Žalm 109: komentár
Žalm je prosbou o potrestanie nespravodlivých žalobcov a o požehnanie samotného žalmistu adresovanou Bohu. Prosba o potrestanie zákerného vinníka je prirodzenou a spravodlivou reakciou na konanie zla voči nevinnému. Pomenovaný hnev žalmistu, zosilnený citáciou zlorečiacich slov samotného nepriateľa (v.6-20), so zrieknutím sa vykonania osobnej pomsty je katarziou, ktorá má nielen liečebný, ale aj teologický rozmer. Hnev je vyjadrený v modlitbe, v pokornom podriadení sa Bohu. Aj preto modliaci sa neberie vykonanie spravodlivosti do vlastných rúk, ale necháva to na Boha. Žalmista predstavuje apelom na Božiu vernosť a spravodlivosť Bohu svoju bolesť a trápenie.
Zrieknutie sa pomsty zo strany žalmistu je vyjadrením jeho veľkej dôvery v Boha a pokory v odovzdaní svojho prípadu Bohu a jeho milosrdenstvu (v.12.16.21.). V živote treba veľakrát zvládnuť bez unáhlenosti spravodlivý hnev nad neprávosťou a zlobou a nebyť ako tí, ktorí ich spôsobujú. Pred nespravodlivosťou a zlobou netreba zatvárať oči, naopak treba ich vidieť, pomenovať, nenávidieť a s odvahou urobiť všetko preto, aby došlo k obráteniu zla na dobro.
Boh je objektom ľudskej chvály. Žalmista má túžobné očakávanie plné napätia, strachu a neistoty, ale aj dôvery, že Boh prehovorí a zasiahne (Ž 28,1, Ž 35,22, Ž 50,3, Ž 83,2). Výzva „nemlč“ používa slovesný kmeň, ktorý v sebe nesie dva spojené význami: byť hluchý a mlčať. Vyjadruje predovšetkým úmyselné ticho a prerušenie komunikácie zo strany niekoho, kto by mal hovoriť. Výzva „nemlč“ kladie žalm do súdneho kontextu, v ktorom prosiaci nemá inú ochranu proti slovám protivníkov a dovoláva sa spravodlivého výroku zo strany Boha.
Žalmista sa vníma ako obeť neprávosti a krivého svedectva, ktoré sú priamym porušním dekalógu. „Otvorené ústa“ okrem vypúšťania slov evokujú aj agresívne divé zvieratá, ktoré môžu prehltnúť a zožrať. Žalmista zatiaľ nevidí nádej a čoraz viac sa ocitá v obkľúčení. Cíti hrôzu, ktorá človeka prevyšuje a pred ktorou sa nedokáže brániť.
„Koľko zla môže spôsobiť neusporiadané použivanie jazyka. Slová nenávisti, klamstva, podvodu a ohovárania a slová nepotrebné spôsobia, že ľudia sa v deň súdu budú trápiť, že ich vôbec vyslovili.“ (Bernard z Clairvaux)
Žalmista nemá inú odpoveď či spôsob ako sa brániť, zotrváva v modlitbe. Z textu nie je celkom jasný cieľ a úmysel modlitby: snaží sa dosiahnuť zmenu danej situácie, alebo sa s ňou iba vyrovnať po osobnej stránke?
„Keď však ľudia na nás útočia, modlime sa za nich, ale predovšetkým sa modlime za seba, aby sme zvíťazili nad hnevom, ktorý nás tlačí k pomste.“ (Augustín)
Hebrejský výraz „žalobca“, „protivník“, „satan“ nie je osobným menom, ale označuje predovšetkým činnosť niekoho, kto je v neustálom rozpore, živí nepriateľstvo a obviňuje (prilieva olej do ohňa).
Kliatba voči žalmistovi je opísaná ako skrátenie života. Skrátenie dní, čiže predčasná smrť boli potrestaním za previnenia. Má byť úplne zničený, osobne, ale aj vo svojom potomstve. Má mu byť odopreté milosrdenstvo i zo strany Boha i ľudí, má byť v stave odcudzenia sa od Boha. Má byť izolovaný od ľudského spoločenstva, ktoré by mu poskytlo pomoc, sociálne väzby a solidaritu a tento stav má byť trvalý. Jeho meno má byť vymazané, čo značí úplné zničenie existencie. Jeho stav sa dá opísať výrazom „skľúčené srdce“. V SZ je to jedinečný výraz a označuje človeka, ktorý je deprimovaný, chýba mu nádej, odvaha a sila.
Žalmista apeluje priamo na Boha a prosí o prejav priazne. Odvoláva sa na Pánovo meno, ktoré bolo práve vyslovené, a je zárukou, že naozaj pomôže. Boh je „vo svojom mene“ prítomý a koná podľa svojej charakteristiky. Jeho dobrota a štedrosť sú trvalé vlastnosti. Žalmista sa definuje ako biedny a úbohý, identifikuje sa ako obeť prenasledovania. „Ranené srdce“, dosl. prepichnutné, neznamená citové prežívanie, ale narušenie podstaty človeka a jeho existencie. Práve takýto stav vonkajšej i vnútornej núdze najlepšie zdôvodňuje prosbu o ochranu.
„Ani najdisciplinovanejší človek nedokáže ovládať svoje hriešne sklony bez Božej pomoci, pretože táto náklonnosť je mocná a neúprosná duševná sila.“ (Feuer)
Existencia žalmistu sa podobá tieňu, ktorý sa s postupujúcim dňom stáva väčším a znamená blížiaci sa koniec (Ž 102,12). Žalmista je vydaný na milosť a nemilosť svojich protivníkov a bez Božej pomoci sa rýchlo pominie. Vonkajšia i vnútorná bieda žalmistu, ako aj beznádej, v ktorej sa ocitol, je vyjadrená podlamovaním sa kolien. Vo svojej situácii prosí Boha i naďalej (Ž 37,40, Ž 72,12, Ž 79,9) a svoju prosbu zdôvodňuje dovolávaním sa Božieho milosrdenstva (Ž 6,5, Ž 31,17, Ž 51,3).
Rozhodujúca konfrontácia sa deje nie medzi žalmistom a jeho protivníkmi, ale medzi nimi a Bohom. Proti sebe stoja dva hraničné pojmy: preklínať a žehnať, pričom Boh vie aj preklínanie premeniť na požehnanie. Žalmista je tu ako služobník, teda ten, kto sa spolieha na Pána, má k nemu osobitný vzťah a svoj úspech odvodzuje od neho (Ž 18,1, Ž 27,9, Ž 78,70, Ž 105,26). Výraz „tešiť sa“ opisuje stav radosti pred Pánom, ktorá je odpoveďou na preukázané dobrodenia.
Dôvodom oslavy Pána sú skutky, ktoré vykonal pre úbožiaka. Pánove státie po pravici žalmistu má za cieľ ho zachrániť a pozdvihnúť. Duša tu predstavuje celú ľudskú bytosť, ktorá sa ocitá pod vonkajším tlakom a súdom.
„Utrpenie v zajatí nabáda utečenca k obráteniu a volaniu k Bohu, aby stál po jeho pravici. Preto bude prenasledovaný zachránený zo zajatia a aj pred anjelom, ktorý ho obviňuje.“ (Feuer)