Žalm 95 – 2. časť

Zhudobnený text s akordami

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Originálny text

Prosíme o prepáčenie - na obsahu sa pracuje.

Žalm 95 2. časť: komentár

Po úvodnej výzve oslavovať hymnus uvádza motív oslavy Pána, zameraný na Božiu univerzálnu vládu. Žalm sa práve pre tento kráľovský titul a tematiku radí do skupiny intronizačných žalmov Pána, ktorými sú Ž 93,95-99. „Za čias Mesiáša bude očividné a dobre známe, že Boh je veľký. Je nad všetkými bohmi, t. j. nad nebeským zástupom (anjelov a mocností), ktorý ovplyvňuje chod zeme. Boh vládne nad svetom prostredníctvom týchto síl. Jednej určil privádzať dážď, ďalšej uzdravovať chorých, inej regulovať morský príboj a pod. Aj keď pôsobia dojmom sily a nezávislosti, ich kráľom je Boh a to majú uznať aj pozemskí králi.“ (Feuer)

Verše 4-5 tematizujú kráľovstvo Pána cez jeho stvoriteľskú moc rozvinutú najmä pomocou výrazu ruka. Ruka je tu jednak vo v. 4 typickým označením moci, ale vo v. 5 sú ruky v pluráli stvoriteľským nástrojom. Cez polárne výrazy sa vo vertikálnom smere účinne vyjadrí skutočnosť, že Bohu patrí úplne celá zem: od najskrytejších hĺbok až po vrcholy hôr. „V Božej ruke sú aj neprebádané miesta v hlbinách zeme, aj končiare vrchov (tu štíty), ktoré sa týčia k výšinám neba. To naznačuje, že Boh vládne od najspodnejších častí sveta až po tie najvyššie.“ (Radak) „Podobne Boh skúma aj hlbiny ľudského srdca a pozná našej najintímnejšie myšlienky.“ (Meir Tehillot) „Slovo končiare vyjadruje výšku, ako keď vták vzlietne (nahor, k výšinám)“ (Raši) „Z koreňa tohto výrazu je odvodené aj slovo vták, lebo vysoké končiare, ktoré sú dostupné len vtákom, tak predstavujú moc. V tomto zmysle verš naznačuje, že všetko poznanie a moc je v Božích rukách.“ (Ibn Ezra) Veta, ktorá nasleduje tu vyjadrí zase rozsah Božej vlády v horizontálnom smere, od šíreho mora po zemskú súš. Bohu patrí svet vo výške (v. 4), ale aj po šírke. Podobne ako vo v. 4 sa vo dvojici výrazov spomína najprv vzdialený priestor (more) a následne dostupnejší a dohľadnejší priestor, ktorý žalmista v pohľad skôr zachytí (súš). A práve na súši sa odohráva aj terajšia oslava Pána. „More podľa Augustína predstavuje tento svet. Kresťan sa nachádza uprostred tohto sveta, v pokušeniach a škandáloch, ktorých je svet plný. Boh však stvoril more a jeho vlny nemôžu zájsť za breh, ktorý ustanovil on sám. Nejestvuje teda pokušenie, ktoré by presahovalo sily človeka. V každej skúške a pokušení sa kresťan stáva pevnejším, dokonalejším. Vyhnúť sa pokušeniu by znamenalo neprijať to, že Boh chce človeka zdokonaliť. Znamená to totiž, že niečo nám vezme, niečo narovná, od niečoho nás očistí. Boh pracuje s človekom ako umelec. Keď však takto pracuje, znamená to, že človek je v jeho rukách. Aj sv. Pavol uisťuje: Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať. (1Kor 10,13)“ (Augustin) Toto je obsahom prvej slohy.

Verš 10 stupňujúcim spôsobom rozvíja tému zlyhania ľudu a od jedného dňa Massy prechádza k celkovému pohybu ľudu na púšti, teda k štyridsiatim rokom. Číslo štyridsať viazané na roky odkazuje na jednu generáciu, ktorá na púšti z dôvodu vzdoru a odmietnutia krajiny zomrie. Svätopisec pripisuje Bohu ľudské pocity a prejavy. Takto vyjadrený pocit odporu Boha voči jeho ľudu je sporadickým textom vo Svätom Písme. Častejšie sa tam nachádza opis odporu človeka voči iným ľuďom (porov. Ž 119,158, Ž 139,21), resp. k sebe samému (Jób 10,1, Ez 6,9, Ez 20,43, Ez 36,31) Negatívne cez bytostný stred človeka, cez srdce špecifikuje otcov Izraela. Tvorí sa tu protiklad voči Božiemu pastierskemu vedeniu ľudu vo v. 7 a odkazuje sa na zatvrdenie srdca vo výzve v. 8. „Podľa väčšiny cirkevných otcov číslo štyridsať poukazuje na veľké tajomstvá v Biblii. Pán sa postil štyridsať dní a štyridsať dní sa zjavoval po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom.“ (Augustin) „V súvislosti s v. 10 výraz tvrdosť sa dá použiť ako ekvivalent k výrazu blúdiace srdce. Konkrétne hovorí o srdci niektorých ľudí, ktorí sa síce vyberú za Kristom, večnou múdrosťou, ale slová o jeho tele ako pokrme a o jeho utrpení im pripadajú tvrdé, a preto ho opúšťajú.“ (Bernard z Clairvaux) Aj František Saleský aplikuje tento verš na vysvetlenie, akým spôsobom je užitočné prijímať inšpirácie od Boha: „Ochotne a s potešením, aby sa človek nepodobal Izraelitom, ktorí sa štyridsať rokov Bohu priečili, hoci on ich povzbudzoval k obráteniu.“ (František Saleský) Toto je obsahom druhej slohy.

„Moje cesty“ slovné spojenie sa týka Božích plánov a Božej vôle. Označenie Pánovej vôle, resp. jeho zámerov nájdeme v spojeniach tvoja cesta v Ž 5,9, Ž 27,11, Ž 67,3, Ž 77,14, Ž 86,11, Ex 33,13, cesty Pána v Ž 18,22, Oz 14,10, tvoje cesty v Jób 21,14, Tob 3,2, Tob 4,19, Jdt 9,6, Dan 3,27, Zjv 15,3. V žalmoch sa však výraz moje cesty okrem tohto prípadu týka iba žalmistu (Ž 39,2, Ž 119,5.26.59.168, Ž 139,3) Výrazom hnev sa označuje v hebr. Biblii 40-krát ľudský hnev a až 170-krát Boží hnev. Iba v žalmoch sa výraz hnev nachádza 58-krát. No Boží hnev sa ním vyjadrí 30-krát (najčastejšie v Asafových žalmoch Ž 77,10.17.18, Ž 78, 21.31.38.49.50.) Inde v žalmoch ho nájdeme v Ž 2,12, Ž 6,2, Ž 7,7, Ž 18,49, Ž 21,10, Ž 27,9, Ž 30,6, Ž 56,8, Ž 58,3, Ž 60,3, Ž 69,25, Ž 74,1, Ž 76,8, Ž 79,5, Ž 85,4.6, Ž 90,7.11, Ž 95,11, Ž 110,5. Boží hnev je bežne podmienený ľudskou aktivitou a musí byť chápaný v kontexte zmluvného vzťahu. Keď ľud narušil vzťah k Bohu hriešnym konaním, vzplanie Boží hnev signalizujúci v podstate Boží odstup od hriešneho ľudu, ktorý sa hriechom spreneveril zmluvným záväzkom (porov. Dt 29,22-27, Joz 23,16, Sdc 2,20, Sdc 10,6-7, 2Kr 17,15-18) Výrok samotnej prísahy odkazuje na príbeh o odmietnutí vstupu do preskúmanej krajiny v Nm 13-14, kde sa Boh dvakrát zaviazal prísahou, že ľud, čo odmietol krajinu, do nej nevstúpi a v Dt 12,9 Mojžiš konštatuje, že ľud nevošiel do odpočinku. Pôvodným cieľom putovania ľudu po púšti bol totiž vstup do Zasľúbenej zeme, ktorá sa obrazne volá „odpočinok“, a usadenie sa v nej. Bohom darovaná krajina je pokojným miestom, na ktorom sa usadí ľud, a získaným dedičstvom od Pána (Dt 12,9, 1Kr 8,56, Iz 28,12, Jer 31,2), pretože je miestom darovaného pokoja od nepriateľských národov. V darovanej krajine je chrám Boha Izraela miestom jeho spočinutia (1 Krn 22,9, 28,2, Ž 132,8.14, Iz 66,1) a krajina miestom spočinutia ľudu pri svojom Bohu. Boh však zamedzí dar pokoja, ak ľud nebude počúvať Boží hlas a keď si zatvrdí srdce. Žalm má zvláštny záver: končí sa v negatívnom tóne a jeho koniec ostáva otvorený, čím sa tvorí vzťah s Asafovými Ž 77 a 78. Podobne sa končí aj Ž 89. Záverečná prísaha podnecuje poslucháčov zaujať poslušný postoj voči Bohu, realizovaný počúvaním a konaním jeho slov. „Podľa Talmudu, Sanh 110a, môj odpočinok označuje večný odpočinok a odmenu v nastávajúcom svete.“ (Feuer) Toto je obsahom tretej slohy.

WordPress Video Lightbox Plugin