Žalm 119 – Kóf

Žalm 119 kof komentár:

Témou tejto strofy je volanie k Pánovi o záchranu a následný opis priebehu samotnej modlitby počas noci. Druhá polovica strofy vykresľuje dva pohľady na realitu: realitu žalmistu volajúceho k Pánovi a Božiu realitu, vykreslenú na protiklade vzdialenosti a blízkosti. Blížiaci sa prenasledovatelia sú v skutočnosti vzdialení od Tóry, skutočne blízko je Pán s jeho prikázaniami a usmerneniami. Odpoveďou na volanie a modlitbu je zážitok Pánovej blízkosti a poznanie večnej pravdy. „Podľa učenia Talmudu písmeno kóf znamená svätosť a nasledujúce písmeno réš znamená bezbožný. Prečo visí nožička písmena kóf na ľavej strane tak, že je nad ňou malý otvor? Aby tak ukázala bezbožnému, že ak chce robiť pokánie a obráti sa na správnu cestu, vždy bude mať otvorené (dvere) a dostane príležitosť. Symbolické ponaučenia písmena kóf ilustruje aj postreh z Talmudu: Kto sa usiluje o pokánie, dostane osobitnú Božiu pomoc. A tak žalmista začína nasledujúcich osem veršov veľmi príhodným vyjadrením: Volám celým srdcom (aby som sa posvätil pokánim), odpovedz mi, Pane!“ (Feuer)

Verš 145: „Z celého srdca volám, Pane, vyslyš ma; chcem zachovať tvoje ustanovenia.“ („Volám celým srdcom, odpovedz mi, Pane, tvojimi ustanoveniami sa chcem riadiť.“ –  hebr. originál)

Spojenie volať – odpovedať sa nachádza v Žaltári 15-krát a patrí k typickému spojeniu, známemu z tzv. individuálnych žalospevov:

Žalm 3,5: „Hlasne som volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu.“

Žalm 4,2: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“

Žalm 17,6: „K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“

Žalm 20,10: „Pane, daj vždy víťaziť kráľovi a nás vyslyš, kedykoľvek ťa budeme vzývať.“

Žalm 22,3: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“

Žalm 27,7: „Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.“

Žalm 81,8: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul, vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.“

Žalm 86,7: „V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš.“

Žalm 91,15: „Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim.“

Žalm 99,6: „Mojžiš a Áron, jeho kňazi, a Samuel, ctiteľ jeho mena, vzývali Pána a on ich vypočul.“

Žalm 102,3: „Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj.“

Žalm 118,5: „V súžení som vzýval Pána a Pán ma vypočul a vyslobodil.“

Žalm 120,1: „K Pánovi som volal vo svojom súžení a on ma vyslyšal.“

Žalm 138,3: „Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu.“

Samotné sloveso volať sa v Žaltári nachádza 55-krát, z toho 4-krát je to volanie žalmistu k Bohu. Toto časté volanie signalizuje intenzívnu komunikáciu medzi človekom a Bohom, pričom žalmista vždy volá k Pánovi s očakávaním, že odpovie. Božia odpoveď je častejšie paralelou k záchrane:

Žalm 22,22: „Vysloboď ma z tlamy levovej, mňa úbohého chráň pred rohmi byvolov.“

Žalm 60,7: „Aby sa vyslobodili tí, ktorých miluješ; zachráň nás svojou pravicou a vyslyš nás.“

Žalm 108,7: „ Zachráň svojich najmilších; pomôž svojou pravicou a vyslyš ma.“

Žalmista pridáva k zaužívanému slovníku vlastné prvky typické pre Ž 119. Prvým je spojenie „celým srdcom“, ktoré je zvyčajne súčasťou vďakyvzdania:

Žalm 86,12: „Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky.“

Žalm 111,1: „Z celého srdca chcem oslavovať Pána v zbore spravodlivých i v zhromaždení.“

Druhým prvkom je ubezpečenie v závere verša o vôli riadiť sa Pánovými ustanoveniami. Volanie ako nadviazanie komunikácie s Pánom je jednoznačnou výpoveďou. Vo väčšine prípadov priamo súvisí s Pánom a vyjadruje maximálne úsilie žalmistu nadviazať s ním bezprostredný kontakt. Tento má konkrétnu podobu – zachovávanie a riadenie sa prikázaniami, ako to nakoniec dosvedčuje aj cieľ volania a hľadania odpovede v samotnom verši. Intenzita, ktorú sprevádzajúce vyjadrenia vyvolávajú, naznačuje, že požadovaná odpoveď je niečím dôležitým, rozhodujúcim. Na špeciálny charakter žiadanej odpovede od Pána poukazuje celá prvá polovica strofy kóf, ktorá je úprimnou modlitbou a zároveň ukazuje žalmistovu modlitebnú prax. „Žalmista prosí: Všimni si ma a odpovedz mi, veď som ti oddaný celým srdcom. Okrem toho, dal som ti nielen celé srdce, ale aj celú svoju myseľ.“ (Feuer) „Nejde tu o volanie z plného hrdla, ale veľkosť sa tu spája s vecami, o ktoré žalmista prosí. Spravodlivý totiž volá k Bohu mocným hlasom a žiada ho nebeské veci, ktoré sú veľké, nielen o akési maličkosti.“ (Origenes)

Verš 146: „K tebe volám, zachráň ma; a budem plniť tvoje príkazy.“ („Volám k tebe, zachráň ma a budem zachovávať tvoje usmernenia.“ – hebr. originál)

Dvojnásobné zopakovanie prvého slova strofy zvyšuje nástojčivosť volania, opísanú v nasl. Veršoch. Zdôraznenie volania o záchranu, typického pre žalmy nárekov, poukazuje na volanie v nebezpečenstve života:

Žalm 6,5: „Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný.“

Žalm 7,2: „Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam, zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma.“

Možným dôvodom volania o záchranu je blízkosť úskočných nepriateľov.

„A budem zachovávať tvoje usmernenia.“ Odkaz na strofu kaf upozorňuje na podobné rozpoloženie žalmistu v odkazovanom texte: na situáciu ohrozenia života a totálneho vyčerpania.

Verš 147: „Ešte pred svitaním prichádzam a volám o pomoc, na tvoje slová sa veľmi spolieham.“ („Predstupujem už na úsvite a volám o pomoc, na tvoje slová čakám.“ – hebr. originál)

Žalmista predstupuje a precitá preto, aby čakal a hĺbal nad Tórou. Druhým zriedkavým výrazom je slovo úsvit (svitanie). Príznačná pre neho je jeho dvojvýznamovosť: súmrak/svitanie. Pravdepodobne to súvisí s prírodným javom pravidelného povievania vetra v Izraeli pred západom a pred východom slnka. V teol. súvislostiach je čas prechodu medzi dňom a nocou časom zlého. Stmievanie otvára dvere rôznym hriešnym aktivitám. No aj opak je možný. V čase neistoty sa človek môže priblížiť k Bohu ako žalmista, ktorý predstupuje pred Pána už na úsvite alebo už za súmraku. 

„A volám o pomoc.“ Volanie o pomoc sprítomňuje špecifické sloveso. V Žaltári je rezervované pre situácie osobnej núdze. Ide o volanie jednotlivca o pomoc v situácii nebezpečenstva. 

„Na tvoje slová čakám.“ „Slová žalmistu umožňujú dvojitý výklad tohto textu, a to v doslovnom, ako aj v duchovnom zmysle. Doslovný zmysel poukazuje na veľmi skorú rannú hodinu ešte pred svitaním, keď človek po prvýkrát vstáva, aby sa modlil. Aj tento zmysel však v sebe ukrýva alegóriu, pretože tu ide o úsvit skutočného dňa v modliacej sa duši. Duchovný zmysel verša možno vyčítať z narážky v jeho záverečnej časti: výraz vstať ešte pred svitaním (v hlbokej noci) symbolizuje mladého človeka, ktorý sa stáva múdrym, hoci ešte nedosiahol staroby. Predstavuje toho, kto predstihol svoj vek v praktizovaní nábožnosti a všetkých ostatných cností. Tvar gréckeho slova, ktorý znamená upäl som nádej, tu vyjadruje ideu duchovného napredovania. Takýto človek si nikdy nezúfa, ale k nádeji nádej pridáva, a tak sa približuje k Bohu.“ (Origenes)

Verš  148: „Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči, aby som rozjímal o tvojich výrokoch.“ („Oči mi precitajú už pred odchodom nočných stráží, aby som hĺbal o tvojom výroku.“ – hebr. originál)

Doterajšie výroky o očiach a ich úloha vo vzťahu k Tóre je v žalme samostatnou kapitolou o tom, ako sa oči môžu stať symbolom vnímania Tóry, jej chápania, hľadenia na svet či vyjadrením vnútorného pohnutia. Stávajú sa symbolom blízkeho kontaktu s Tórou a v poslednom verši, kde sa v žalme spomínajú, sa stávajú bránou k jej vnímaniu slova v špecifickom čase s cieľom hĺbať. 

„Už pred odchodom nočných stráží.“ Opisuje sa začiatok Pánovho rozhodujúceho zásahu proti Egypťanom počas záchrany Izraela prechodom cez Trstinové more:

Ex 14,24: „Za rannej stráže však Pán v ohnivom a oblačnom stĺpe pozrel smerom k egyptskému táboru a egyptský tábor uviedol do zmätku.“ 

K tejto skúsenosti záchrany sa pripája množstvo starozákonných textov o Božej pomoci zrána:

Žalm 90,14: „Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.“

Nár 3,22-23: „Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť.“

Sof 3,5: „Pán v jeho strede je svätý, nerobí neprávosť; ráno čo ráno dáva svoje právo svetlom, ktoré neubúda; ale zločinec nepozná hanby.“

„Oči symbolizujú mohutnosti ľudskej duše, brieždenie zas predstavuje východ Slnka spravodlivosti, ktoré túto dušu osvecuje. A týmto Slnkom spravodlivosti nie je nik iný ako Kristus.“ (Didymus)

Verš 149: „Pane, pre svoje milosrdenstvo čuj môj hlas a oživ ma podľa svojho rozhodnutia.“ („Môj hlas vypočuj pre svoje milosrdenstvo, Pane, podľa svojich rozhodnutí ma oživ.“ – hebr. originál)

V druhej polovici strofy žalmista pokračuje v naliehavom volaní k Pánovi s túžbou po živote. Poslucháča priam vťahuje do skorej rannej modlitby s tým, že uvedie dôvod svojho úpenlivého naliehania na Pána a nakoniec sa podelí o poznanie, a najmä o pocit Pánovej blízkosti, ktorý ho počas hĺbania nad jeho výrokmi naplnil. Volanie po vypočutí sa vyskytuje v skupine individuálnych žalmov, v ktorých žalmista hovorí o Božej pomoci zrána:

Žalm 5,4: „Veď ku tebe, Pane, sa modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám.“

Žalm 17,1: „Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 27,7: „Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.“

Žalm 30,11: „Čuj, Pane, a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

Podobnými miestami sú:

Žalm 4,2.4: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu. Vedzte, že Pán zázračne chráni svojho svätého; Pán ma vyslyší, keď k nemu zavolám.“

Žalm 6,9-10: „Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť, lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač. Pán moju prosbu vyslyšal, Pán prijal moju modlitbu.“

Žalm 18,7: „V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.“

Žalm 54,4: „Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst.“

Pričom v uvedených žalmoch je rozhodujúcim momentom vyjadrenie dôvery vo vypočutie.

„Podľa tvojich rozhodnutí ma oživ.“ Kombinácia milosrdenstva a rozhodnutí v súvislosti s Pánom je zriedkavá:

Žalm 33,5: „Miluje spravodlivosť a právo; milosti Pánovej plná je zem.“

Žalm 88,15: „Prečo ma, Pane, odháňaš? Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?“

Žalm 101,1: „Milosrdenstvo a spravodlivosť chcem ospievať, zahrať ti, Pane, na harfe.“

Jer 9,23: „Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a pozná mňa, že ja som Pán, ktorý sa zľutúva, prisluhuje právo a pravdu na zemi, lebo v týchto mám záľubu, hovorí Pán.“

Oz 2,21: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie.“

Zdá sa, že vo verši možno pokladať jednotlivé podst. mená za označenie Božích vlastností, na ktoré sa žalmista spolieha, a treba ich vnímať jednotlivo. Špecifická prosba o oživenie sa v žalme nachádza na deviatich miestach. V závere žalmu sa frekvencia prosby o život očividne stupňuje, pretože v strofách kóf a réš sa opakuje štyrikrát. Intenzita prosby sa zosilňuje prítomnosťou Pánovho mena. „Boh najprv oslobodzuje hriešnikov od zaslúženého trestu tým, že koná v súlade so svojim milosrdenstvom. Následne, keď sú spravodliví, dáva im život v súlade so svojim súdom. Ani posledný súd nebude bez milosrdenstva, lebo ako hovorí o Bohu iný žalm: On ťa korunuje milosrdenstvom a zľutovaním (Ž 103,4). Súd bez milosrdenstva bude teda vyhradený len tým, ktorí sú po Pánovej ľavici, pretože sami neprejavili nijaké milosrdenstvo.“ (Augustín)

Verš 150: „Blížia sa tí, čo ma zlostne prenasledujú, tí, čo sa vzdialili od tvojho zákona.“ („Priblížili sa tí, čo ma prenasledujú úskočne, od tvojej Tóry sa vzdialili.“ – hebr. originál)

Tých, ktorí sa k žalmistovi úskočne priblížili, označuje a vníma ako vzdialených od pravej skutočnosti, Pánovej Tóry.  Ich blízkosť je domnelá, lebo v skutočnosti je spása od nich vzdialená. Vyjadrenia posledných dvoch veršov strofy prekypujú pocitom blízkosti Pána a neotrasiteľnou istotou poznania. Sloveso prenasledujú, charakterizujúce žalmistových protivníkov, sa v súvislostiach s prepojeniami strofy kóf na Ex 14-15 stáva odkazom na rozhodujúce okamihy vyslobodenia Izraela z Egypta. „Žalmista chce povedať, že tí, čo ho prenasledujú kráčajú podľa svojho hriešneho návrhu a vzďaľujú sa od tvojej Tóry, aby sa priblížili k predmetu svojho hriešneho návrhu (t. j. nie k žalmistovi).“ (Raši)

Verš 151: „Pane, ty si blízko a všetky tvoje predpisy sú pravdivé.“ („Blízko si ty, Pane, a všetky tvoje prikázania sú ti verné.“ – hebr. originál)

Blízkosť je pojmom vyjadrenia žalmistovho vnemu prítomnosti Pána. Samo vyjadrenie je v Ž 119 výnimočné. Sedemkrát žalmista oslovuje Pána osobným zámenom ty. Vo v. 4 ho vníma ako toho, kto stanovuje nariadenia, aby vzápätí dobrorečil svojmu Pánovi. Pána vníma ako dobrého, čo dobrom zahŕňa, čo ho poúča a je mu úkrytom a útočiskom. Vo v. 137 je to vyznanie „spravodlivý si, Pane“ a priame oslovenia završuje emocionálne vyjadrenie „blízko si ty, Pane“. V Žaltári je najbližším miestom pre motív Božej blízkosti v súvislosti s poznaním záver Ž 73,28: „Božia blízkosť je mi dobrá.“ „Tento verš 151 znamená, že nech by sa človek akokoľvek odcudzil Bohu, len čo sa rozhodne vrátiť sa, on sa k nemu priblíži, bude mu blízko. Božia prozreteľnosť a vplyv preniká všetko. Aj keď sa Boh vo svojej múdrosti rozhodol utajiť svoju prítomnosť, v skutočnosti je veľmi blízko.“ (Feuer) „K Bohu sa môžeme priblížiť len tak, že vlastným priblížením sa k nemu odpovieme na jeho priblíženie sa k nám, ktoré predchádza akúkoľvek našu aktivitu.“ (Origenes)

Verš 152: „Odprvoti viem z tvojich prikázaní, že si ich ustanovil naveky.“ („Od počiatku viem z tvojich usmernení, že im naveky dal základy.“ – hebr. originál)

Poznanie by sa dalo zhrnúť ako vedomie o pravdivosti prikázaní, o ich trvácnosti. Toto intelektuálne povedomie dopĺňa životný pocit Pánovej blízkosti. Ak sa vezme do úvahy naliehavé volanie o pomoc a realita ohrozenia prenasledovaním, žalmistova modlitba a úsilie dospieva do stavu pevného presvedčenia o pravde, dopĺňaného vnútorným pocitom Pánovej blízkosti. 

„Dal základy.“ Toto spojenie sa v SZ spája predovšetkým s myšlienkou „založiť, položiť základ“ a vyjadruje trvanlivosť, nemennosť. Zvyčajne opisuje aktivitu Pána zakladajúceho nebo a zem a vzťahuje sa na stvorenie.