Žalm 72 – 3. časť

Žalm 72 komentár 3. časť:

Záchranca vyslobodí úbožiakov z poroby a násilia, pričom sa musí znížiť a ujať sa ich, akoby bol ich pokrvný príbuzný. „Z poroby a násilia znamená z rán/úderov a okrádania/lúpeže“ (Raši). „Výraz poroba vyjadruje najvnútornejšie vnútro intrigánov, ktorí zamýšľajú hanebnosti (skryté v hĺbke srdca) a potom je tu aj násilie, ktoré označuje očividnú, neskrývanú surovosť“ (Ibn Ezra).

Krv, podobne ako duša je najvzácnejším darom, ktorý človek má, a znamená vlastný život. Od kráľa sa teda neočakáva iba určitá blahosklonnosť voči sociálne slabším, ale dosl. priznanie sa k vlastnej krvi, čím sa v najhlbšom jadre existencie odstránia nerovnosti medzi ľuďmi.

Od verša 15 po verš 17 sa rekapitulujú základné želania žalmistu pre kráľa z v. 2-11. Prvým a najdôležitejším je želanie dlhého života. Potom nasleduje modlitba za kráľovu osobu a jeho žehnanie neustále a celý deň, ktoré sú dôležité. Kráľovu vládu totiž nerobí úspešnou a spravodlivou ani dlhý život, ani bohatstvo, ale skôr Božia ochrana, vyprosená jeho vlastným ľudom. „Keď Boh niekomu povie: Buď požehnaný, vyjadruje to modlitbu“ (Raši). Potom nasleduje po tretíkrát v žalme motív hojnosti úrody. Hojnosť je vyobrazená na príklade obilia v krajine, ktoré sa vlní až po najvyššie pohoria. Jeho plody, resp. klasy sa prirovnávajú k Libanonu, pravdepodobne k jeho cédrom, ktorých kolísanie vo vetre môže pripomínať vlnenie sa obilia. Libanon a jeho cédre sú akoby synonymom a predstavujú obrovskú mohutnosť (Ž 29,5-6, Ž 104,16). „Slovo dostatok súvisí s výrazom rozšírenie a znamená hojnosť a pribúdanie/množstvo. Podľa iného výkladu vyjadruje dobrú vôľu – uspokojenie/utíšenie, lebo ľudia sa upokoja a potešia, keď Boh dopraje svetu dostatok obilia. Spokojnosť ľudí napomôže vzájomné upokojenie a zmierenie. Nielenže úrodná pôda prinesie dostatok, ale aj neúrodné a nedostupné temeno vrchov sa zazelená a bude veľmi plodné“ (Raši/Feuer). 

„Kristovo ovocie je vyvýšené nad Libanon, vznešenejšie než trváce drevo libanonských cédrov, lebo jeho ovocie trvá naveky“ (Augustín).

Medzi záverečnými želaniami žalmistu je dvojnásobná večnosť kráľovho mena „naveky“ a „pokiaľ bude slnko“, podobne ako bola v prítomnosti slnka a mesiaca vo v.5. Je tu podobnosť s požehnaním Abraháma, ktorá dodáva kráľovi vedomie pokračovania Abrahámových prisľúbení na ňom, nielen pokiaľ ide o nespočetné potomstvo, ale ešte viac vzhľadom na jeho univerzálnu autoritu nad všetkými národmi a po všetky časy.

Verše 18 a 19 sa začínajú rovnakým slovom „požehnaný“ a toto zvolanie je adresované Bohu, ktorý je oslovený ako „Pán Boh“ a „Boh Izraela“. „Nech je požehnaný Pána, ktorý je milosrdný, aj Boh, ktorý súdi spravodlivo“ (Sforno). „Nech je požehnaný Všemohúci, ktorý napriek tomu, že je Pán a Boh celého vesmíru, stále na nás osobne dozerá ako Boh Izraela“ (Ibn Bachja). „Boh je ten, čo jediný (sám) koná divy. A koná ich v takej skrytosti, že ani človek, ktorému sa div stal, si div neuvedomuje a nevie hneď rozpoznať svoje šťastie“ (Feuer)

Podľa tradície Dávid zložil tento žalm na smrteľnej posteli a pripomenul v ňom svoj posledný významný skutok, korunováciu Šalamúna. Žalm 72 je posledným žalmom, inšpirovaným konkrétnymi udalosťami z Dávidovho života. Nasledujúce tri knihy žalmov sú zväčša piesňami na Božiu chválu“ (Radak). „Ak sa viaceré žalmy pripisujú iným spravodlivým ako Dávidovi, znamená to, že ich naozaj zložili, ale Dávid ich všetky prepísal tak, aby sa vzťahovali na všetkých ľudí všetkých čias“ (Feuer). „Verš 20 nehovorí o žalmoch a piesňach vďakyvzdania, len o (prosebných) modlitbách, ktoré vznikli pre Dávidove hriechy, zlyhania a tragédie. Preto v nich úpenlivo prosí o zmilovanie a odpustenie pre seba i pre ľud. Jeho chvály a vďakyvzdania, na rozdiel od prosieb, sa neskončia nikdy. Keď príde Mesiáš, Izrael sa zbaví hriechu a vykúpený ľud už nebude musieť v úzkostiach o niečo prosiť. Ich prosebné modlitby sa skončia, ale chválospevy a vďakyvzdania potrvajú naveky“ (Jozef Kimchi, Radak)

WordPress Video Lightbox Plugin