Žalm 98 – 1. verzia

Komentár verzia 1:

Nová pieseň je odpoveďou na opätovnú skúsenosť záchrany, ktorú ľudia zažili ako nový prejav Božej pozornosti. Ním sa obnovuje život jednotlivca i spoločnosti (Ž 40,4, Ž 149,1). Nová pieseň poukazuje aj na nové, čiže očakávané Božie skutky, ktoré vykoná pri svojom príchode (Ž 96,1, Ž 149,1). 

Žalm 98 je podľa Midraša jednou z desiatich slávnych piesni z dejín Izraela. Prvú z nich spievali Izraeliti v tú noc, keď boli vyslobodení z Egypta. Ďalšie sú napísané v: Ex 15,1-21, Nm 21,17-20, Dt 32, Joz 10,12, Sdc 5, 2Sam 22, Ž 18, Ž 30, Pies. Žalm 98 má byť v budúcnosti poslednou z týchto piesni. „Vzhľadom na to, že Ž 98 je bez prepojenia s udalosťou alebo autorom, je univerzálny a týka sa budúcnosti.“ (Raši) „V tom čase budú všetci ľudia kráčať priamo, po Božích cestách a budú spievať novú pieseň.“ (Feuer) 

 „Nový človek pozná novú pieseň, starý človek nie. Starý človek je starý život. Nový človek je nový život. Starý život pochádza od Adama, nový život je ten, ktorý sa v nás tvorí vďaka Kristovi.“ (Augustin). Božie konanie svedčí o Bohu, ktorý je nielen transcendentný, ale koná v dejinách, kde uskutočňuje svoju zvrchovanú moc. Objektom Božieho konania sú divy. Sú to mocné skutky, ktoré zachránili Izrael z utrpenia a zachovali ho ako národ (Ž 78,4.11.32, Ž 136,4, Ž 96,3, Ž 105,1-2, Ž 96,7-9, Ž 98,3-5).  Sloveso zachrániť, spasiť (Ž 44,4, Ž 60,7, Ž 108,7, Ž 138,7). Výraz pravica implikuje moc a silu. Pravicou Boh koná mocné skutky v dejinách v prospech Izraela a jeho pravica sa stane nádejou pre budúcu pomoc (Ž 18,36). Rameno sa zasa inšpiruje na predstave Boha ako vojnového hrdinu a je symbolom jeho sily. Božia sila pôsobila v minulosti pri záchrane Izraelitov a je zárukou vyslobodenia aj v posledný deň (Ž 77,16). „Tento verš chce povedať, že Pán spasil ľudí. Dielo spásy nepatrí nikomu inému, len jemu. To, čo on stvoril sám od seba, to aj sám od seba spasil. Stvori človeka pre spásu, ten sa však skazil pre svoju vinu. Preto zomrel, aby zachránil človeka pre seba. Opisuje sa tu Božia pravica, ktorá značí moc a silu. Presnejšie to hovorí o Kristovi, ktorý je Božou pravicou a jeho svätým ramenom.“(Hieronym)

Víťazstvo je bližšie vysvetlené viacerými synonymnými výrazmi: spravodlivosť, milosrdenstvo, oddanosť. „Až v čase vykúpenia Pán dá konečne spoznať (svoje víťazstvo, t. j.) presný dátum príchodu Mesiáša.“ (Sforno) „Spása v Kristovi je ako pevný maják, ktorý svieti všetkým ľuďom“ (Viliam zo St. Thiery).  Sloveso odhaliť má význam odkryť niečo, čo je bežne zakryté. V danom verši tvorí paralelu k slovesu dať spoznať a v oboch prípadoch je Boh podmetom a činiteľom (Ž 103,6). „Počas tragického vyhnanstva boli prenasledovaní Židia niekedy v pokušení pochybovať o Božej nestrannosti a spravodlivosti. V budúcnosti ale vyjde najavo, že Izrael si za svoje hriechy zaslúžil byť potrestaný a že vykúpenie predstavuje čisto skutok Božieho milosrdenstva“ (Sforno).

Sloveso pamätať sa veľmi často vzťahuje na Boha (Ž 9,13). Preto aj ľudská prosba, aby si Boh spomenul, znamená zároveň prosbu o jeho pomoc (Ž 8,5, Ž 78,39, Ž 89,48). Takýto vzťah medzi Bohom a ľuďmi sa zakladá na zmluve (Ž 74,2, Ž 105,2, Ž 106,45, Ž 111,5). Najhlbším dôvodom Božieho rozpamätania je však jeho samotná podstata, teda to, že Boh je milostivý a láskavý, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný. Boh si „spomenie“ na tieto svoje vlastnosti a tým ich zároveň aj uskutočňuje, čiže koná v prospech ľudí. Milosrdenstvo (dobrota) by sa mohla pomenovať aj ako: priateľstvo, náklonnosť, otvorenosť, pohostinnosť, spoločenstvo, služba druhému. „Stvoriteľ neba i zeme sa stal človekom a vďaka jeho požehnanému príchodu vyslobodil ľudský rod, ktorý bol uväznený v reťaziach hriechu“ (Kassiodor). Výraz vernosť je odvodený z hebr. koreňa a pomáha bližšie určiť milosrdenstvo ako stále, trvalé a nemenné. Tento výraz sa používa ako paralela k milosrdenstvu (Ž 36,6, Ž 40,11, Ž 88,12, Ž 89,2.3.25.34.50, Ž 92,3, Ž 100,5) a takto nahrádza výraz pravda. Základný rozdiel by mohol byť v tom, že pravda sa vzťahuje na vnútorný charakter osoby, na ktorej slová alebo skutky sa dá spoľahnúť. Na druhej strane vernosť označuje správanie osoby zodpovedajúce jej vnútornej podstate. Pravda sa používa pre Božie slová a skutky, na ktoré sa človek môže spoľahnúť, vernosť zasa pre Božie konanie, ktoré zodpovedá jeho najhlbšiemu bytiu. Božie milosrdenstvo a vernosť teda opisujú Božiu podstatu, ktorá sa prejavuje jeho konaním v konkrétnych historických okolnostiach. Výraz končiny zeme je metaforickým vyjadrením pre obyvateľov zeme. Boh zjavuj svoje milosrdenstvo tak, že všetky národy ho môžu vidieť v dejinách Izraela (Ž 118,2-4).

Postoj radosti, hrania, jasania, spevu… je odpoveďou na Božie spásonosné skutky, ktorými sa obnovuje existencia jednotlivca i národa. Sloveso jasať sa, resp. výzva na jasot sa používa v náboženskom kontexte a takýto prejav radosti je nasmerovaný k Bohu. Dôvodom oslavy sú Božie skutky vykonané v dejinách v prospech ľudu (Ž 47,2.7, Ž 68,25, Ž 81,2, Ž 107,22). Trojica slovies plesať, radovať sa a hrať tvorí dôraznú výzvu, ktorá je adresovaná celej zemi. „Celá zem, teda celá Cirkev je pozvaná radovať sa, lebo jej nádej je založená v Pánovi. Spievajte znamená dať zvuk chvále, ponúknuť službu kresťanského hlasu s veľkou vážnosťou. Jasajte označuje vyjadrenie vlastných túžob s veľkou dávkou emócií. Hrajte poukazuje na plnenie prikázaní prostredníctvom dobrých slov.“ (Kassiodor)

Sloveso hrať sa v tomto prípade spája s lýrou (citarou) a výzvou vyludzovať hudbu za pomoci hudobného nástroja. Hranie je vždy adresované Bohu a získava tak liturgicko-posvätný charakter (Ž 30,5, Ž 47,7, Ž 71,22, Ž 75,10, Ž 104,33, Ž 105,2, Ž 144,9, Ž 146,2, Ž 147,7, Ž 149,3). „Kresťan by mal spievať nielen hlasom žalmu, ale mal by prijať aj skutky. Tak nebude len spievať, ale aj uvádzať do praxe dobro. Kto totiž spieva a koná dobro, hrá na citare a za zvuku žalmu“ (Augustin). 

Trúby boli kované hudobné nástroje podlhovastého tvaru. Používali sa pri kulte, počnúc stánkom na púšti počas Exodu až po chrám v Jeruzaleme, a ich zvuk bol tiež signálom pre spoločenstvo Izraelitov. Poľnica (šofár) sa často prekladá ako roh. Mal zahnutý tvar a bol zo zvieracieho, najčastejšieho baranieho rohu. Používal sa pri vojnovom alebo liturgickom kontexte. „Trúby sa spájajú s radostným víťazstvom (Nm 10,10), ale kvílivý prenikavý zvuk šofaru skôr so strachom (Am 3,6). Verš žalmu tak učí, že človek má zapojiť do služby Bohu všetky svoje emócie – aj strach aj radosť -, lebo Boh je kráľom, ktorý vzbudzuje hrôzu, aj Pánom, ktorý udeľuje milosť a spôsobuje radosť“ (Šaarei Chajim). 

Svet nie je neutrálnym označením, ale opisuje zem ako sféru, ktorá je pod Božou nadvládou (Ž 97,4).

Riekam sú pripísané ľudské vlastnosti. Tlieskanie opisuje radosť, ktorá je prejavená navonok a vyjadruje vnútorný stav. Vrchy, podobne ako rieky v prvej časti verša, sú použité v personifikovanom zmysle: časti prírody sa správajú ako ľudia a prejavujú radosť z Pánovho príchodu. Stvorený svet zahŕňa i človeka, takže Bohu vzdávajú chválu všetky národy. 

Boží súd nad zemou treba chápať v teologickom zmysle ako ustanovenie spravodlivosti a práva, v dôsledku čoho bude na zemi prosperita ako „dar“ kráľa, Pána. Boží súd sa deje v súlade s ustanoveným poriadkom a podľa práva.  „Žalmy 96 a 98 sa končia takmer rovnakou vetou, jediný rozdiel je v poslednom výraze: tu „podľa práva“ a v žalme 96,13 „podľa svojej pravdy“. Vernosť poukazuje na nemenné zákony prírody, ktoré sa ničomu nepoddajú – tak ako verný a spoľahlivý človek – a v Ž 96,13 naráža na potrestanie bezbožných prirodzenými prostriedkami. Na rozdiel od neho Ž 98,9 opisuje zázračný Boží súd, ktorý nahradí prírodné zákony a bude vykonaný úplne nestranne – poctivo“ (Malbim). „Čas súdu je ohlásený, preto má každý možnosť zmeny. Sudca bude neoblomný s ľuďmi tvrdého srdca, a zhovievavý bude s tými, ktorí si srdce nechali obmäkčiť.“ (Augustín)