Žalm 8: komentár
„Žalm 8 obsahuje jeden z najprekvapivejších úsekov Biblie: Sme stvorení ako o niečo nižší než Boh… Tvrdí, že naša sláva, aj keď porušená, je len o niečo menšia než Božia. To nie je vyvyšovanie ľudstva: je to zjavenie Božej vášne pre to, aby nás urobil podobnými sebe.“ (Pláč duše, s. 237)
„Pane, náš Boh, aké je veľké tvoje meno na celej zemi, nad nebesia sa dvíha tvoja nádhera“,
až za to viditeľné sa rozširuje tvoja veľkosť, čiže celý svet je príliš malý na to, aby ťa obsiahol, Tvoja prítomnosť potrebuje viac priestoru, všetko, čo sa nám darí vidieť našimi očami, nestačí na to, aby ťa vystihlo.
„Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu, naprotiveň svojim nepriateľom,aby si umlčal pomstivého nepriateľa.“
Zdalo by sa, že tento verš je naivný a málo realistický, pretože ústa nemluvniat a dojčeniec neupozorňujú na silu Božieho Slova, na jeho prítomnosť a na to, čo ju sprevádza. Ale kedy je človek veľkým? Kedy chápe Božie veci? Kedy je múdry? Ježiš nám ku tomuto hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ (Mt 18,3-4)
Teda veľkým človekom je ten, kto vie byť ako dieťa, čiže ten, kto ponúkne svoju jednoduchosť v chápaní života, svoju zvedavú otvorenosť a túžbu po pravde, ten, kto má otvorené oči, kto nikoho nesúdi, ten, kto má svoju identitu v objatí plnom lásky svojej mamy, pretože v tej láske chápe, kým je a aký je svet a chápe, že všetko je dobré, tak ako nám to pripomína Guardini: „v prostredí veľkej lásky je všetko dobré“, všetko nadobúda hodnotu. Taký človek „dospelý“ je takto pripravený uznať kto sú jeho nepriatelia (zlo vo svete) a stáva sa nástrojom Božej moci. Tu máme príklad pátra Kolbeho, ktorý s hrdinskou jednoduchosťou (pretože hrdinské je žitie každodenného s tým, že máme Boha na horizonte) svojho gesta potvrdil Božiu moc, ktorá sa zjavila ako gesto lásky, ktorá bola veľkodušná voči omilostenému odsúdenému. Je to ako by Boh povedal: „aj uprostred tejto hrôzy, v tejto priepasti zla, aj tu som! Dôverujte mi, pretože zlo nezvíťazí, už bolo porazené smrťou a zmŕtvychvstaním môjho Syna, vy máte mať iba dôveru a odovzdať sa mne do môjho náručia (aj keď nechápete všetko, aj keď sa vám zdá, že zlo víťazí, jeho výhra je iba zdanlivá). Tak budete mať pokoj a štastie (nebo), teda plnú realizáciu života … navždy.“ Zlo pomíňa, je to tajomstvo, ktoré nám prináša utrpenie, ale je úplne pominuteľné, čo to znamená žiť niekoľko rokov v bolesti, ak to, čo nás očakáva je nekonečný čas v objatí Božej lásky? Ďalším príkladom je Matka Tereza, ktorá svojou jednoduchosťou a pokorou dieťaťa ukázala Božiu prítomnosť uprostred zla a hladu vo svete. Jeden úbožiak, ktorý sa ocitol v jej láskavých rukách, skôr než zomrel je povedal: „žil som ako úbožiak a teraz zomieram ako kráľ“. Boh ukázal svoju prítomnosť cez jednoduchosť gesta tejto sestry, ktorá ho zobrala zo špiny cesty a umyla ho a tak láskavosť jej tváre bola ako láskavá tvár Boha. Je to tak, môžme byť aj najškaredšími a najchudobnejšími ľuďmi na zemi, ale ak objímeme Ježišovu lásku, stávame sa kráľmi. To, čo nás čaká, je kráľovský život, pretože všetko bude naše.
„Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk,
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?“
Keď pozorujem krásu nebeskej oblohy počas príjemného letného večera, ak ostanem pohnutý toľkou krásou, ak konteplujem veľkolepú nádheru neba, možem sa spýtať sám seba: „kto som?“ a hneď si odpoviem, že som malou vecou, som ako zrnko piesku v púšti alebo maličká kvapka uprostred oceánu. Všímam si svoju malosť, takmer nedôležitú prítomnosť (svet by šiel ďalej i bezo mňa). Keď sa teda zamýšľam nad malosťou človeka zoči voči stvorenému svetu, hovorím: „Čo má v sebe také výnimočné toto mikroskopické žijúce bytie, aby bolo hodné tvojej pozornosti, aby si sa o neho staral?“
Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov,
O trošku menšieho od seba samého: anjeli sú bytia, ktoré sú najbližšie Bohu)
slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.
Slávou a cťou si korunoval každú osobu, ktorá sa narodila, nie iba vládcov štátov, kráľov, princov, pánov tohoto sveta, ale každého človeka, pretože každého, koho si stvoril, spravil si ho podobného tebe a s tvojou iskierkou vnútri. To znamená, že každý človek má hodnosť, ktorá tvorí jeho základ a nie je daná žiadnym vonkajším faktorom, žiadnou mocou. Aj to najzabudnutejšie bytie na zemi je vzácne v tvojich očiach. Dal si mu moc nad dielami tvojich rúk. Táto moc dnes značí schopnosť využiť atómovú energiu na dobro a na zlo, schopnosť meniť genetický kód žijúcich tvorov. Celé stvorenie si mu položil pod nohy: slobodu (táto moc nad vecami), s ktorou si ho stvoril, táto môže byť nasmerovaná ku dobru i ku zlu: toto je boj súčasného človeka. A bol to boj vždy.
Vnútri v tomto žalme je definícia človeka ako zmyslu jeho života (zmysel života je vzťahom ku tomu, kto tento život tvorí). Teda všetko sa deje v tomto vzťahu, aj to najmenšie gesto, aj najmenší fragment času, ktorý plynie, okamih má hodnotu, pretože nič nie vzdialené tomuto vzťahu, každý moment privádza k tebe, Pane, pretože ty si prameňom i zmyslom všetkých našich činov a teda celého nášho života, ktorý je súčtom nekonečných chvíľ, z ktorých sa skladá.
Veľkosť človeka – česť a sláva človeka – závisí od faktu, že človek, jednotlivý človek je vo vzťahu s večnosťou a k tomu, aby žil to, kým, človek je, aby realizoval svoju osobu – pretože šťastie je finálnym cieľom tohto procesu – človek má zobrať do rúk všetko to, čo Boh spravil.
Ku nadobudnutému vedomiu toho všetkého, čo sme si vyjadril, nám nezostáva nič len úžas, obdiv, uprostred objatia lásky „Pane, náš Boh, aké veľké je tvoje meno na celej zemi“.
Prijať úplnú odlišnosť Pána, ale bez smútku a úzkosti, pretože On nám dáva možnosť svojho vzťahu, ba čo viac, ponúka nám dokonca svoje priateľstvo, všetko nám to kladie pod nohy! A teda ako dieťa, ktoré je v úžase so vzťahu lásky so svojou mamou, tým, že žije z jej lásky, vo všetkom, čo čo robí a všíma si všetko to, čo dostáva, nezostáva nám nič len ďakovať, že sme boli stvorení a vyjarovať mu svoju nekonečnú vďačnosť: „Pane, náš Boh, aké veľké je tvoje meno na celej zemi“.