Žalm 78 – 3. časť

Žalm 78 3. časť: Veď pamätal, že sú len ľudia

Verš 32: Opakuje sa situácia z v. 17, kde napriek daru vody ľudia ďalej hrešia. Aj teraz cítiť kritiku takého konania, ktoré vyjadruje neprítomnosť viery – dôvery, vďaka ktorej sa berú Božie príkazy a prísľuby vážne – v mocné skutky, čiže divy. Napriek osobnej skúsenosti ľud nedokáže plne dôverovať. „Ako uvádza Mišna otcovia skúšali Boha na púšti desiatimi skúškami: Ex 14,11, Ex 14,30, Ex 15,23-24, Ex 17,1-2, Ex 16, 25-27, Ex 16,19-20, Ex 16,2-3, Nm 11,4-6, Ex 32 a Nm 13-14 a ďalej hrešili…“ (Feuer)

Verš 33: Ako reakcia na opakované previnenia prichádza ukončenie, čiže trest od Boha, ktorý násilne prerušuje plynutie života. Márnosť vyjadruje nestálosť a pominuteľnosť ľudského života, ako aj jeho tajomnosť a nevypočítateľnosť. „Všetky protivenstvá, ktoré Izraeliti prekonali, aby unikli z egyptského otroctva, vyšli navnivoč. Boli márne ako závan, lebo z vykúpenia neostalo nič. Veď z Egypta vyšli preto, aby mohli vojsť do Zasľúbenej zeme, a oni namiesto toho popadali mŕtvi v nehostinnej pustatine.“ (Radak)

Verš 34: Opäť vyhľadávali Boha. Je to intenzívna snaha odvrátiť nešťastie a túžba po Bohu. Vo verši je vidieť následnosť hriechu, trestu, pokánia a obrátenia. „Slovo vyhľadávanie je odvodené od podstatného mena svitanie/brieždenie, lebo kto to s modlitbou myslí vážne, vstáva skoro ráno a prichádza ku svojmu Tvorcovi a (vyhľadá ho) skôr, než sa začne venovať iným záujmom.“ (Ibn Ezra) „Ale keďže hľadali Boha pre výhody, nehľadali vlastne Boha, ale to, čo dával. Podobne ako človek, ktorý slúži Bohu so strachom, nie s detinskou láskou. Takýmto spôsobom sa neklania Bohu. Človek sa klania tomu, čo miluje. Boh je väčší a lepší ako všetky veci, človek ho teda musí milovať nadovšetko, ak sa mu má skutočne klaňať.“ (Augustín)

Verš 35: Obrátenie k Bohu je opísané ako spomenutie si. Podobne ako zabudnutie i spomenutie nie je otázkou pamäte, ale znamená interpretáciu minulých udalostí vo svetle viery. Označenie Boha ako skaly vyjadruje jeho stabilitu, pevnosť, stálosť a spoľahlivosť. Boh je Najvyšší, čiže vládca nad svetom a ako taký neostáva statický, ale zasahuje ako záchranca (Ž 19,15). Ked´Boh zachraňuje, robí to z pozície moci ako Najvyšší a má blízky (príbuzenský) vzťah k tomu, komu pomáha. Izrael je jeho prvorodený. 

Verš 36: Hoci Boh pomáha, znova prichádza nelogická odpoveď zo strany ľudí. Podvádzanie vyjadruje manipuláciu, v dôsledku ktorej sa človek nedokáže brániť a utrpí škodu. Klamanie vyjadruje neúprimnosť voči Bohu, čím sa ruší blízky vzťah medzi dvoma partnermi a slová nezodpovedajú vnútornému presvedčeniu, čiže srdcu. „Aj keď preciťovali úprimnú kajúcnosť a ľútosť, Boh vedel, že ich slová sú falošné. Boh im však nevyčíta, namiesto toho chváli ich ochotu k oddanosti. Rabín B. Sorockin hovorí, že ľudské srdce sa vie vo chvíli silného vnuknutia nadchnúť pre veľké veci a vtedy sa zaviaže urobiť aj to, čo presahuje jeho možnosti. Také nadšenie je však potrebné, lebo poháňa človeka prekročiť vlastné, zvyčajné hranice.“ (Feuer) „Boh, ktorému nie je nič skryté u človeka, nachádzal jedno na jazyku, druhé v srdci svojho ľudu. Pokolenie vzbúrencov, aj keď sa zdalo, že hľadá Boha, milovalo ho len ústami, a svojím jazykom klamalo. Nebolo úprimné vo svojom srdci voči Bohu, lebo ho milovalo len pre časné dobrá, o ktoré ho neustále prosilo. Srdce je úprimné voči Bohu, ak hľadá Boha kvôli nemu samotnému.“ (Augustín)

Verš 37: Ľudské zmýšľanie a presvedčenie stoja v protiklade so slovami, ktoré neboli úprimné (v.36). „Aj keď vyznávali ľútosť, nerozhodli sa úprimne už nikdy hriech nezopakovať.“ (Sforno)

Verše 38-39: Znova vidno kontrast medzi ľudom a Božou reakciou. Neposúva dej dopredu, ale charakterizuje Boha ako takého. Celý výrok reflektuje opis Božích vlastností, ktoré sú zjavené počas udalosti na Sinaji, v Knihe Exodus či na iných miestach SZ (Ž 85,4, Ž 86,15) a následne sa rozvíjajú dôsledky tohto konštatovania. Láskavosť je štandardná Božia charakteristika, ktorá sa neprejavuje ako sentiment, ale cez konkrétne skutky. Je to vtedy, keď Boh sám vinu prikrýva, čiže uzmieruje, a tým zmieruje človeka so samým sebou. Je správne vidieť tú Božiu trvalú vlastnosť, a nie iba jednorázový dej z minulosti. Bohu sú pripísané nielen činnosti, ale aj pocity podobné ľudským. „Aj keď Boh vedel o ich neúprimnosti, predsa uzmieril aj viny tých, čo si to nezaslúžili – aby povzbudil tých, ktorí robili pokánie úprimne.“ (Radak) „Boh im odpustil hriech vraždy svojho jediného Syna. Potom ich vo svojom milosrdenstve pozval vrátiť sa späť. Milosť im bola udelená ako dar, aby nespravodliví boli ospravedlnení. Ako ovca, ktorá sa vrátila nie po svojich, ale na ramenách pastiera. Ovca by sa určite nenašla, keby ju nebolo našlo milosrdenstvo pastiera.“ (Augustín) Keď si Boh spomenie, ihneď zasahuje v prospech núdzneho. Človek označený ako telo a vietor tu stojí pred Bohom v celej svojej nahote. Výraz telo zdôrazňuje, že človek je stvorený, slabý a má pozemskú prirodzenosť. Ako taký je náchylný na zlé a telo sa stavia proti Bohu (Ž 56,5). Prirovnanie človeka k vanúcemu vetru zase vyjadruje jeho nestálosť a pominuteľnosť. „Boh pamätá na to, že človek je iba telo, a preto má s ľuďmi zľutovanie. Veď práve on, ktorý človeka stvoril najlepšie pozná jeho krehkosť. Ako má človek zastaviť svoju túžbu po „mäse“, ak jeho fyzická stránka je iba slabé telo? Človeka prirodzene priťahuje jedlo z mäsa, ktoré sa podobá jeho vlastnému telu… Môže ho obviňovať, že si chce na tomto svete uchmatnúť aspoň trochu potešenia, keď jeho život je taký krátky?“ (Ibn Ezra) „Bez Boha sa nedá k Bohu vrátiť, ani sa k nemu obrátiť, a bez Boha nie je možné nič urobiť, pretože človek je len dych, závan vetra, ktorý odchádza a už sa nevráti.“ (Bernard z Clairvaux) Bernard ďalej vyzýva svojich poslucháčov, k vďačnosti Bohu za jeho dobrodenia, k bdelosti, pokore a opatrnosti, aby podobne nepadli.

WordPress Video Lightbox Plugin