Žalm 42 3. časť: komentár
„Tento žalm je jedným z najkrajších a najpoetickejších v celej zbierke žalmov a má v sebe hlbokú túžbu po domove. Je tu jemná hra so slovami, jedným z nich je slovo Nefesch, ktoré značí súčasne aj „hrdlo“, ale aj „dušu“. Slúži k tomu, aby opísalo túžbu po Pánovi akou je smäd, fyzický, ale aj duševný. Smäd je jednou zo základných potrieb, požiadavka, ktorá sa preukazuje nezastaviteľnou potrebou vody, keď jej nedostatok oberá o sily, ale aj o schopnosť konať. Avšak táto potreba je prítomná aj u ducha, ktorý cíti blízku a hlbokú potrebu Boha, akoby vzdialenosť od vlasti bola príčinou jeho strácania sa. Jeleň má smäd a neprestáva hľadať prameň vody, ktorá prináša spásu, aj za tú cenu, že sa ocitne zoči voči zlým tvorom, ktoré ho očakávaju, aby mu zabránili dostať sa k vytúženému miestu. Boh sa tu predstavuje ako Voda, prvok, bez ktorého by život neexistoval, naše telo je zložené hlavne z vody, tým istým spôsobom naša duša je tvorená plynúcim prúdením Božej lásky. Naše malé chápanie potrebuje podobenstvá, aby objalo ten nekonečný koncept, ktorým je Boh a tak si ho predstavuje ako nezastaviteľného a mocného ako veľkú rieku, ktorá je schopná prikryť celý svet, keď chce ukázať svoju nesmiernu moc. Sme všetci jeleňmi, ktorých toto materiálne telo oddeľuje od živého Stvoriteľského prúdenia, kvôli tomuto cítime po ňom smäd, aby sme ho našli v kontakte s vodou, ktorá nás vracia k našej prvotnej prirodzenosti Božich detí. Augustín vo svojom komentári k tomuto žalmu pridáva obraz, ktorom jelene, ktoré prechádzajú cez veľkú rieku, nekonajú tak samostatným spôsobom, ale pomáhajú si tým, že sa navzájom o seba opierajú, aby si tak tak dali silu a nestrhol ich prúd. Aj Boží ľud má túto moc, vedieť prekonať ťažkosti v zjednocovaní sa. Možno je to i tento pocit jednoty, ktorý chýba žalmistovi, ktorý je vzdialený od svojho ľudu. Avšak aj v tejto samote cíti moc Pánovej prítomnosti až do takej miery, že s vierou zvoláva zásah, ktorý by ho mohol priviesť bližšie, až do takej miery, že by sa jeho duša rozžiarila a ožila.“ (Massimo Cicchettí)