Komentár:
Samotný vrch Sion je považovaný za najdôležitejší z vrchov Izraela a vďaka nemu je celé mesto i oblasť považovaná za posvätnú. Sion a chrám na jeho vrchole je miestom, kde prebýva Pán, od ktorého všetko pochádza a ktorý všetko udržuje.
Vrchy Sion a Moria tvoria základ sveta, lebo podľa Talmudu bol vo svätyni svätých na vrchu Morja „kameň z čias skorších prorokov, zvaný založenie“, ktorý sa chápe ako základný kameň, z ktorého sa rozrástol svet. Môže to značiť aj patriarchov, ktorí sú dodnes základom viery, ktorá stojí pevne ako vrch. „Božie mesto, v ktorom je veľa príbytkov značí hojnosť a blaženosť v Bohu.“ (Bernard z Clairvaux).
Jeruzalem je osobitným objektom lásky Boha, ktorý si toto miesto vyvolil pre svoje prebývanie. „Brány Siona“, to značí brány spravodlivosti (Ž 118,19), sú metaforou pre vstup do sveta, kde vládne poriadok stanovený Pánom, a preto sa otvárajú len pre toho, kto má ruky nevinné a srdce čisté (Ž 24,4). „Predstavujú aj brány do nebies, cez ktoré vystupovali modlitby židov z celého sveta k Bohu, a cez ne zostupovali nebeské požehnania pre Izrael.“ (Doraš Moše)
„To najslávnejšie, čo sa mohlo v meste povedať, bolo Božie meno, vyslovované priamo a v celej jeho sláve.“ (MidrTeh) Slová v. 3 Bernard z Clairvaux používa pri opise najdôležitejšieho životného cieľa, ktorý chce dosiahnuť každý úprimne veriaci človek, a preto je voči tomuto cieľu v istom zmysle dlžníkom. Cieľ je uvedený ako sláva tohto mesta a blaženosť, ktorú tam človek bude naveky prežívať. Preto nech neprirovnáva utrpenia tohto života s budúcou slávou, ktorá sa tam zjaví v nás, nech nezamieňa to, čo ho čaká vďaka Kristovej obete, za nič iné… Tam v Božom meste sa nachádzajú radosti a blaženosti, ktoré oko nevidelo a ucho nepočulo, ktoré ešte ľudské srdce nezakúsilo, a ktoré sú pripravené tým, čo milujú Boha.
„Rahab“ je mýtická príšera s výzorom draka, ktorá vyráža s chaotického mora a vzbudzuje hrôzu (Ž 89,11). Tu je symbolickým označením Egypta. Spolu s „Babytolom“ to boli dve ríše, medzi ktorými sa nachádzal nepatrný Izrael, ktorý len vďaka Božej moci dokázal ubrániť svoju existenciu. Tieto dve mocné ríše sa stanú ctiteľmi Pána, Boha Izraela.
„Raab a Babylon. Raab sa prekladá aj ako šírka alebo pyšná. Totiž tá, ktorá poznala len širokú cestu zatratenia a bola pyšná, premení sa na pokoru, lebo Pán si na ňu spomenie. Babylon znamená zmätok, lebo mnoho duší je zmätených neresťami a hriechmi. Latinský preklad má – budem pamätať (tu spomeniem). Pán bude pamätať aj na duše, ktoré poznali zmätok. Uisťuje nás o tom svojimi slovami, ktoré pozývajú k dôvere.“ (Hieronym)
„Filištinsko, Tyros a Kuš“, prvé dve sú najbližší susedia Izraela, pobrežné kniežatstvá a sú najmocnejšie spomedzi kniežat Fenície. „Kuš“ je z pohľadu Izraela najvzdialenejší a predstavuje Núbiu (Etiópia). Tieto národy predstavujú rôzne kúty sveta, celý pohanský svet, štyri svetové strany: západ – Egypt sa rovná Rahab, východ – Babylon, sever predstavujú Týros a Filištínsko a juh – Kuš. Spoločne vytvárajú obraz budúceho zjednotenia sveta v úcte Pána, Boha Izraela. Centrom tejto úcty má byť Jeruzalem, symbolizovaný Sionom. „Aj tento sa tam narodil“: podľa tohto slova sa Jeruzalem stane miestom duchovného zrodenia pre všetky národy, čiže vyjadruje sa tu „materské“ poslanie Siona. Sion je označený ako matka.
Národy, ktoré hľadajú Pána sa stávajú súčasťou Božieho „registra“, jeho „Knihy Života“ (Ž 69,29, Ex 32,32 Iz 4,3 Dan 12,1 Ž 139,16).
Slová vo verši 7 naznačujú kontext slávnosti, na ktorej sa zúčastňujú všetky „deti Siona“, za ktoré žalm považuje nielen Izraelitov, ale aj iné národy. Prejavy radosti sú typickou súčasťou bibl. textov, sústreďujúcich sa na tematiku Siona. Dôležitou súvislosťou je prepojenie na Ž 103,1, „celé ľudské vnútro spieva ako pri tanci“ (Raši) „Príležitosť chváliť Pána nedostáva samoľúby človek, ktorý sa svojim hlasom a talentom pýši. Bohu budú môcť spievať len tí speváci, ktorí sú ako flautisti, lebo seba samých pokladajú za nástroje v Božích rukách.“ (Feuer)
Obraz výdatných prameňov môže odkazovať aj na úvodný obraz prvotnej posvätnej hory, ktorá je v textoch o pôvode sveta často miestom, kde pramenia životodarné rieky (Gn 1,10-14). Išlo by teda o obraz návratu rajských čias. „Tešia sa všetci, ktorí bývajú vo večnom meste. Kým sme na ceste, ešte sme unavení, keď budeme bývať tam, budeme sa len radovať. Jediná naša činnosť potom bude chváliť Pána a tešiť sa z Boha. Tam on bude prebývať v nás a my v ňom.“ (Augustín)
Žalm upriamuje pozornosť na dôležitú eschatologickú perspektívu, keď v podstate predpovedá, že Pán ukončí nepriateľstvo medzi národmi, no nie skrze nejaký ničivý zásah proti nim, ale práve tým, že sa im dá spoznať ako Boh všetkých. Miestom ich spoločnej oslavy Boha sa stane posvätný vrch Sion, miesto, ktoré si Pán vyvolil. Tento žalm je modlitbou nádeje.
Mária zostáva novým Jeruzalemom, v ktorom sa narodil Spasiteľ a Vykupiteľ. V jej sviatkoch teda môže spievať, mysliac na Krista (verš 7). O Márii sa hovoria úžasné veci a skutočne každý z nás môže povedať, že sa narodil na Máriinej viere. V nej je materinsky prameň každého nášho nadprirodzeného dobra.