Žalm 96

Komentár:

Takmer celý tento žalm sa nachádza v 1Krn 16,23-33 pri príležitosti oslavy presunu Archy. Zložený bol pravdepodobne v rokoch exilu. 

„Ak celá zem spieva novú pieseň, kým spieva, stavia sa dom. Preto žalmista vraví, Keď sa staval chrám po (návrate zo zajatia). Ten istý spev označuje totiž budovanie stavby. Nesmie sa však spievať stará pieseň. Starú pieseň spieva sebectvo, novú pieseň spieva božská láska. Keď kresťan miluje, aj keď si ticho, láska je už hlas, ktorý stúpa k Bohu. Láska je nová pieseň. Možno však nie každý vie, akým spôsobom je novou piesňou. Hovorí to Pán: Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali (Jn 13,34). A teda celá zem spieva novú pieseň a takýmto spôsobom stavia dom, pretože zem je domom Božím.“ (Augustín) Zvolanie „Spievajte Pánovi novú pieseň“ je typickou výzvou poexilových lyrických textov. Zopakuje sa aj v Ž 98,1, Ž 149,1. Motív novej piesne zaznieva aj v strede perikop Ž 33,3, Ž 40,4. Ž 144,9. Výzva spievať novú pieseň zaznieva trikrát za sebou. Opakovanie hymnického zvolania akcentuje tému a atmosféru žalmu. Nová pieseň súvisí s ukončením babylonského zajatia a s Božím zásahom. Tento jeho zásah nájdeme v: Iz 42,9, Iz 43,19, Iz 65,17, Jer 31,22.31, Ez 11,19, Ez 18,31, Ez 36,26.  Nová pieseň sa týka začiatku nového obdobia. Takáto pieseň je signálom výnimočného Božieho konania, ktoré je akýmsi novým počiatkom porovnateľným so samotným stvorením. Bežne je tak nová pieseň odpoveďou jednotlivca alebo národa v liturg. Zhromaždení na skúsenosť záchrany alebo na nový prejav Božej pozornosti, ktorým sa obnovuje život jednotlivca i spoločnosti (Ž 40,4, Ž 149,1). Nová pieseň v našom prípade nadobúda eschatologický rozmer, keďže poukáže tiež na očakávané skutky Boha, ktoré vykoná pri svojom príchode ako kráľ (Ž 149,1). „Tento žalm je o budúcnosti. Opisuje mesiášsku pieseň definitívneho víťazstva, po ktorej už nenastane nijaké nešťastie.“ (Raši) „V budúcnosti už bude ovzdušie úplne očistené od každého škodlivého vplyvu.“ (Feuer) Zem je tu ako aj inde, personifikáciou ľudí (Ž 33,8, 46,7, 66,1.4, 69,35, 82,8), zvlášť to platí v Ž 93-100 o Pánovom kráľovstve v 94,2, 97,1.4, 98,4.9, 99,1, 100,1 a najmä v Ž 96, kde zem figuruje vo v. 1.9.11.13.

Izrael má misionársky ohlasovať Pána národom a svedčiť o jeho sláve preukázanej cez Božie divy. Sláva označuje samého Boha, keďže sa zjavuje vo svojej velebe a moci. Divy sú zachraňujúce Božie skutky, ktorými Boh vymanil Izraelitov z utrpenia a zachoval ich ako národ (Ž 78,4.11.32, Ž 136,4). Tu sa divy viažu na nový exodus zo zajatia a na zhromaždenie ľudu roztrateného po svete.

Žalmista pozýva všetkých ľudí, aby Bohu spievali novú pieseň, aby takto mohli poznať všetky jeho prisľúbenia. Celé stvorenie sa jasotom a oslavou pridáva k všeobecnému kraľovaniu Pána.

V žalmoch 96,97,98 a 99 sa prechádza od pohľadu na Božie kráľovstvo, ktoré je obmedzené na jeden ľud ku kráľovstvu, ktoré je pre všetkých ľudí tejto zeme a pre celý vesmír. V Kristovi sa toto pradávne zjavenie otvára pre nové horizonty, ktoré nemajú viac hranice. Svojou smrťou na kríži získal Kristus svoje kráľovstvo a moc a vládu nad ľudstvom a vesmírom, ktoré vykúpil. Svojim zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením obnovil každú vec a dal ľuďom možnosť spievať novú pieseň (Zjv 5, 9-10). „Nový spev je aj ten jednoty a lásky“(Augustin). V tomto novom speve počujeme hlas stvorenia (Zjv 21,1). V Kristovi nachádzame možnosť chváliť Pána. V perspektíve žalmu vidíme aj druhý a definitívny Kristov príchod, ktorý bude súdiť svet zo spravodlivosťou a ľudí s pravdou (Zjv 19,6-7).

Kiežby tento žalm aj pre nás bol vždy novou piesňou, ktorú môžeme spievať v Božej milosti. Kiežby sme boli ľuďmi, ktorí sú obnovení vzkrieseným Kristom, ktorí žijú v lásku ku všetkým ľuďom, v radostnom očakávaní sveta, ktorý sa tajomne mení k tomu, aby prijal Krista v jeho večnej sláve (Kol 1,12-14).

Verš 6 tematizuje kráľovskú povahu Pánovej vlády viazanú na jeho kráľovský príbytok. Boží zjav sa lokalizuje do chrámu výrazom „v jeho svätyni“ a opisuje sa sériou štyroch božských sprievodných znakov v stúpajúcom poradí: vznešenosť a krása a moc a veleba. Uvedené dvojice alebo jednotlivé atribúty sú blízke kráľovským a doxologickým textom (Ž 21,6, Ž 45,4, Ž 78,61, Ž 145,5.12) a sú sprievodnými znakmi teofánie (Ž 50,2, Ž 85,12, Ź 89,15, Ž 111,3). Veleba (nádhera) je najvyššou kvalitou podobne ako sláva a šíri sa aj mimo chrámu, čím sa odkazuje na veľkosť Božieho stvorenia. Pomerne časté označenie miesta v žalmoch „pred jeho tvárou“ (identické označenie je v Ž 18,7, Ž 22,30, Ž 50,3, Ž 62,9, Ž 68,7, Ž 72,9, Ž 85,14, Ž 97,3, Ž 100,2, Ž 106,23, Ž 142,3) sa tu nachádza v synonymnom postavení s ojedinelým lokálnym výrazom „v jeho svätyni“ (Ž 68,36, Ž 73,17, Ž 74,7, Ž 78,89). Majestát božej prítomnosti sa teda viaže na chrám a ešte konkrétnejšie na svätyňu svätých Jeruzalemského chrámu. Okolo Boha teda nie sú bôžikovia, ale štyri personifikované kvality na spôsob telesnej stráže. „Moc sa dá zadefinovať ako vnútorná sila, ktorá upevňuje toho, kto ju vlastní, kým veleba (nádhera) je vonkajšia krása, ktorá pôsobí na každého, kto sa na ňu díva“ (Malbim) „Svätyňou je v tomto prípade Boží nadpozemský chrám na nebeskej klenbe, kde sa planéty a súhvezdia ustavične pohybujú po svojich dráhach.“ (Sforno) „Táto svätyňa hlása Božiu moc a slávu.“ (Radak) Augustín sa tu hrá v texte so slovami confessio et pulchritudo – vyznanie (vznešenosť) a krása. „Kto miluje krásu a chce byť krásny, musí vyznať, že bol škaredý. Každý je schopný zašpiniť sa. Hriešnik urobí vyznanie a bude spravodlivý. Pán nás miloval, keď sme boli škaredí, veď hovorí: Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9,13). Ľudia prestanú byť hriešnikmi, keď vyznajú hriechy. To je vyznanie (vznešenosť) a krása. Páči sa nám krása, preto musíme najprv sa vyznať z hriechov, aby sa krása stala skutočnosťou.“ (Augustín)

„Vzdávajte Pánovi“. Táto výzva sa opakuje trikrát. Je adresovaná mýtickým synom bohov v Ž 29,1-2a, ktorých Pán porazil v boji s chaosom a jeho silami (Ž 18,8-16, Ž 74,12-14, Ž 89,10-12, Ž 93,3). Žalm otvára jedinečnú tému: do bohoslužby v Jeruzaleme sa majú zapojiť národy, ktoré z nej boli dovtedy vylúčené. Trojitou naliehavou výzvou žalm zapája do chvály národy zeme, ktoré majú v Jeruzaleme vzdať chválu jedinému kráľovi. Spojenie „rodiny národov“ označuje nových adresátov, ktorí konajú púť v Jeruzaleme a sú neskôr pozvaní vstúpiť do nádvorí chrámu. A potom budú po návrate ohlasovať, že Pán je Pánom všetkých národov. Výraz „sláva“ tu odkazuje na prejav Božej svätosti vo svete a ešte konkrétnejšie na bytie Boha vystihnuté jeho menom.

Vo v. 8 nastáva konkretizácia postoja národov: majú priniesť dar. „Obetný dar je pre Augustína pokora. Vstúpiť do Božieho domu s pokorným srdcom znamená prísť s obetným darom. Vstúpiť tam pyšne znamená prísť s prázdnymi rukami.“ (Augustín)

V poslednej časti žalmu sa zapája do oslavy kráľa aj ostatné stvorenie. Radosť sa univerzalizuje tým, že zasahuje celý vesmír. V zostupnom poradí sa do plesania zapája vesmír troma typickými časťami, vytýčenými v hebr. Texte určitými členmi: nebesia – zem – more. Tak ako sa majú tešiť nebesia a zem a má sa radovať pole a zajasať les (v. 12), mala by sa radosť z kontextu týkať aj mora. Takýto výklad burácania mora potvrdzuje Ž 98 vo v. 5-8, kde je hukot mora radostným prejavom, keďže burácať má aj zem a jej obyvatelia. „Svoju radosť prejaví aj príroda plnením úloh, ktoré jej Boh pridelil. Nebesia zošlú výdatný dážď a rosu, zem vydá bohatú úrodu.“ (Ibn Ezra) „Medzi radosťou nebies a zeme je rozdiel. Tá prvá vyjadruje šťastie z niečoho nového, preto sa viac hodí k duchovnej sfére nebies, ktorá je neustále obnovovaná a oživovaná. Na rozdiel od toho nadšené zaplesanie je radosťou z pevne stanovených a známych vecí, a tak sa lepšie hodí k materiálnemu svetu na zemi, ktorý sa od svojho stvorenia nezmenil.“ (Gaón z Vilniusu) „Radujú sa nebesia, ktoré ohlasujú Božiu slávu. Raduje sa zem, na ktorú nebesia zosielajú dážď.“ (Augustín) „Ježišovo narodenie bolo pozvaním pre nebesia a zem radovať sa a plesať. Keď ho Mária porodila, tešili sa nebesia, bola nadšená zem. Nebesia mu darovali svetlo žiarivej hviezdy a zástupy anjelov spievajúcich Bohu na slávu ohlasujúcich pokoj ľuďom na zemi, plesajúca zem mu ponúkla pastierov, ktorí vzdávali Bohu slávu a mudrcov, ktorí mu priniesli svoje dary.“ (Amadeus z Lausanne)

Verš 12 je asi najoriginálnejším textom Ž 96. Pole predstavuje skôr vidiecke prostredie, a nie prostredie divokej prírody. Protikladom k obrábanému poľu je prostredie divokého lesa. Ak sa vo v. 11 vertikálne schádzalo od nebies k zemi a k moru, tak tu sa zasa v horizontálnej línii zapája do oslavy vegetácia poľa i lesa. Radosť poľnej zelene pred tvárou Pána posilnia do neba nasmerované všetky stromy lesa. Slovné spojenie môže byť narážkou na libanonské stromy, či cédre (napr. Ž 29,5, Ž 148,9), ktoré vďaka svojej výške sa týčia vysoko do nebies a svojím jasotom by práve ony mohli ako prvé privítať Pána, keď prichádza. „Po Adamovom hriechu Boh preklial zem a odvtedy ju musel človek obrábať, aby sa uživil. V budúcnosti bude táto kliatba zrušená a polia sa zaradujú, keď sa vrátia k svojmu pôvodnému stavu.“ (Alšich)

Radosť celého vesmíru má svojho adresáta: Je ním Pán, ktorý prichádza. Opis príchodu Pána je blízky textom teofánie a môže byť prísľubom nového exodu. Príchod sa dá interpretovať ako prítomná alebo budúca udalosť. Túžba po príchode Pána prenikla silne do kresťanskej teológie, liturgie a modlitby, kde sa paradigma príchodu Pána viaže na Ježiša Krista. „Prvý raz prišiel a príde zas. Najprv prichádza vo svojich hlásateľoch a napĺňa celý zemekruh. Nevzpierajme sa prvému príchodu, aby sme sa nemuseli báť druhého. Čo má teda robiť kresťan? Používať svet, neslúžiť svetu. (1 Kor 7,29-32) Kto je bez starosti, spokojne čaká, kedy príde jeho Pán. Príde, či chceme alebo nechceme. To, že ešte neprichádza, neznamená, že nepríde. Prišiel prvý raz a zasa príde súdiť zem. Tých, ktorí uverili jeho prvému príchodu, nájde jasať nad tým, že prichádza.“ (Augustín) Záverečné tvrdenie rozvíja zámer príchodu Pána. Vypovedá o povahe a kvalite Božieho súdu. Sú tu dve vyjadrenia „spravodlivo“ a „podľa práva“. Tieto atribúty sú typické pre Pánov zákon a zmluvu. Oba tieto výrazy súvisia s vernosťou Boha ľudu a ľudu Bohu, ako aj s opravdivosťou tejto dôvery. V žalme tak triumfuje pravda o tom, že Boží súcit sa týka nielen vyvoleného ľudu, ale celého ľudstva skladajúceho dôveru v Boha. „Pán bude súdiť všetkých ľudí a celú zem, lebo za všetkých zaplatil cenu vykúpenia. Súd sa udeje podľa slov evanjelia (Mt 25,31-46). Kto sa teda snažil konať milosrdne, bude súdený milosrdne a bude prijatý do kráľovstva. Kto neprejavoval milosrdenstvo, bude zatratený. Kto chce očakávať sudcu bez strachu, musí prinášať obety milé Bohu: zľutovanie, pokoru, vyznanie hriechov, pokoj, lásku.“ (Augustín)