Žalm 91

Komentár:

Tradícia pripisuje tento žalm Mojžišovi, aj keď sa pre svoju nesmiernu pokoru neuvádza ako autor. Utiahol sa do tône Všemohúceho, ktorému sa celý podriadil. Miestom, kde skutočne prebýva Najvyšší je ľudské srdce. Ono je svätostánkom: „V tôni Všemohúceho sa zdržiava“, je ako keď milá hovorí o svojom milom (Pies 2,3). 

„Moje útočisko“ – Táto metafora je v žalmoch veľmi častým výrazom (Ž 14,6, Ž 46,2, Ž 61,4, Ž 62,8.9, Ž 71,7, Ž 73,28, Ž 91,9, Ž 94,22, Ž 104,18, Ž 142,6) a spolu s paralelným, menej častým výrazom „moja pevnosť“ (Ž 18,3, Ž 31,3.4, Ž 66,11, Ž 71,3, Ž 114,2) utvárajú obraz situácie, keď sa pri útoku nepriateľských vojsk práve opevnené mestá a pevnosti na výšine stali bezpečným útočiskom pre ľudí, čo žili v nechránených sídlach a osadách. Koncept chráneného priestoru sa vzťahuje na Pána a jeho prítomnosť. Postoj spoľahnutia sa na Pána definuje tento žalm ako žalm dôvery. Tému dôvery nájdeme aj v Ž 56, Ž 13, Ž 25, Ž 28, Ž 31, Ž 52, Ž 55, Ž 86, Ž 143. Tieto vyznania dôvery v Boha spája spoločná téma, totiž, že človek v núdzi prežije iba vtedy, keď sa utieka k Pánovi a spoľahne sa na neho. Mojžiš zložil tento žalm, keď vystupoval na vrch Sinaj, lebo sa bál škodlivých démonov. Preto z jeho úst zaznelo: „Poviem Pánovi, že je moje útočište“, aby mocou Božieho mena zahnal temné sily. A Boh mu povedal: „Ty si dôveroval mne, tak ja budem stáť pri tebe.“ (Tanach)

„Osídla lovcov predstavujú nástrahy diabla… Možno ich ľahko spozorovať. Lakomstvo je osídlom diabla, a aj krivé obvinenia. Kým je život človeka svätý, má pokojnú dušu, ale keď začne smerovať dušu k hriechom, duša sa mu znepokojí a bude zaplavená mnohými osídlami.“ (Hieronym) Vo svete je mnoho lovcov, ktorí sa snažia loviť duše. Keď je cestou kresťana Kristus sám, nepadne do osídiel diabla. Pán úplne prikrýva dôverujúceho človeka, takže ten je v úplnom bezpečí pred útokmi nepriateľov. 

„Svojimi krídlami ťa zacloní“ to značí, že bude vyzdvihnutý na kríži, zdvihne ruky, zatieni nás a pod jeho krídlami budeme dúfať“ (Hieronym). 

„Dôvera v Boha vyháňa zo srdca strach…Kto kráča s Bohom, nikdy nie je sám.“ (Radak)

Človeka dôverujúceho v Boha nič nezasiahne a cestou prejde úplne nedotknutý. „Nespočetné množstvo anjelov, ktorí vznikajú dobrými skutkami pri plnení prikázaní, bude chrániť človeka pred množstvom útočiacich démonov.“ (Feuer) Anjeli, ktorí tak vznikli, ho na dlaniach vynesú vysoko nad všetky nebezpečenstvá, ktoré mu na ceste hrozia. 

Božia ochrana je účinná všade. Oproti démonickým silám, o ktorých sa žalm zmieňoval doteraz, zrazu stoja anjelské bytosti poverené Pánom, aby strážili dôverujúceho v Pána. V tomto žalme sú anjeli jasne nebeskými bytosťami. Ten, kto spoznal pravé Božie meno, môže robiť zázraky a divy. Takýto človek neprijíma od iných dary, odmeny, ani láskavosti, lebo svoju dôveru celkom vkladá do Boha. On sám ho vyslobodí a ochráni, lebo spoznal a uznáva jeho meno ako jediný prameň svojej záchrany. S dôverujúcim človekom je osobne Boh na mieste kde sa nachádza, pričom na cestách veriaceho sú Boží anjeli (Tob 5-10). 

Predstava anjelov, ktorí nesú Pánovho chránenca na dlaniach, odkazuje na starostlivosť rodičov nesúcich svoje dieťa po ceste na rukách, aby nezakoplo a nespadlo. Zakopnutie a pád sú častá metafora ťažkosti a nešťastia žalmistu (Ž 37,31, Ž 38,17, Ž 56,14, Ž 73,2, Ž 94,18, Ž 116,8). Dôverné spoľahnutie sa na Boha je vzdialené fatalizmu. 

Terézia z Lisieux používa v. 12 pri opise krásy odovzdanosti duše do Ježišových rúk. Pri takej duši stojí nebeský anjel, ktorý ju vždy stráži, nosí ju na rukách z obavy, aby jej noha nenarazila na kameň.

Všetky tvory dovedna tu v žalme vzbudzujú veľkú hrôzu: lev môže človeka roztrhať, zmija ho zasa smrteľne poštípať, a preto sa ich neradno dotýkať. Tu tieto nebezpečne tvory ležia pokojne. Boží chránenec po nich prejde a napokon dorazí do cieľa svojej cesty. No nielen to, dokonca pošliape levíča aj morskú hadiu obludu.

Človek oddaný Pánovi, pozná Pána, čiže pozná jeho meno. Meno opakované v Písme zastupuje samotného Boha. Poznanie Božieho mena odkazuje na dôverný vzťah vyjadrený voči Bohu už v skorších vyznaniach žalmu vo v. 2 a 9. Boh svoje meno zjavuje ľuďom a oznamuje im svoju spásnu úlohu: poznať jeho meno znamená vedieť, čo si praje, a tiež vedieť, že jeho zachraňujúca prítomnosť dáva život celému Izraelu. „Pripútanie sa, ktoré v tomto verši vyjadruje hlbokú lásku, chápu rabíni ako silnú túžbu, ktorá je väčšia ako láska, lebo milujúce srdce môže rozdávať lásku mnohým, ale ten, kto veľmi túži (pripútať sa), má iba jediný cieľ, ktorý vylučuje všetky ostatné.“ (Rambam) 

„Keď trpíš, neboj sa, lebo Boh je s tebou. Keď je s tebou viera, tak Boh je s tebou v tvojom súžení. Súženia sú ako vlny na mori počas búrky. Trápiš sa vo svojej loďke, pretože Kristus spí (Mt 8,24-25). Ak spí v tvojom srdci viera, znamená to akoby Kristus spal vo svojej loďke, t. j. ten Kristus, ktorý býva v tebe prostredníctvom viery. Keď prichádza súženie, zobuď Krista, ktorý spí. Prebuď svoju vieru a uvidíš, že ťa neopustí. Niekedy si však môžeš myslieť, že ťa opustil, pretože ťa nevyslobodí, kedy by si chcel ty.“ (Augustin). „Boh podrobuje človeka skúške, aby ho očistil od nedokonalostí a priviedol bližšie k sebe. Skúška môže trvať i niekoľko rokov a jej intenzitu a náročnosť môžeme prirovnať k mučeníctvu. Človek si nedokáže pomôcť vlastnou silou. Ostáva mu trpezlivo čakať na Božiu pomoc a milosrdenstvo. Boh prichádza znenazdania a jediným slovom sníma toto bremeno z jeho duše. Dobré je čakať na Boha, ktorý hovorí človeku: Budem s nim ja v tiesni, vytrhnem ho z nej a oslávim“ (Terézia Avilská).  

Záverečné verše žalmu obsahujú kulminačný moment celého žalmu. Opisujú totiž hlbokú lásku medzi človekom a Bohom (primknúť sa). V týchto veršoch je vyjadrená hĺbka vzájomného nežného vzťahu Boha a človeka vzdialená od každého formalizmu a prázdnoty (porov. Ž 9,11, Ž 20,2, Jn 10…)