Žalm 99 2. – časť

Komentár 2. časť: 

Pánova kráľovská vláda sa nezakladá na procese podmanenia si nepriateľov a navonok nie je jednoznačne viditeľná. Trasenie sa národov je bezprostredným dôsledkom Pánovej vlády, toto zjavenie vyjadruje, že Pánova vláda je už uskutočnená, čím sa nadväzuje na teofániu v Ž 97. Proces ustanovovania vlády (Ž 96, Ž 98) je zavŕšený opisom výsledku v Ž 97 a v Ž 99. Hoci je Pánova vláda spojená so Sionom, predsa získava všeobecný dosah na národy. „Národy sa budú triasť a zem sa bude otriasať na troskách Góga a Magóga. Potom zaplesá zem a svet bude pevný, nezapotáca sa. Už viac nebude na svete vojna. Potom Pán upevní zem na základoch spravodlivosti a zem bude jasať.“ (Radak) Sloveso sedieť sa používa v hlbšom zmysle a označuje Božie prebývanie na špecifickom mieste a následne jeho vládu (Ž 2,4, Ž 9,8), čím nadväzuje na úvod do žalmu. Celé slovné spojenie evokuje Jeruzalemský chrám, kde dve sochy cherubov s rozprestretými krídlami predstavovali symbolický Boží trón ako miesto jeho prítomnosti. Je to označenie Boha v jeho majestátnosti, ale aj v pripravenosti pomôcť. Boh, ktorého sídlo je v nebi, je zobrazený ako prítomný v pozemskom chráme. Nebo a zem, Boh a svet vstupujú do kontaktu a tento rozmer sa môže šíriť horizontálne cez Izrael na zem a všetky národy. „Aj tento žalm prináša dobrú zvesť o Kristovom kráľovstve. Určite by sa nemal nik nahnevať, keď kraľuje Boh, ktorý všetko presahuje.“ (Euzébius) Otriasať sa (chvieť sa) má teofanický charakter a zjavuje Božiu zvrchovanosť nad prírodnými elementmi (Ž 18,8, Ž 79,19). „Démoni, ktorí boli jeden čas veľmi mocní, zostávajú oslabení, a teda všetky mocnosti sú otrasené a končí sa diabolské konanie. Ľudia, ktorí obývajú zem, obrátenci, chápu veľkosť svojich vín a spoznávajú Boha Slovo ako svojho Pána. Tí však, ktorí neveria, sú silne otrasení, dojatí a užasnutí pre silu jeho učenia.“ (Euzébius)

Pán je spojený so Sionom ako miestom, kde stojí chrám a Boží príbytok. „Boh je veľký a vznešený, a predsa sa zaoberá týmto prízemným svetom.“ (Feuer) Sloveso byť vysoký (vyvýšený) používa prirodzený obraz a vyjadruje ním myšlienku vlády nad národmi a nad zemou (Ž 46,11, Ž 113,4). Pánova vláda lokalizovaná na Sione získava všeobecný dosah. „Slovo vyvýšený označuje niečo veľmi vyzdvihnuté, ako vták, čo sa vznáša vysoko nad zemou a nemá s ňou nič spoločné. Takto si národy predstavujú Boha – ako povzneseného a vzdialeného. Lenže v budúcnosti spoznajú, že Boh sa zaoberá aj pozemskými záležitosťami, preto je opísaný ako veľký kráľ nad celou zemou (Ž 47,3) (Feuer). „Slovo Sion v preklade znamená pozorovateľňa. Božské písma považujú veriacich za tých, ktorí skúmajú nebeské skutočnosti. Vychádza z toho aj istá definícia Cirkvi: Duchovný Sion, v ktorom sú všetci nasmerovaní na kontempláciu a skúmanie nebeských a nemenných skutočností.“ (Euzébius) Čo znamená Sion? Sion je Božie mesto, iným menom Jeruzalem. Toto meno mu bolo dané na základe vysvetlenia slova Sion, čo značí videnie alebo kontemplácia. Kontemplovať teda znamená pozerať, hľadieť. A teda Sion je každá duša, ktorá veľmi pozorne hľadí a upriamuje svoj zrak na svetlo, na ktoré sa musíme pozerať. Ale ako vieme, Sion je Božie mesto a aké iné je Božie mesto, ak nie svätá Cirkev? Toto Božie mesto sa volá Sion a Cirkev je Sion a v Cirkvi je Boh veľký.“ (Augustín) 

Vďaka je častou témou v žalmoch a jej obsahom je Pán alebo jeho meno, ktoré sa často používajú ako synonymá (Ž 7,18, Ž 18,50,  Ž 44,9, Ž 67,4.6, Ž 97,12, Ž 136,1-2.26). Meno predstavuje samotného Pána, cez meno je sprítomnený ako osoba (Ž 20,2), on sám zjavuje svoje meno a meno evokuje jeho veľkosť a slávu. Atribúty veľký a ohromujúci sa často vyskytujú paralelne (Ž 47,3, Ž 96,4, Ž 145,6) a treba ich chápať v úzkom súvise s ďalším synonymom svätý (Ž 96,9, Ž 11,9). Takýto úzky synonymný vzťah ukazuje prelínanie medzi menom a Pánom. Text nepodáva statickú definíciu Boha či Božieho mena, ale ho opisuje v jeho vzťahu k ľuďom. Boh, ktorý je ohromujúci a koná ohromujúco, vedie ľudí k bázni. „Mojžiš zjavil tvoje pravé meno (Pán) Izraelu a opísal ťa ako veľkého a ohromujúceho. Aj ostatné národy majú spoznať tvoje meno“ (Ibn Ezra). „Každé stvorenie je podriadené Bohu, patrí mu. Človek je povzbudený, aby sa Bohu podriaďoval s láskou a ochotne, aby oslavoval jeho meno nie preto, že je ohromujúce a sväté, ani preto, že Boh je všemohúci, ale predovšetkým preto, že je dobrý, teda z lásky k Bohu.“ (Bernard z Clairvaux).

Sila je v žalmoch častým atribútom kráľa, cez ktorý vystupuje celá osoba. Silouu si podmaňuje nepriateľov a vykonáva vládu (Ž 21,14, Ž 66,3, Ž 110,2), jeho sila je aktívna v diele stvorenia i pri vykúpení. Na rozdiel od starovekej predstavy o kráľovi, ktorý zabezpečuje vládu vojenskou mocou (Ž 20,8, Ž 45,6-8), Pánovu silu a vládu treba chápať v kontexte ustanovenia poriadku, ktorý je platný pre celý svet, ako aj pre izraelský národ. „Človek s veľkým vplyvom často vníma seba ako nad zákonom, zneužíva svoju moc a poškodzuje iných. Lenže Svätý, nech je velebený, miluje právo, a preto využíva svoju moc na uplatňovanie litery zákona“ (MidrTeh). Činnosť Pána je vyjadrená slovesom byť pevný, byť priamy, konať správne, ktoré pripomína Božie konanie pri stvorení (Ž 8,4, Ž 24,2, Ž 119,90). Upevňovanie zo strany Boha vyjadruje jeho zvrchovanosť, ale aj zodpovednosť za poriadok a správnu existenciu. Božia činnosť zaisťuje poctivosť a správnosť (Ž 9,9, Ž 58,2, Ž 75,3). „Každý hriešnik sa bojí Božieho súdu, lebo nechce poznať Pána ako sudcu, ale ako milosrdného. Kto je však svätý a poslúcha Boha a oslavuje ho vo svojom tele, ten sa nebojí súdu, ale miluje ho. On totiž nevykonal nič zlé, naopak nenávidí všetko, čo vychádza zo zla. Takýto človek potom nemá strach zo sudcu a dokonca mu je milý. V takom človeku sa uskutočnia slová žalmistu: právo a spravodlivosť v Jakubovi ty vysluhuješ. Zmysel týchto slov je, že on všetkých urobil spravodlivými.“(Origenes)

Text sa opäť výslovne obracia na Pána a spomína historickú skúsenosť vypočutia. Osobné zámená vo verši bezprostredne odkazujú na Mojžiša, Árona a Samuela. Boh a jeho činnosť pre ľudí (vypočutie) je opísaná ako odpustenie. Je to obraz Boha, ktorý sám nesie vinu, previnenia voči nemu i ľudské previnenia voči druhým. Boh ich nesie, a tiež ich zdvíha, z hriešnika. Oslobodzuje človeka z ťažoby hriechu tým, že túto ťažobu dvíha. Na záver verša je Boh označený ako pomstiteľ. Táto myšlienka sa zakladá na predstave, že Boh zaručuje poriadok, ochraňuje svojich verných a nastoľuje spravodlivosť (Ž 94,1). Tým sa rozvíja myšlienka o svätosti Boha, ktorá vyžaduje a implikuje svätosť človeka. Táto sa rodí v procese očistenia a odpustenia. Podstatné mená skutok, čin, priestupok má primárne neutrálny význam a často sa spája s Božím konaním (Ž 66,5, Ž 77,13, Ž 78,11). Až špecifický kontext určuje, že sú to zlé skutky, a teda previnenia (1 Sam 2,3, Ž 141,4, Ez 21,29). Mojžiš, Áron a Samuel konajú neprávosti a pomsta, ktorú Boh koná, znamená trest vykonaný na nich za ich vlastné neprávosti. Sprostredkuje sa predstava o Bohu, ktorého milosrdenstvo a odpustenie sa prejavujú spolu s trestom za previnenia. Jeho vôľa odpustiť však vždy presahuje trest (Nm 14,20-23). Sú súčasťou jedného procesu, výsledkom ktorého má byť dokonalosť zodpovedajúca Božej svätosti. Samuel na rozdiel od Mojžiša a Árona (Ex 32,1-6, Nm 12,1-15, Nm 14,25-35, Nm 20,12-24, Dt 3,23-26) nie je v biblických textoch spájaný s previneniami. Napriek tomu spolu tvoria typológiu dejín Izraela, v ktorých sa strieda vernosť Bohu s previneniami voči nemu. „Aj keď Boh odpustil Izraelu kvôli trom veľkým osobnostiam, voči nim samotným bol veľmi prísny. Mojžiš s Áronom nesmeli vkročiť do kanaánskej krajiny preto, že Mojžiš počas vzbury v Meribe (dva razy) udrel skalu namiesto toho, aby je prikázal vydať vodu (Nm 20,10). Dvaja Áronovi synovia boli usmrtení za svoje previnenia vo svätostánku (Lv 10,1-2). Samuel bol potrestaný za jediný výrok, ktorý sa zdal Bohu trúfalý (1 Sam 9,19) a za to, že neviedol svojich synov dobrou cestou – zomrel mladý. Keď Mojžiš a Áron padli na tvár pred Pána a prosili ho o odpustenie pre ľud, on nikdy ich žiadosť neodmietol.“ (Feuer) „Boh úprimne odovzdával Mojžišovi a Áronovi slová týkajúce sa Božieho ľudu, keď ho chceli upokojiť v hneve. A Boh si cenil veľkú dobrotu v nich. A aj keď to boli ľudia, ktorí padli v slabosti, ako Mojžiš pre svoju neveru pri vodách a Áron pri zlatom teľati, predsa dostali odpustenie. Boli však aj napomenutí a potrestaní.“ (Euzébius)

„Predefinovanie pojmu svätosti kulminuje v Ježišovom vtelení a neskôr v jeho smrti na kríži, kde je Božia nadvláda napokon manifestovaná v trpiacej láske. Takýmto spôsobom sa Boh javí svetu ako slabý“ (McLann).