Žalm 95

Komentár: 

Úvodná výzva žalmu vnesie s paralelnou výzvou prevolávajte skale našej spásy radostnú atmosféru typickú pre hymny. Prvé sloveso je imperatív poďte, ktorým žalmista pozýva ľudí zapojiť sa do kolektívnej oslavy a zároveň naznačuje aj pohyb sprievodu do posvätného priestoru chrámu, pričom radenie slovies jasať a prevolávať/výskať odráža stupňovanie a gradujúcu intenzitu oslavy. Slovesá s v podobnej paralele v Ž 81,2, Ž 98,4 a inde. „Slovo „poďte“ je naliehavou výzvou, aby človek opustil pochybnosti a zanechal činnosti, na ktoré je naviazaný. Zabudni na svoju zaneprázdnenosť, na starosti o materiálne veci a zaujatosť pomýlenými názormi a pridaj sa ku mne k spevu na Božiu chválu.“ (Meiri) „Modlitbou je každý pohyb smerom k Bohu, lebo každé hľadanie má v sebe otázku, ako dôjsť k Bohu. Totiž od Boha sa totiž nevzďaľujeme len v priestore, ale tým, že sa mu nepodobáme. Dobrými skutkami sa k nemu približujeme, zlými sa od neho vzďaľujeme. Ak milujeme Boha, približujeme sa k nemu, ak milujeme hriech, vzďaľujeme sa od neho. Naše nohy sú city. Podľa náklonností srdca každého, podľa lásky každého sa meria vzdialenosť od Boha. Ísť smerom k nemu je výstupom duše. V tomto zmysle je modlitba pozdvihnutím srdca k Bohu. Nejde o zmenu miesta, ale o zmenu vôle, o to, aby človek svoju vôľu prispôsobil tej Božej.“ (Augustín) 

Titul „našej spásy“ nájdeme ešte v Ž 65,6, Ž 79,9 a 85,5.

Sloveso predstúpme vyjadruje posun sprievodu do chrámu, pred tvár Pána. Paralelizmus sa týka aj oslavy. Prebieha akoby vo dvoch stupňoch, jednak s dôrazom na jej verbálnu stránku, keďže sa Pánovi vzdáva vďaka a jednak s dôrazom na jej hudobný prejav, keďže sa prednášajú žalmy (porov. Ž 81,3, Ž 98,5, Ž 118,14, Ž 119,54). „Predstúpme pred jeho tvár s chválospevmi sa dá preložiť aj ako s vyznaním. Toto slovo vyznanie má v Písme dva významy. Je tu vyznanie toho, kto chváli, znamená vzdať úctu tomu, koho chválime. Vyznanie toho, kto narieka, je úkonom kajúcnosti toho, kto sám seba obviňuje. Vyznávame teda, či už chválením Boha, alebo obviňujúc seba. 

Nejestvuje lepšia vec, ktorú by mohol jazyk urobiť. Chváliť Boha, a obviniť seba. To všetko z jeho milosrdenstva, keď nám odpúšťa hriechy. Práve preto žalmista chce, aby sme odišli od hriechu, aby Boh nepýtal účet z dlžôb našich dní, aby sa nám utvoril nový účet. Potrebujeme Boh pripísať veľké množstvo chvály. Zaobchádzal s nami milosrdne. Vyznávajme teda, chváľme ho“ (Augustin). Toto je obsahom prvej slohy.

Imperatív poďte naznačuje, že sprievod sa medzičasom priblížil ku chrámu a má prestúpiť pred tvár Pána bývajúceho vo svojej kráľovskej rezidencii, v chráme (porov. Ž 132,7). Dôležitosť tohto sakrálneho priestoru podčiarkne práve poklona ľudí pred Bohom. Pokloňme sa označuje hlboký úklon na zemi až prostráciu a predstavuje najintenzívnejší úklon spomedzi troch uvedených úklonov. Používa sa aj v profánnom priestore, ale aj v bohoslužobnom a v žalmoch je typickým prejavom oddanej poklony, ktorá sa má vzdávať výlučne Pánovi (Ž 45,12) 

Pokľaknutie bolo bežným gestom pred kráľom.

„Verš uvádza tri telesné postoje. Prvý, pokloňme sa, znamená padnime na zem celým telom a na ňu sa vystrime. Druhý, pokľaknime, znamená skloňme hlavu a zohnime hornú časť tela (od pása nahor). Tretí zohnime kolená, znamená padnime na kolená, pokľaknime“ (Radak).

„Poklona(pri ktorej človek padne na zem), nasleduje v praxi až po úklone a pokľaknutí. Tu je uvedená ako prvá preto, lebo je obrazom úplnej podriadenosti Božej vôli. Toto je východiskový (vnútorný) postoj človeka, až po ňom nasledujú telesné úklony ako, ako pokľaknutie alebo úklon.“ (Feuer) Midraš Tachuma spája tri postoje s troma modlitbami v priebehu dňa. Poklona až po zem zodpovedá rannej modlitbe, keď človek celú svoju bytosť dáva do služby Bohu. Úklon je ako popoludňajšia modlitba, keď sa človek zastaví uprostred činností, aby vzdal Bohu poctu. Pokľaknutie zodpovedá večernej modlitbe, keď človek klesá na kolená, akoby sa vracal do zeme, z ktorej sa vynoril prvý človek.“ (Sfat Emet)

„Plačme pred Pánom, ktorý nás stvoril“. Toto značí „plakať pred Pánom značí vyliať naše zbožné slzy a odsúdiť naše zlé skutky, aby sme mohli dosiahnuť odpustenie. Ak sa budeme modliť s čistým srdcom, náš Stvoriteľ nás ochotne uzdraví.“ (Kassiodor). 

Verš 7 po hymnickej výzve pokloniť sa Pánovi uvádza dôvod vzťahu Boh a jeho ľudu. Je to druhý hymnický dôvod v žalme a v porovnaní s prvým dôvodom vo v. 3 je obsahovo hlbší práve pre vzťah Boha k jeho ľudu. Práve cez pojmy pastvina a stádo, ovce vstupuje do tejto formuly nový rozmer kráľa, ktorý je aj pastierom. Veta sa podobá na formulu zmluvy v Ž 100: Pán je náš Boh, on nás utvoril a nie my, sme jeho ľud a stádo jeho pastviny, čím sa tvorí jasné prepojenie s naším žalmom. Ž 100 stojí na konci celku Ž 93-100 o Pánovom kráľovstve, ale zároveň témou milosrdenstva už patrí k súboru Ž 100-106 o milosrdenstve a prchavosti ľudského života. Verš. 7 má tematiku súvisiacu s motívom kráľa, pastiera (Ž 23). Pastiersky motív v tejto formule zmluvy odkazuje tiež na exodus a vedenie ľudu púšťou. „Sme ľud jeho pastviny, pasie nás ako pastier a vedie s palicou svojej viery.“ (Radak) „Izrael si tu má pripomenúť, že bol spočiatku bezmocným stádom oviec, ktoré Boh ako pastier viedol cez púšť do Zasľúbenej zeme.“ (Feuer) Toto je obsahom druhej slohy. 

Veta vo v. 8 je želacou vetou povzbudzujúcou liturgické zhromaždenie k nevyhnutnému postoju (porov. Ž 81,9) Ľud má pozorne počúvať Pána, stvoriteľa a kráľa, s ktorým je v zmluvnom vzťahu. Téma nepočúvania Boha zaznievala opakovane v Ž 81,8.9.12.14. Výraz dnes znie v liturgickom priestore chrámu, čím sa celková výzva stáva aktuálnou zakaždým, keď sa v liturgickom slávení opakuje. Výzva pozorne počúvať Pána najčastejšie zaznieva v Knihe Deuteronómium, kde sloveso počúvať figuruje 91-krát a výraz dnes a v nej používa 80-krát. Výrazom sa odkazuje na stálu dostupnosť Božej pomoci. Danú skutočnosť účinne zhodnotí kristologická relektúra Ž 95,7-11 v Hebr 3-4, ktorá na spôsob midrašu spája výrazy dnes a odpočinok s pokojom dosiahnutým v Ježišovi Kristovi. Výzva tvorí v širšom kontexte aj odkaz na Mojžiša. Žalm touto Mojžišovi blízkou výzvou nepriamo odkazuje na neho v rámci štvrtej knihy žalmov (Ž 90-106), právom nazvanej mojžišovským žaltárom. Mojžiš sa v nej spomína príznačných sedemkrát v Ž 90,1, 99,6, 103,7, 105,26, 106,16.23.32. 

„Dnes“ to značí na tomto svete.“ (Radak) „Izrael sa znova môže stať stádom v Božej osobnej starostlivosti, a to okamžite, už dnes, ak bude počúvať jeho hlas.“ (Gaón z Vilniusu) „Keby sme Boha poslúchali, aj dnes by zopakoval zázrak z exodu.“ (Radak) „Dnes znamená v tomto živote. Tento deň je to, čo žijeme v tomto svete, celý náš prítomný život je naznačený v tom jednom dni. Toto tajomstvo nás učí, aby sme neodkladali na zajtra naše skutky spravodlivosti, ale skôr aby sme sa ponáhľali splniť dnes všetko, čo vedie k dokonalosti. Tak budeme môcť vstúpiť do Zasľúbenej zeme.“ (Origenes) 

Poslucháči žalmu sa majú vyhnúť vzbure a hriechu otcov. Súvisí tento rozkaz s naliehavým varovaním a obsahovo s Ex 17,1-7, Nm 20,2-14 a čiastočne aj s Dt 33,2-5-8. Udalosť jedného dňa v Merive v žalme didakticky vyjadrí celé dejiny rebélie putujúceho ľudu. Téma zatvrdeného srdca patrí všeobecne k nosným témam starozákonných tradícií. Najpoužívanejší antropologický výraz srdce sa po knihe Deutoronómium (47-krát) najviac v Písme vyskytuje práve v žaltári (35-krát). Výraz označuje bytostný stred a vnútro človeka so sídlom rozumu, vôle, citov a rozhodnosti. Mená Meriva a Massa označujú identické miesto a tak vyjadrujú odlišné črty vzbury ľudu voči Mojžišovi a voči Pánovi pred nedostatok vody v Ex17,2.7. Ľud sa vadil s Mojžišom a pokúšal Pána. Meriva dosl. Miesto sporu odkazuje na charakter udalosti na mieste, meno Massa sa dá preložiť ako vzdor, byť neposlušný, odbojný. Výraz deň Massy by sa dal preložiť aj ako deň pokušenia. Výraz deň tvorí vzťah k slovu dnes vo v. 7, čím sa aj teologicky posilní význam prítomného rozhodnutia pre budúcnosť. Púšť je miestom zázrakov (Ž 107, 35) a miestom, kde si Boh tvoril a formoval národ pomocou skúšok, vedením a slovami (Ž 78,52, 136,16). Téma púšte prednostne zaznieva v historických žalmoch 78,15.19.40 a 104,14.26. „Kresťania sú ovce z Pánovho stáda a sú vyzvaní, aby nezatvrdzovali svoje srdcia. Preto je veľmi užitočné a výhodné pre našu spásu, počúvať Boha teraz, keď radí, potešuje, povzbudzuje, učí, i keď vážne napomína, ako počuť jeho prísny hlas v posledný deň. Je pre nás lepšie, ak nás vo svojom milosrdenstve pokorí aj usmerní, či dokonca okríkne.“ (Bernard z Clairvaux) „Otvorme naše oči pre božské svetlo, s ohromeným sluchom počúvajme Boží hlas, ktorý nás každý deň napomína“ (Benedikt z Nursie), aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia.

Veta „Kde ma pokúšali vaši otcovia“ odkazuje na Ex 17,7, Dt 6,16, Ž 106,14 a na pokúšanie uvedené v Ž 78,18.41.56. Výraz vaši otcovia sa v Božej reči nachádza jedine tu a má negatívny význam. V prvých troch knihách žaltára sa spomínajú naši/vaši otcovia v Ž 22,5, 44,2, 78,3.5 v reči ľudu skôr pozitívne, v historickom Ž 78 sa mení na nich pohľad, pričom vo štvrtej knihe žaltára (Ž 90-106) nájdeme otcov tu v Ž 95 a v historickom Ž 106,6.7 v negatívnom význame. Závažnosť hriechu ľudu je v tom, že slepo prehliadal, čo Boh už urobil v ich prospech v samotnom Egypte alebo pri prechode morom. „Preverovali (skúšali) ma bezdôvodne, hoci videli moje konanie v Egypte.“ (Raši) „Najprv pochybovali, či Boh dokáže urobiť zázrak aj v púšti. Opakovane ho skúšali, aby zistili, či sa vie o nich postarať.“ (Feuer) Toto je obsahom tretej slohy.