Komentár
„Kniha Žalmov je rozdelená do piatich „kníh“ alebo častí. Žalm 3 je samozrejme súčasťou 1. knihy (Žalmy 1-41). Táto prvá kniha žalmov sa niekedy nazýva Jahveho žaltárom, pretože Jahve je meno pre Boha, ktoré sa v tejto časti používa najčastejšie. Väčšinu žalmov v „Jahveho žaltári“ napísal Dávid. Žalm 3 je opísaný v žalme individuálneho náreku. Charakteristiky žalmov náreku sú: často začínajú invokáciou ako „Ó, Pane“ a obsahujú prosbu o pomoc.“ (Sharla Fritz) Žalm 3 ako prvý tejto zbierky má paradigmatickú funkciu a predstavuje typ modlitby v úzkosti. Všade, kde je v názve „mizmor“ od Dávida žalm majú prednášať speváci. A prečo týchto niekoľko usmernení? Lebo svätý duch nespočinie na niekom uprostred zaháľania alebo smútku, alebo rehotu, alebo frivolnosti, alebo zbytočných rečí, ale iba uprostred radosti. „Tento žalm predstavuje proroctvo o budúcom utrpení Krista. Naznačuje to už samotný názov žalmu, kde Dávida, ktorý je predobrazom Krista, prenasleduje jeho vlastný syn. Podobne budú neskôr prenasledovať Krista ľudia z jeho vlastného národa.“ (Ambróz)
„Čo sa mi však na tomto žalme páči, je to, že dáva nádej premoženým.“ (Sharla Fritz) Sám Dávid bol pri písaní žalmu premožený svojimi nepriateľmi. Bolo to napísané, keď proti nemu povstal takmer celý izraelský národ – vrátane jeho vlastného syna Absolóna (2Sam 15-18). Táto časť nadpisu žalmu, ktorá je neskoršieho dáta, stotožňuje žalmistu s konkrétnym príbehom Dávida, a tak dáva žalmu konkrétne historické pozadie, t. j. útek Dávida pred Absolónom. Táto identifikácia úplne nezodpovedá príbehu Dávidovho úteku, keďže chýbajú dva dôležité body: útek a oplakávanie Absolóna. Význam tejto časti nadpisu však spočíva v načrtnutí portrétu Dávida. Na rozdiel od Samuelových kníh, Dávid nezačína v žalmoch ako hrdina, ale ako utečenec (Žalm 18,1: „Zbormajstrovi. Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov .“). Dávidova zbierka žalmov sa tak sústreďuje na momenty útlaku a prenasledovania, ktoré Dávid prežil a tak sa stal vzorom modlitby v utrpení.
Podstatné meno protivník je odvedené od slovesa, ktoré vyjadruje nielen zaujatie nepriateľského postoja, ale aj snahu uškodiť človeku. Výraz povstať proti je všeobecným vyjadrením pre označenie nepriateľa:
Žalm 54,5: „Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, nechcú mať Boha na očiach.“
Žalm 86,14: „Bože, pyšní povstali proti mne a tlupa násilníkov mi čiahala na život; nechceli ťa mať pred očami.“
Žalm 92,12: „Moje oko hľadí zvrchu na nepriateľov, moje ucho počúva o osude tých, čo zlomyseľne povstali proti mne.“
Žalm 124,2: „keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám“
Dávid je v obkľúčení mnohých nepriateľov a mnohí si myslia, že Boh ho nezachráni. „Tento žalm nám hovorí o pokušení, ktoré nám hrozí od nepriateľa. Nepriateľ sa na nás díva ako na kráľov, pomazaných skrze vieru a vidí nás vládnuť spolu s Kristom. Preto sa snaží zhodiť nás z tohto postu a zbaviť nás takejto cti. Nerobí tak zvonku, ale prichádza, aby sa usídlil v našom vnútri.“ (Sv. Gregor Nyssenský) „Verš je obrazom vnútorných pokušení od diabla, ktoré sa proroka snažia priviesť do zúfalstva, ako keby jeho dôvera v Boha bola zbytočná.“ (Sv. Róbert Bellarmin)
Je to ranná modlitba. Prvé hodiny sa obracajú ku dňu plnému bojov, dňu, v ktorom sú rôzne pasce, sú v ňom utláčatelia, je poznačený bojom alebo prenasledovaním. Zvolanie básnika pozná ukotvené prosby, ale aj krvavé výkriky v štýle spontánnej modlitby, ktorá je typická pre Bibliu. (G.F. Ravasi)
„Nepáči sa ti, že môžeme volať k Bohu, kedykoľvek sa cítime zbití a zdrvení životom? Áno, svet môže pochybovať o tom, že Boh môže pomôcť, ale my, ktorí poznáme Pána, veríme v Jeho pomoc.“ (Sharla Fritz)
„Hovoria.“ Toto je jediné miesto, kde žalmista cituje niekoho iného. Touto citáciou završuje opis postojov nepriateľov a touto rečníckou technikou necháva Boha priamo počúvať o svojej biede. Preto Boh, ktorý počúva, musí vziať do svojich rúk žalmistov prípad. Boh prichádza žalmistovi na pomoc nielen v momente vojenského ohrozenia, ale v akejkoľvek úzkosti.
Žalmista cez nepriateľov nepredstavuje len svoju vlastnú úzkosť, ale ukazuje, že jeho napadnutie nepriamo ohrozuje aj jeho Boha. „David v režime lamentovania nezostáva dlho. Rýchlo uznáva Božiu ochranu a požehnanie. Pripomína si, že Jahve počuje jeho modlitby.“ (Sharla Fritz) Žalmista tvrdí, že Boh je ako štít, (Žalm 35,1-2: „Pane, odsúď tých, čo mňa odsudzujú, napadni tých, čo mňa napádajú. Vezmi zbroj a štít a vstaň mi na pomoc.“) ktorý je vôkol žalmistu, t. j. naraz ho chráni zo všetkých strán, pretože nepriatelia ho obkľučujú zo všetkých strán. Tento obraz je založený na slovnej hre s koreňom slovesa, od ktorého je odvodené podst. meno štít. Sloveso znamená postaviť ohradu, obkolesiť, a tak v prenesenom význame ochrániť.
Obraz dvíhania (vztýčenia) hlavy má svoj pôvod na kráľovskom dvore. Človek prichádzajúci pred kráľa a prezentujúci svoju prosbu bol sklonený alebo v prostrácii pred kráľovskou velebou. Pozdvihnutie hlavy znamenalo kráľovu pozitívnu odpoveď.
Volá k Pánovi a má dôveru v toho, kto ho ochraňuje a ukrýva v žiare svojej slávy, ako v časoch, keď ochraňoval Izrael pomocou žiariaceho oblaku. Toto sloveso volať v tomto význame znamená, že autor žalmu volal a ešte stále volá k Bohu o pomoc. Pomocou tohto slovného tvaru žalmista spája svoju minulú skúsenosť spásy s výzvou o pomoc v terajšej situácii. „Nejde o hlas, ktorého zvuk sa šíri priestorom, ale o hlas srdca. Ten nepočujú iní ľudia, ale Boh ho počuje ako krik. Takýmto hlasom Boh začul aj Zuzanu (Dan 13,44). Sám Pán nás učí, že takýmto silným hlasom sa máme modliť za zatvorenými dverami (Mt 6,6), číže v zákutiach srdca, v tichu.“ (Augustín)
Pán dvihne svoju hlavu a dá mu víťazstvo nad nepriateľmi. Žalmista si uvedomuje Božiu dobrotu k nemu a tá prehlbuje novú dôveru v jeho duši. Krátka meditácia o dobrote, ktorú má Boh k nemu, prehlbuje v duši žalmistu novú dôveru: Pán, ktorý je na svojom svätom vrchu odpovedá na jeho modlitbu. Slovné spojenie „zo svätého vrchu“ je odvolávkou na pozíciu chrámu postaveného na jeruzalemskom vrchu. No termín sa stáva obrazom, ktorý opisuje nielen geografickú polohu chrámu, ale dáva chrámu symbolickú hodnotu posvätnej hory:
Žalm 2,6: „„Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione!“
Žalm 15,1: „ Dávidov žalm. Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?“
Žalm 43,3: „Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.“
Žalm 48,2: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha.“
Predovšetkým spája chrám s vrchom Sinaj, na ktorom bola Izraelitom daná Tóra. A teda miesto, z ktorého odpovedá Boh, je úzko spojené s Tórou, podľa ktorej sa Boh zastal svojho utláčaného národa. Chrám je tiež spojený s horou Horeb, na ktorej sa Eliášovi, ktorého prenasledovala kráľovná Jezabel, zjavil Boh a posilnil ho v jeho misii (1Kr 19). A tak prenasledovanie môže byť situáciou, v ktorej sa zvláštnym spôsobom zjavuje Boh, ako sa to udialo Eliášovi.
Pod Božou ochranou sa cíti spokojný a jeho odpočinok je pokojný a hoci jeho nepriateľov je veľa, on sa ich nebojí. Spánok je reakciou na upokojenie sa žalmistovej duše, potom ako mu Boh odpovedal na jeho volanie. Sloveso „udržiavať (podporovať)“ je vo forme, ktorá vyjadruje opakovanie činnosti, t. j. Boh pokračuje v podopieraní žalmistu. To isté sa spája i so slovným spojením „nebudem sa báť“, vyjadruje totiž vyznanie žalmistu, t. j. tak ako Boh naďalej podopiera človeka, tak aj človek nemá strach. „Spánok má silu zmierniť smútok a pripraviť na prílev božskej útechy. Preto sa vo verši hovorí „prebudím sa, lebo Pán ma udržuje“, aby vyjadril myšlienku, že jeho milosťou a požehnaním sa Boh pripojil k prorokovi a posilnil srdce proroka. Spánok je i obrazom spánku smrti na kríži, pochovanie Krista sa nazýva spánkom, pretože vstal z mŕtvych za krátku dobu troch dní. Aj smrť svätých je ako spánok, lebo v ňom sú svätí pozdvihnutí Bohom k nesmrteľnému životu.“ (Denis Kartuziánsky)
V prvých dvoch veršoch boli opísaní nepriatelia. V nadpise je len jeden nepriateľ – Absolón -, vo v.2-3 sú už nepriatelia v pl. Touto slovnou hrou žalmista ukazuje, že množstvo nepriateľov stále narastá – teraz je proti nemu už celý svet. Ako sa zvyšuje počet nepriateľov, tak sa stupňuje aj nebezpečnosť ich postavenia. Najskôr boli nepriatelia len oproti nemu, teraz ho už obkľučujú. Sloveso „povstať“ je v protiklade k veršu 2, kde proti žalmistovi povstávajú jeho nepriatelia. Pomocou opakovania toho istého slovesa žalmista ukazuje, že konfrontácia nemá byť medzi ním a jeho nepriateľmi, ale medzi Bohom a nepriateľmi. „Môj Bože“. Toto vyznanie používa osobné zámeno. To naznačuje, že žalmista Boha osobne pozná, na rozdiel od nepriateľov, ktorí sú menovaní všeobecne. Vyznanie môj Bože sa opiera o zmluvu s Bohom. Ak Boh je žalmistovým Bohom, potom je jeho povinnosťou zachrániť ho: Dt 1,26-31: „Ale vy ste nechceli vystúpiť a neverili ste slovám Pána, nášho Boha, a reptali ste vo svojich stanoch: »V zlovôli nás Pán vyviedol z Egypta, aby nás vydal do rúk Amorejčanom a aby nás zahubil. Načo by sme ta vystupovali?!« Naši súkmeňovci prestrašili naše srdcia, keď povedali: »Národ je tam mocnejší a početnejší ako my, mestá veľké a opevnené až k nebu, ba aj Enakitov sme tam videli! «Povedal som vám: »Nebojte sa ich a nestrachujte sa! Pán, váš Boh, ktorý vás vedie, bude za vás bojovať takisto, ako to pred vašimi očami urobil kvôli vám v Egypte a potom na púšti, kde si sám videl, ako ťa Pán, tvoj Boh, nosil ako muž, ktorý nesie svojho syna; (niesol ťa) po celej ceste odvtedy, keď ste vyšli, až kým ste nedošli na toto miesto.“
„Žalmista pozná strach, ale predovšetkým pozná dôveru: „už od úsvitu je to on, ktorý ma drží za ruku“ (v.6). Originálny hebrejský text je neustále sprevádzaný veľmi výrazným spôsobom zvukom „i“, ktoré v hebrejčine je zámenom prvej osoby v jednotnom čísle: modlitba je teda veľmi osobná, je odovzdaním sa celého „ja“ Bohu.“ (G.F.Ravasi, D.M.Turoldo)
„Boh chce, aby sme si boli takí istí Jeho silou a láskou, aby sme v Ňom mohli spočinúť. Aj keď sú tisíce ľudí (alebo desiatky problémov) proti nám, nemusíme sa báť, ak je Boh na našej strane.“ (Sharla Fritz)
Hlavnou témou žalmu je otázka záchrany, spásy. Tlak nepriateľov vyvrcholí v konštatovaní, že Boh nemôže zachrániť človeka z rúk jeho nepriateľov. Toto konštatovanie nielen marí nádej žalmistu, ale poukazuje aj na neschopnosť Boha zoči-voči zlu. Žalmistova modlitba dokáže zvrátiť situáciu. Vrcholom modlitby je prosba v podobe imperatívov k Bohu, aby zachránil človeka (v. 8a). Žalmista môže ukončiť svoju modlitbu vyznaním viery, že Boh je Boh, ktorý vie zachrániť. Boh dokázal, že konštatovanie nepriateľov bolo chybné. Žalm končí zvolaním, v ktorom je už istota výhry. Žalmista vyznáva, že jedine u Pána je záchrana a spása. Toto vyznanie prináša požehnanie na celý ľud. „Keď viacerí odpadli od Dávida a pridali s k Absolónovi, bolo treba, aby Dávid hľadal spásu a ochranu u Pána. Spásou sa tu teda myslí odstránenie nebezpečenstva a zabezpečenie pokojného života. Požehnanie pre ľud potom nepredstavuje nič iné, ako pokoj a mier v súlade s tým, čo sa hovorí na iných miestach Písma.“ (Teodor z Mopsuestie) „Spásu nám nemôže priniesť nik z ľudí, jedine Boh, ktorý je naším záchrancom. Preto svoju dôveru nemáme vkladať do ľudí. Požehnanie, ktoré spočíva na Božom ľude, sa netýka vecí pozemských, ale nebeských, ktorých darcom je Kristus.“ (Origenes) „Spása je od Pána a Božia pomoc je pre všetkých. Po prvé, chráni človeka pred zlom, preto modlitba by mala smerovať k Bohu. Po druhé, Božia pomoc zväčšuje dobré veci, keď hovorí: Na tvojom ľude (spočíva) tvoje požehnanie, tak má na mysli požehnanie tých, ktorí dúfajú v Boha.“ (Tomáš Akvinský)
Prosebné žalmy početne najviac prítomné v žaltári, sú tie, ktoré najvýraznejším spôsobom uvažujú nad situáciou, v ktorej sa nachádza človek po hriechu. Ľudský život je ako bojové pole, prechádza uprostred nebezpečenstiev, prekážok a bied rôzneho druhu. Tento žalm nás pozýva k stále väčšej dôvere v Pána.
„Žalm 3 obsahuje krátke vzdávanie vďaky a spomína Kristovo zmŕtvychvstanie po spánku smrti v hrobe a naše budúce vzkriesenie a a nakoniec je zbraňou a zvolaním pomoci proti všetkým vnuknutiam zlých duchov, ktorí stroja nástrahy tým, ktorí opustili lôžko, aby sa venovali modlitbe.“ (sv. Benedikt z Nursie).
„Človek volá v úzkostiach, nebezpečenstve, bolestiach, prosí o pomoc a Boh odpovedá. Toto prelínanie ľudského volania a Božej odpovede je dialektikou modlitby a kľúčom k celým dejinám spásy… Boh je vždy nablízku – aj v ťažkosti, problémoch, tme života – počúva, odpovedá a zachraňuje svojim spôsobom. Musíme byť však schopní rozpoznať jeho prítomnosť a prijať jeho cesty. A keď sa v očiach bezbožných zdá, že Boh nezasahuje, Syn zomiera, práve vtedy a všetkým veriacim zjavuje pravá sláva a definitívna realizácia spásy.“ (Benedikt XVI)
„Musím priznať, že keď sa cítim ochromená, nie vždy sa najprv obraciam k Bohu. Často sa snažím veci opraviť sám. Čítal som viac svojpomocných kníh o time managemente. Hľadám informácie o organizovaní – myslení, ktoré mi pomôže prekonať moje problémy. Žalm 3 mi pripomína, že Boh je „dvíhač mojej hlavy“ – ten, ktorý dáva víťazstvo. Je mojím štítom – ochrancom pred mojimi problémami. On je môj Spasiteľ. Jahwe je vždy pripravený počúvať. Túži po tom, aby som k Nemu prišla s prosbou o pomoc. Keď sa k Nemu obrátim, Pán dáva odpočinok aj uprostred chaosu. Cítiš sa preťažený? Obráť sa na Pána o pomoc.“ (Sharla Fritz)