Žalm 90 – 2. časť

Žalm 90 2. časť komentár:

Sloveso spočítať nezahŕňa jednoduché číselné počítanie, ale skôr usporiadanie vecí a najmä ľudí podľa svojej prirodzenosti. To však môže previesť správne iba Pán, čím by si žalmista v Ž 90,12 odvážne požiadal poznanie, ktoré náleží Pánovi – spočítať naše dni. Mojžiš žiada Boha, aby ich naučil počítať, a to správne. Čítanie má byť správne pre jeden účel, aby sme dospeli, ale nie vekom, či v rokoch. Dospieť treba k cieľu, ktorý je nadčasový – múdre srdce. Ľudské srdce v bibl. tradícii má širokú paletu významov: personálna identita, životné centrum, citové centrum, sídlo poznania, pamäte a múdrosti a v neposlednom rade sídlo vôle i náboženského a etického prežívania. Vzhľadom na predchádzajúce verše 3-10 o krátkosti a bolestnej pominuteľnosti života je pomerne rozšírený výklad, že žalmista žiada o múdrosť úplne prijať obmedzenosť života, a tak nadobudnúť vyrovnanú spokojnosť. Neuteká od smrti, ale sa snaží získať na ňu nový pohľad. Ak múdrosť znamená umenie žiť, tak potom Bohu „učiteľovi života“, prednesená žiadosť odvážiť sa povedať životu „áno“ a podľa toho „áno“ aj žiť je už múdroslovné umenie par exelance. Prosba o schopnosť rátať dni života má cieľ v múdrom návrate späť k Bohu, ktorý je ich príbytkom. A ten návrat nemá byť zdrvený, ale máme sa vrátiť zmenení. 

„Vstaň… Zľutuj sa… nasýť nás… Poteš nás… Nech sa ukáže… Nech je… upevňuj… upevňuj!“ Zreťazenie imperatívov a želaní dominuje záverečnej časti žalmu (v.13-17). Ich nádejeplný tón dokazuje, že žalmistov relativistický pohľad na priebeh ľudského života (v. 3-10) ho nepriviedol k skepse, i keď mu poukázal na jeho nepochopiteľnosť.  „Dokedy ešte?“ Nielen tu, ale aj v ostatných šiestich výskytoch v Žaltári (Ž 6,4, Ž 74,10, Ž 80,5, Ž 82,2, Ž 90,13, Ž 94,3 3x) svedčí táto otázka o bolesti, trpkosti a nespravodlivosti, ktoré nie a nie pominúť. Je vklinená medzi dve žiadosti Vráť sa Pane a Zľutuj sa, čím tvorí silnú výpoveď pre čitateľa. Bolestná otázka: Kedy sa to už skočí? sa totiž javí akoby nekontrolovateľný otáznik medzi dvoma rozkazmi. Ak prvá invokácia Vráť sa svedčila o osamotenosti prosiacich, druhá predpokladá, že Pán počuje a že je blízko. Apeluje na Pánov dobrotivý zásah. Označenie seba ako služobníci pripomína poslušnú disponibilitu, akou sa vyznačovali iní Pánovi služobníci v dejinách pokolení.

V časti náreku ráno ilustrovalo nezadržateľnú pominuteľnosť ľudského života, no tu je počiatkom, po ktorom budú nasledovať iba radostné dni. Niet lepšej stravy pre Pánových služobníkov, ako je jeho milosrdenstvo – ono sa totiž nepominie, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Sloveso nasýtiť sa v Žaltári používa väčšinou pozitívne (Ž 17,14-15, Ž 22,27, Ž 37,19, Ž 59,16, Ž 63,6, Ž 65,5, Ž 78,29, Ž 81,7, Ž 90,14, Ž 91,16, Ž 103,5, Ž 104,13.16.28, Ž 105,40, Ž 107,9, Ž 132,15, Ž 145, 16, Ž 147,14). Milosrdenstvo alebo vernosť vyjadruje takú lásku, ktorá nikdy nezanikne a koná dobro v prospech iných. Miesto Božieho hnevu zaujme jeho dobrosrdečnosť naveky. Preto aj radosť a veselosť sú po všetky dni.

Žalmista sa naučil rátať dni, pretože nežiada, aby Boh nahradil tisíc rokov trápenia jedným dňom potešenia, ale žiada toľko dní radosti, ako ich bolo poníženia, a rovnako aj taký počet rokov, všetko v ľudskej perspektíve pozemského života. „Potešenie alebo útecha sa naplnia za čias Mesiáša.“ (Raši)