Komentár
Žalmista je v obkľúčení mnohých nepriateľov a mnohí si myslia, že Boh ho nezachráni.
Volá však k Pánovi a má dôveru v toho, kto ho ochraňuje a ukrýva v žiare svojej slávy, ako v časoch, keď ochraňoval Izrael pomocou žiariaceho oblaku. Pán dvihne svoju hlavu a dá mu víťazstvo nad nepriateľmi. Žalmista si uvedomuje dobrotu Božiu k nemu a tá prehlbuje novú dôveru v jeho duši. Krátka meditácia o dobrote, ktorú má Boh k nemu, prehlbuje v duši žalmistu novú dôveru: Pán, ktorý je na svojom svätom vrchu, ktorým je nebo alebo aj vrch Sion, odpovedá na jeho modlitbu. Pod Božou ochranou sa cíti spokojný a jeho odpočinok je pokojný a hoci jeho nepriateľov je veľa, on sa ich nebojí. Žalm končí zvolaním, v ktorom je už istota výhry. U Pána je spása, jeho požehnanie nech zostúpi na ľud Izraela. Tento žalm je pripisovaný Dávidovi. Vznikol počas toho, ako utekal pred svojim synom Absolónom. Niektoré vyjadrenia z tohto žalmu nájdeme aj v 2 Sam 15,18.
Prosebné žalmy početne najviac prítomné v žaltári, sú tie, ktoré najvýraznejším spôsobom uvažujú nad situáciou, v ktorej sa nachádza človek po hriechu.
Ľudský život je ako bitevné pole, prechádza uprostred nebezpečenstiev, prekážok a bied rôzneho druhu. Tento žalm nás pozýva k stále väčšej dôvere v Pána.
„Tento žalm obsahuje krátke vzdávanie vďaky a spomína Kristovo zmŕtvychvstanie po spánku smrti v hrobe a naše budúce vzkriesenie a a nakoniec je zbraňou a zvolaním pomoci proti všetkým vnuknutiam zlých duchov, ktorí stroja nástrahy tým, ktorí opustili lôžko, aby sa venovali modlitbe.“ (sv. Benedikt z Nursie).
„Človek volá v úzkostiach, nebezpečenstve, bolestiach, prosí o pomoc a Boh odpovedá. Toto prelínanie ľudského volania a Božej odpovede je dialektikou modlitby a kľúčom k celým dejinám spásy…
Boh je vždy nablízku – aj v ťažkosti, problémoch, tme života – počúva, odpovedá a zachraňuje svojim spôsobom. Musíme byť však schopní rozpoznať jeho prítomnosť a prijať jeho cesty. A keď sa v očiach bezbožných zdá, že Boh nezasahuje, Syn zomiera, práve vtedy a všetkým veriacim zjavuje pravá sláva a definitívna realizácia spásy.“ (Benedikt XVI)