Žalm 90

Komentár:

Hlavná téma tohto žalmu je hľadanie múdrosti. Je to Mojžišovský žalm, ktorý predkladá viacnásobné výroky (Ex 32, Dt 33). Vďaka nadpisu dostáva neobvyklú vážnosť, ktorú završuje nádejou naplnená prosba v poslednom verši.  Uznanie veľkosti Božej vlády a nádejná prosba o osobný vzťah k nemu sú predmetom samotného žalmu.

Žalm 90 začína konštatovaním stability, pozitívnym vydrením o tom, kto je Boh pre prosiaceho. Je ako príbytok na skale, bezpečný ako opevnený hrad, miesto záchrany a útočišťa. „Podobne aj človek, ktorý bol stvorený, obracia sa k Bohu, aby mu pomohol. Keď ho Boh stvoril, je to nezištný dar a udržať život si môže len vďaka jeho milosrdenstvu, lebo bez neho nemôže vykonať nič dobré.“ (Hieronym) „Z pokolenia na pokolenie“ (Ž 10,6, Ž 33,11, Ž 49,12, Ž 77,9, Ž 79,13, Ž 85,6, Ž 89,2, Ž 102,13, Ž 106,31, Ž 119, 90, Ž 135,13, Ž 146,10).

Boh je oslovený priamo s pripomienkou na jeho večnosť. Celý verš 2. plní úlohu živej pamäti a uistenia. Totiž iba Boh je nekonečný, každé pokolenie z v.1 sa bude môcť spoliehať na vzťah s Bohom, ktorý je jeho príbytkom.

Podľa Augustína len od Boha prichádza človeku nielen pozvanie obrátiť sa, ale aj schopnosť obrátenie uskutočniť. Preto sám Boh je strojcom spásy človeka, ktorá je udelená vďaka milosti, a nie preto, že by si to bol nejakým spôsobom zaslúžil.“ (Augustín) „Odkedy prarodičia porušili Boží zákon, ľudským údelom je nielen iba práca, ale aj utrpenie, to jest znášanie ťažkostí s trpezlivosťou a námahy s bolesťou – skutočností, ktoré človeka často prevyšujú.“ (Bernard z Clairvaux)

Metafora prirovnáva smrteľnosť človeka k byline, ktorá odumiera bez výnimky. Obraz poukazuje na pominuteľnosť ľudských pokolení, ktoré sa striedajú, obdobne ako bylina v metafore. „Telo človeka na zemi je ako tráva, ktorá uschne, ako kvet, ktorý zvädne, ale Božie slovo zostáva naveky (Augustin). 

Spoločné uznanie „naše viny“ sa vždy spája na jednej strane s hanbou (Ezd 9,6-7, Iz 59,12) a na druhej strane s dôverou, že Boh nám neodplatí podľa našich vín (Ž 103,10). Pán má záľubu v zľutovaní a zmyje naše viny. Aj v tomto žalme možno vnímať za odkazom na Božiu tvár jeho priateľský pohľad, ktorý rozveseľuje človeka.

Verše 11 a 12 tvoria centrum žalmu. Predchádzajúce úvahy o čase nepriviedli človeka k rezignácii. V prvej časti žalmu uvažoval v mene minulých pokolení. Teraz kladie otázku zámerne do vlastných radov – ľuďom, ktorí chcú poznať odpoveď na problém Božieho hnevu, života a nekompromisnej smrti človeka. Nemožnosť pochopiť najhlbší zmysel skutočnosti neznamená nevyhnutne sa poddať skepticizmu. Podľa Ž 90,11 ani Mojžiš nepozná prognózu toho, čo Boh urobí, keď je rozčúlený na základe hriešneho správania jeho ľudu. Múdroslovná otázka upozorňuje na ľudskú nevedomosť v tejto problematike. Na druhej stane vedie podľa žalmu k nevyhnutnej prosbe o Božiu výučbu vedieť správne počítať čas. Nepoddáva sa teda skepticizmu.

 „Dobrotivosť Pána“ značí byť nádherný, sladký a príjemný, v tomto spočíva Božia prítomnosť a jeho útecha. „Upevňuj dielo našich rúk“ značí: chráň, zachovaj, potvrď, prosba o spočinutie v Božej prítomnosti a taktiež o požehnanie pre všetky ostatné diela.