Komentár:
„Žalm je piesňou o Machalat-leannót, t. j. „ o chorej od lásky“ (Pies 1,5, Pies 7,8) a trápenia, lebo ju (Izrael) trápi utrpenie vyhnanstva“ (Raši)
Začiatok modlitby obsahuje oslovenie a opis konania žalmistu. Invokácia „Bože mojej spásy“ je plná dôvery v Božiu pomoc. Váha tohto oslovenia rastie vo svetle celého žalmu, v ktorom je vyjadrením spoliehania sa na Pána. „Spása“ je Boží zachraňujúci zásah v konkrétnej životnej situácii, hoci sa nespája s vyslobodením človeka z prežívaných ťažkostí. Druhá časť verša predstavuje modliaceho sa človeka ako toho, kto sa neprestajne – vo dne… v noci – obracia na Boha. „Kričím“ značí hlasné a bolestiplné volanie o pomoc v situácii veľkého útlaku alebo ohrozenia. „Pre nás niet spásy/záchrany mimo teba a naše oči dúfajú jedine v teba.“ (MidrTeh) „Boh je pôvodca každej spásy a záchrany, ktorú žalmista v živote zakúsil.“ (Sforno)
Verš 3. obsahuje jedinú explicitnú prosbu žalmu. Žalmista prosí, aby Pán bol vnímavý na jeho krik. Ten treba interpretovať ako volanie o pomoc v ťažkej situácii. „V tomto prípade Izrael prosí Pána: Napriek utrpeniu vyhnanstva nachádzam radosť v tvojej Prítomnosti a volám v (radostnom) vytržení: Nachýľ svoje ucho k môjmu výkriku.“ (Torat Chesed)
To, čo modliaci sa prežíva je nazvané hebr. Slovom „zlo“ a môže mať intenzívny charakter a poukazovať na veľkosť pociťovaných útrap. Žalmistov život sa nachádza na hranici sveta mŕtvych – šeolu. V bibl. textoch sa tak označuje priestor, do ktorého vstupovali zomrelí po svojej smrti. Nachádzal sa v hlbokom a nedostupnom mieste pod podzemným oceánom (Ž 86, 3). Viedla doň hlboká voda (Ž 71,20) a brány (Múd 16,3). Charakterizovali ho tma a ticho (Ž 94,7). Vo svetle starších tradícií bolo toto miesto chápané ako také, na ktoré sa nevzťahovala Božia starostlivosť a nadvláda. Človek, ktorý sa tam ocitol, bol vzdialený od Boha a nemohol s ním komunikovať, na čo nadväzujú aj 11-13 verše tohto žalmu. Vo svetle v. 4 stojí žalmista na prahu šeolu, a teda akoby pozerá smrti do tváre. Prežíva v tom istom okamihu neprekonateľnú vzdialenosť medzi sebou a Bohom, ako aj okolitým svetom. Človek včerajška, ale aj dneška pozná množstvo okamihov, ktoré prinášajú so sebou „závan“ smrti alebo spôsobujú to, že sa cítime skutočne „v koncoch“. „Ježiš neustále učil svojich učeníkov, aby nehľadali len riešenie pre ťažkosti, ktoré na nich doliehali. Povzbudzoval ich hlavne silne znášať a pevne prijímať všetko, čo sa im udialo.“ (Kassiodor) „Život človeka je často podobný peklu v zmysle „miesta, kde je bolesť“. (Bernard z Clairvaux) Existencia človeka je sprevádzaná bolesťou, dokonca i samotné myšlienky sa okrem zaoberania činnosťou zameriavajú i na bolesť. (Bernard z Clairvaux)
Žalmista je považovaný za človeka, ktorý zostupuje do podsvetia a takto ho vníma i jeho okolie. Vo verši 5 sa zdôrazňuje jeho bezmocnosť. Prirovnáva ho totiž k mužovi, čo stratil silu, a tak prišiel o niečo, čo patrí k jeho samotnej prirodzenosti.
Výrok vo verši 6 prirovnáva žalmistu k mŕtvym, ktorí zahynuli násilnou smrťou, teda boli zavraždení alebo popravení. Tvrdenie teda evokuje predstavu masového hrobu, kde odpočívajú tí, ktorým sa po smrti nedostalo dôstojného pohrebu ani náležitej úcty. Zosnulí, ku ktorým sa žalmista prirovnáva, sú zbavení Božej starostlivosti, akú im zaisťovala Božia pamäť, a sú vyňatí spod jeho nadvlády, čoho symbolom je obraz odtrhnutia, oddelenia do Božej ruky. Žalmista ako jeden z tých, na ktorých si už Boh nespomína a ktorí sú od Božej ruky odtrhnutí, chápe seba ako človeka, ktorý je zbavený nielen kontaktu s Bohom, ale aj jeho životodarnej ochrany, ktorá je nevyhnutná pre existenciu.
Verš 7 otvára tú časť modlitby (v. 7-9), ktorá predstavuje Boha ako zodpovedného za aktuálny stav žalmistu. Situácia žalmistu je metaforicky predstavená v tomto verši ako prebývanie v hlbokej jame/cisterne, tme a hlbočine. Jeho stav je tak ukázaný ako úplne bezvýchodiskový. Jama hlbín a hlbočiny sú totiž miesta, z ktorých človek nie je schopný dostať sa vlastným úsilím. Temnoty, ktoré sa z Božieho rozhodnutia stali „miestom prebývania“ žalmistu, sú taktiež jednou z príznačných čŕt šeolu. Môžeme tu vidieť žalmistu ako toho, kto sa v dôsledku Božej činnosti akoby ponáral čoraz hlbšie do podsvetia, až dosiahol jeho najvzdialenejší možný bod – podzemné vody chaosu. „Beznádej vyhnanstva pripomína takéto strašné diery.“ (Feuer) „Slová do najhlbšej jamy neznamenajú nič iné len jamu biedy, od ktorej väčšej už niet.“ (Augustín)
Dôsledky Božieho rozhorčenia, ktoré stále ťažia žalmistu ako bremeno, sú pre neho ničivé. Žalmista zdôrazňuje útlak, ktorý mu Pán spôsobuje. Mieni tým také Božie konanie, ktorého dôsledkom je poníženie a degradácia modliaceho sa. „Príbojmi (prívalmi) sa myslí vlnobitie, keď´ vlny rýchlo po sebe neúnavne dorážajú na morský breh. Symbolizujú ťažkosti, ktoré sa zo všetkých strán ustavične valia na svet.“ (Feuer)
Žalmista pokračuje obviňovaní Boha zo situácie, v ktorej sa nachádza. Teraz dáva do popredia svoju opustenosť a izolovanosť od najbližších, ba jasne definuje svoj stav ako nezlučiteľný s prebývaním v ich spoločnosti. Situácia žalmistu, ktorého Boh urobil veľkou ohavnosťou pre jeho okolie teda zapríčinil jeho absolútnu izolovanosť a opustenosť, pripomína položenie Jóba. Žalmista je nielenže úplne zbavený ľudskej spoločnosti, ale prežíva svoj stav ako bezvýchodiskový.
Vo v. 10 počujeme posledné konštatovanie o stave žalmistu pred sériou otázok, ktoré budú adresované Bohu. Po opise toho, čo žalmista prežíva, nasleduje informácia o volaní žalmistu k Bohu, ktorá je druhá v poradí v rámci celej modlitby. Sloveso tu je „kričím“. Autor zdôrazňuje vo v.10 neustávajúce – každý deň – volanie k Bohu, aj jeho dlaň sa vystiera k Pánovi, toto je v bibl. textoch gesto, ktoré sprevádza vzývanie Boha a v tomto prípade stelesňuje prosbu o pomoc v bezvýchodiskovej situácii. „Preto, keď niekto prosí v modlitbe o milosrdenstvo, tiež by mal zdvihnúť ruky do výšky v postoji bezmocného prosebníka.“ (Feuer)
Vo veršoch 11-13 modlitba pokračuje sériou štyroch otázok, ktoré sa týkajú záhrobnej reality. Žalmista má strach, že nezakúsi Božiu spásu a nebude môcť velebiť Boha, keďže už teraz je v situácii blízkej smrti. Pýta sa, či Boh vykoná zázrak, prejaví to, čo tvorí jeho podstatu, aj vo svete mŕtvych a tak umožní, aby bol oslavovaný aj v šeole. „Božia moc dokáže to, čo nedokážu lekári. Kristus zomrel, aby sa hroboch rozprávalo o Božom milosrdenstve. Vďaka zmŕtvychvstaniu tak môžu mŕtvi vzdávať Bohu vďaky.“ (Euzébius)
Od verša 14 sa žalmista opäť sústreďuje na seba a svoje vnútorné prežívanie. Už tretíkrát v rámci celej modlitby zdôrazňuje svoje volanie k Bohu, ktorého opäť – ako vo v. 2 a 10 – oslovuje menom Pán. „Modlitba sa začína fázou volania, ale vrcholí až vtedy, keď človek pre srdcervúci plač a vzlyky ľútosti už perami nevládze artikulovať slová modlitby. Hlboká, úprimná ľútosť má moc zmeniť aj ten najprísnejší nebeský ortieľ.“ (Feuer)
Aj napriek tomu, že žalmista, ktorý je už preplnený bolesťou, nepretržite prosí Boha o pomoc, očakávaná odpoveď neprichádza. Žalmista naopak prežíva odmietnutie a Božiu neprítomnosť, jeho ukrytie sa, ktoré si nevie vysvetliť. Pýta sa preto Boha na dôvod jeho konania. „Modlitba svätých sa však zdá byť odmietnutá, keď sa nachádzajú v protivenstvách. Deje sa to len preto, aby sa duša ešte viac zapálila pre modlitbu ako oheň, ktorý sa rozpaľuje tým viac, čím viac sa naň fúka.“ (Augustín)
Po opätovnom predstavení toho, čo prežíva, žalmista najskôr vysúva do popredia svoju biedu, zdôrazňuje, že sa nachádza v stave smrti. Pritom nehovorí o nej, len ako aktuálnej záležitosti, ale ako o položení, ktoré trvá už dlhší čas, možno aj celý jeho život – hyniem od svojej mladosti. Smrť vstupuje do ľudského života nielen na jeho konci, ale aj skôr, v rôznych podobách a v rozmanitosti situácií, ktoré zbavujú človeka jeho síl, energie, elánu. Vo v. 16 žalmista kladie dôraz na vážnosť a bezvýchodiskovosť až beznádejnosť svojho stavu, keď poznamenáva, že smrť je jeho vytrvalou spoločníčkou už od obdobia, ktoré za normálnych okolnosti je vrcholom životnej sily, entuziazmu a radosti. Tvrdením „znášam tvoje hrôzy“ sa začína séria posledných konštatovaní, v ktorých žalmista poukazuje na Boha ako pôvodcu svojho nešťastia. „Tvoja hrôza je usadená a založená v mojom srdci, už som si zvykol na hrôzy, akoby som bol založený na stálom stave zdesenia. „Človek má seba samého považovať za najmenšieho zo všetkých a snažiť sa, aby sa o tom presvedčil i v hĺbke svojho srdca, pričom si má opakovať i slová verša 16 tohto žalmu.“ (Benedikt z Nursie)
Žalmista pokračuje v približovaní svojej situácie pomocou obrazov, ktoré zdôrazňujú Božie ničivé konanie vo vzťahu k nemu. Začiatočná veta v. 17 načrtáva obraz veľkého ohňa, ktorý akoby pohlcuje žalmistu. Môže evokovať dojem o jeho úplnom zničení.
Vo svetle v. 18 je v podstate samotné Božie rozhorčenie predstavené ako zalievajúca voda, ktorá zovšadiaľ zviera modliaceho sa. Má v sebe podobnú ničivú silu ako oheň. Autor modlitby zdôrazňuje trvalosť prežívaného nebezpečenstva. Stav hrôzy, ktorý topiaci sa človek prežíva v posledných sekundách svojho života, je žalmistovou celodennou skúsenosťou.
Posledný verš modlitby opakuje vo veľkej miere myšlienku o sociálnej izolácii žalmistu z v. 9. Na bolestivosť situácie poukazuje na tomto mieste najmä zmienka o opustení tými, s ktorými modliaceho sa spája vzťah tej najvyššej kvality. Verš, ktorý hovorí o odsunutí najbližších a najcennejších ľudí zo životného priestoru, zdôrazňuje veľkú samotu, ktorú žalmista na základe Božieho rozhodnutia prežíva, a tým ešte viac umožňuje čitateľovi uvedomiť si trápenie, ktoré je každodenným chlebom modliaceho sa. Dokonalým obrazom tohto vnútorného stavu človeka je, poznačeného obrovským súžením, je tma. Obsahuje v sebe prázdnotu a beznádej. „V závere žalmu a zdôrazňuje smutná stránka vyhnanstva, pocit opustenosti a samoty. Táto skúsenosť však slúži na poučenie: židovský národ prežije len zázrakom a dôverovať môže jedine svojmu Otcovi na nebesiach.“ (Feuer)
Žalm 88 píše, že sa nazýva „najtemnejší zo všetkých žalmových lamentácií“ (Delitzsch), „najpochmúrnejší žalm Žaltára“ (Kirkpatrick), „jeden z najdojímavejších a najpoučnejších spevov“ (Weber). Augustín učil, že tento žalm vyjadruje utrpenie Krista, ktorý prežíva agóniu svojho tela, ktorým je Cirkev až do konca sveta. Žalm 88 je akoby univerzálnym reprezentantom drámy, z ktorej človek nemá východiska, pretože jeho bolesť nepozná hraníc. „So satanom vstúpil na svet smútok“ (Bernanos), ale človek má tendenciu za svoju bolesť obviňovať Boha.
Osobitnou vlastnosťou žalmu je to, že jedným veľkým volaním žalmistu k Bohu, niekoľkokrát s priamym oslovením (v. 2.10.14.15), ale nikde v žalme sa nenachádza odpoveď Boha, ako to nachádzame v iných žalmoch. V žalme nenájdeme ani vyznanie viny alebo prípadnú ľútosť nad hriechmi, za ktoré by mal žalmista znášať trest. V tejto všeobecnosti sa žalm javí ako presahujúci priestor a čas. Od začiatku do konca je to jeden veľký žalospev.
Význam tohto žalmu zrejme poznali svätci, ktorí často trpeli formou, ktorá sa nazýva „temná noc duše“. Známa je zo života sv. Pátra Pia, sv. Angely, písal o nej sv. Ján z Kríža a iní.