Oslavujte Pána, lebo je dobrý,
lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove,
kto všetku jeho chválu rozhlási?
Blažení sú tí, čo zachovávajú právo
a konajú spravodlivo v každý čas.
Pamätaj na nás, Pane, z lásky k_svojmu ľudu,
navštív nás svojou spásou,
aby sme videli šťastie tvojich vyvolených,
aby sme sa radovali z radosti tvojho ľudu
a boli hrdí na teba so všetkými tvojimi dedičmi.
Hrešili sme ako naši otcovia,
konali sme bezbožne, páchali sme neprávosť.
Naši otcovia v Egypte nechápali tvoje zázraky,
zabudli na tvoje veľké dobrodenia
a popudzovali ťa, keď sa blížili k moru, k Červenému moru.
Ale Boh ich pre česť svojho mena zachránil,
aby ukázal svoju moc.
Červenému moru pohrozil a ono vyschlo;
po morskom dne ich previedol ako po púšti.
Vyslobodil ich z rúk nevraživca
a vymanil z rúk nepriateľa.
Ich utláčateľov voda zaliala,
ani jeden z nich nezostal nažive.
Až potom uverili jeho slovám
a pieseň chvály mu spievali.
No onedlho na jeho skutky zabudli
a jeho rozhodnutiu sa vzopreli.
Na púšti sa oddali žiadostivosti
a v bezvodnej krajine pokúšali Boha.
Dal im, čo si žiadali,
ba dopustil, že sa presýtili.
V tábore zanevreli na Mojžiša
a na Árona, posväteného Pánovho.
Otvorila sa zem a pohltila Dátana
a zatvorila sa nad tlupou Ábironovou.
I vzbĺkol oheň v ich zástupe
a bezbožníkov spálili plamene.
II
Urobili si teľa na Horebe
a klaňali sa soche uliatej;
i zamenili svoju slávu
za podobu býka, ktorý trávu požiera.
Zabudli na Boha, svojho záchrancu,
ktorý vykonal veľké divy v Egypte,
zázraky v_Chámovej krajine,
v Červenom mori skutky úžasné.
Už povedal, že ich vyhubí,
keby nebolo Mojžiša, jeho vyvoleného.
On si stal v prielome pred neho,
aby odvrátil jeho hnev; aby ich nezničil.
Pohrdli krajinou, po ktorej hodno túžiť,
neverili jeho slovám.
Vo svojich stanoch šomrali,
nepočúvali Pánov hlas.
Vtedy zdvihol ruku proti nim,
že ich zničí na púšti.
A že ich potomstvo roztrúsi medzi pohanmi
a že ich rozoženie do cudzích krajín.
I pridali sa k Beélfegorovi,
jedli z obiet mŕtvym bôžikom;
popudzovali Boha svojou podlosťou,
až skaza na nich doľahla.
Ale povstal Fínes, vykonal rozsudok
a pohroma prestala.
K dobru sa mu to pripočítalo
z pokolenia na pokolenie naveky.
Pri meríbskych vodách popudili ho k hnevu;
Mojžiš tu zle pochodil ich vinou;
tak ho rozčúlili,
že nerozvážne slová vyslovil.
III
Nevyhubili národy,
ako im Pán bol rozkázal.
Ale zmiešali sa s pohanmi
a osvojili si ich správanie.
Uctievali sošky ich bôžikov
a tie sa im stali osídlom.
Synov a dcéry
obetovali zlým duchom.
Prelievali krv nevinnú,
krv svojich synov a dcér
obetovali modlám Kanaánu.
A zem bola poškvrnená krvou;
znečistili sa svojimi skutkami
a porušovali vernosť svojimi zločinmi.
Pán vzplanul hnevom proti svojmu ľudu
až sa mu sprotivilo jeho dedičstvo;
vydal ich do rúk pohanov;
vládli nad nimi tí, čo ich nenávideli.
Nepriatelia ich trápili,
pokorili a uvrhli do svojho područia.
Častejšie ich vyslobodil;
no oni ho vždy rozčúlili nejakým výmyslom,
až pre svoje neprávosti vyšli navnivoč.
Ale on zhliadol na ich súženie,
keď počul ich náreky.
Rozpamätal sa na svoju zmluvu
a zľutoval sa nad nimi, lebo je veľmi milosrdný.
A vzbudil k nim súcit
u všetkých, čo ich odviedli do zajatia.
Zachráň nás, Pane, Bože náš,
a zhromaždi nás z krajín pohanských,
aby sme mohli tvoje sväté meno velebiť
a tvojou slávou sa honosiť.
Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela,
od vekov až naveky.
A všetok ľud nech privolá: „Staň sa. Amen.“
Komentár
Žalm 106 je poetickým vyjadrením meditácie nad dejinami spásy, resp. Božími dielami
v dejinách Izraela a nad odpoveďou Izraela. Žalmista postupuje pritom tak, že spomína
v poradí tie najhlavnejšie vstupy Pána do dejín svojho ľudu a zakaždým aj odpoveď Izraela. Tá odpoveď bola vždy negatívna, jedná sa o opakovanú neveru.
Nevernosti a zlyhania Izraela: konanie Izraela v Egypte, zlyhanie Izraelitov na púšti, reptanie pre hlad, vzbura Koracha, Dátana a Abirona, modloslužba pod Sinajom, opovrhnutie vytúženou krajinou, vzbura proti Mojžišovi, Izrael ostal v stanoch, keď mal bojovať, modloslužba Baalovi, reptanie pre nedostatok vody, nerozvážne jednanie Mojžiša, modloslužba Izraela, krviprelievanie…
Posledná prosba žalmu vo v. 47 predpokladá, že Izraeliti sú stále v cudzej zemi. Skúsenosť s milosrdenstvom Pána v minulosti im dáva nádej, že ich neopustil a že ich zhromaždí späť do zeme ich otcov, aby ho mohli vzývať. Kolektívne vyznanie viny v žalme je splnením podmienky Lv 26, kde sa hovorí, že ak Izraeliti budú vyznávať svoju vinu, ako aj vinu svojich otcov … potom uplatním svoju zmluvu s Jakubom i zmluvu s Izákom, spomeniem si na zmluvu s Abrahámom, ako aj na krajinu. Celý žalm ako kolektívne vyznanie viny je vlastne plnením tejto požiadavky.
„Zachráň nás, Pane, Bože náš a zhromaždi nás z krajin pohanských…“
„Túto prosbu spolu so žalmistom adresuje Bohu každý, kto si uvedomuje, že zhrešil, a preto koná pokánie. Takýto človek zároveň verí, že Boh mu odpustí pre svoje veľké milosrdenstvo a odvráti od neho svoj hnev. Preto voláme spolu so žalmistom: Zachráň nás, Pane, Bože náš a zhromaždi nás z krajin pohanských, aby sme viac neslúžili hriechu.“ (Arnobius)
Možno tento žalm nazvať kajúcou meditáciou nad dejinami Izraela či teologickou reflexiou nad dejinami vlastných neverností Bohu, ktorý sa napriek nevernosti Izraela o svoj vyvolený ľud ďalej stará a preukazuje mu milosrdenstvo.
Žalmista vystupuje v mene celého ľudu a jeho cieľom je priviesť poslucháčov k vyznaniu
hriechov.
Celý žalm je postavený do rámca Božej dobroty, slávy a jeho milosrdenstva. V centrálnej časti žalmu výrazne vystupuje do popredia Božia láska a súcit s vyvoleným ľudom, ktorý Boh zachraňuje s čistej lásky.
Žalm 106 je vlastne kolektívnym spytovaním svedomia a kolektívnym vyznaním hriechu.
Božia láska a jeho milosrdenstvo však víťazí nad všetkými prekážkami, aj tými najťažšími, ktoré mu stavia tvrdohlavosť a hlúposť jeho vyvolených.
Kresťania sa môžu takto nielen poučiť z chýb starozákonného ľudu, ale aj utvrdiť sa
v presvedčení, že Božie milosrdenstvo je väčšie a silnejšie ako akékoľvel ľudské zlyhanie.
Boh je neustále pripravený odpustiť človeku a vyslobodiť ho z akéhokoľvek zla. Žiadne zlo nie je prekážkou pre Božiu všemohúcu múdrosť a nesmierne milosrdenstvo.
Medzi prvými hriechmi spomínanými v tomto žalme sa nachádzajú nechápanie Božích divov a neschopnosť spomenúť si na prejavy Božieho milosrdenstva (v.7). Z toho vyplýva pre veriacich ľudí aj prvé poučenie, že je potrebné vyvinúť maximálne úsilie, aby sme pochopili vzťah Boha k človeku, a tým aj Božiu pedagogiku.
Nad všetkými opismi hriechu Izraela však dominuje súcit a milosrdenstvo Boha, ktorý sa
zľutúva a vzbudzuje súcit aj u nepriateľov Izraela. Žalm 106 sa týmto opisom Božej dobroty stáva skvostom Žaltára a starozákonnej spirituality.