danej skutočnosti. Modlitba teda znamená proces osvojovania si Božieho pohľadu na daný problém.

Na všetky nešťastia a tragické udalosti, aké prežíval aj autor tohto žalmu, keď kládol Bohu otázku „prečo“, jestvuje odpoveď v Kristovom diele vykúpenia ľudstva. Až Kristova smrť a zmŕtvychvstanie dali odpoveď na otázku o zmysle skutočnosti.