Žalm 5

Komentár:

„Zbormajstrovi. Hra na flautu. Dávidov žalm.“ (Zbormajstrovi. K dedičstvu. Mizmór. Dávidovi“ – hebr. originál) (verš 1.)

Najčastejšie sú dva výklady: buď označuje sprievodný hudobný nástroj, resp. spôsob hudobného prednesu žalmu (teda pomocou fláut, píšťal) alebo vyjadruje nápev, na ktorý sa žalm obvykle spieval. „Nielen záujem o neznámy výraz v nadpise žalmu, ale aj množstvo skrytých významov vyjadruje presvedčenie rabínov o sedemdesiatich významoch (nekonečnom počte) ukrytých v texte: Hebr. slovo vykladajú najprv vo význame vlastníctvo, dedičstvo. Jeden z prvých významov takéhoto dedičstva je Tóra, ktorú Izrael dostáva počas putovanie púšťou do vlastníctva prostredníctvom Mojžiša, aby ho doviedla k pochopeniu, že sám Boh je jeho vlastníctvom a Izrael zasa vlastní Boh (Nm 21,18-20, Dt 32,9) Ďalší výklad slova vlastníctvo sa dá odvodiť od krajiny Izrael, o ktorej sa hovorí v Jer 3,18. Aj chrám možno nazvať vlastníctvom, lebo tak je napísané v Dt 12,9 alebo v Nm 24,5. Iný výklad vlastníctva je takýto: sú to štyri žalmy, pri ktorých by sa očakávalo, že ich mal napísať Adam. Sú to tieto: Pánova je zem a všetko, čo ju napĺňa (Ž 24,1). Prečo by mal byť Adam jeho autorom? Lebo zem a čo ju napĺňa boli stvorené pre neho: Nebesia rozprávajú o sláve Boha (Ž 19,1). Prečo by mal byť Adam jeho autorom? Lebo bol prvý pod nebom: Pieseň na sobotný deň (Ž 90,1) Prečo by mal byť Adam jeho autorom? Lebo šabat ho zachránil pred okamžitým zničením (Ž 5,1). Prečo by mal byť Adam jeho autorom? Lebo je prvým dedičom zeme. Toto slovo (dedičstvo, vlastníctvom) sa chápe však aj ako pomenovanie hudobného nástroja, ktorým sa žalm má sprevádzať. Môže sa charakterizovať aj ako bzukot včiel, pretože nástroj označený takto vydáva takýto zvuk.“ (Feuer) „Boh je naším dedičstvom, lebo nás podporuje a živí.“ (Euzébius Cezarejský)

Pane, počuj moje slová, všimni si moje vzdychanie. Pozoruj moju hlasitú prosbu, môj kráľ a môj Boh.“ („Moje slová vypočuj, Pane, vnímaj moje úpenlivé šepotanie. Všimni si hlas môjho volania o pomoc, môj Kráľ a môj Boh, veď k tebe sa modlím.“ – hebr. originál) (verše 2-3.)

Žalm sa začína sériou troch imperatívov. Blízkou paralelou sú úpenlivé prosby. Imperatívy „vypočuj“ a „všímaj si“ bežne stoja na začiatku viacerých žalmov:

Žalm 17,1: „Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných.“

Žalm 55,2-3: „Čuj, Bože, moju modlitbu a pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj: pohliadni na mňa a vyslyš ma. Keď premýšľam o sebe, som rozrušený.“

Žalm 54,4: „Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst.“

Žalm 61,2: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu.“

Žalm 86,6: „Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.“

Žalm 141,1: „Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám ku tebe.“

Žalm 143,1: „Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu, pre svoju spravodlivosť ma vyslyš.“

„Žalmista jasne vysvetľuje čo znamená vnímať volanie. Tak, ako vychádza volanie zvnútra, z najvnútornejšej komôrky srdca, dostane sa k Bohu bez akéhokoľvek telesného zvuku. Pretože, keď je vypočuté volanie tela, práve volanie ducha mu rozumie. Takýmto spôsobom nás azda počuje Boh. Nepočúva telesným orgánom – uchom -, ale prítomnosťou svojho majestátu.“ (Augustín) 

„Úpenlivé šepotanie“ Použitý hebr. výraz je zriedkavý, okrem tohto miesta sa vyskytuje iba v:

Žalm 39,4: „Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.“

Označuje jednak polohlasnú, možno dokonca neartikulovanú reč, typickú pre neskoršiu synagogálnu modlitbu, a jednak naznačuje kontext ťaživej situácie, ktorá mení modlitbu na úpenlivé volanie k Bohu, ktoré vychádza z hĺbky človeka.

„Hlas môjho volania o pomoc“ Na rozdiel od (úpenlivého) šepotania, zmieneného v predchádzajúcom verši, v tomto prípade predmetný hebr. výraz vyjadruje hlasné, opakované výkriky. Toto podst. m. „volanie o pomoc“ sa v Biblii vyskytuje iba na tomto mieste. Príslušné sloveso je však pomerne časté, najmä v Knihe žalmov a v Knihe Jób, kde sa nimi opisuje hlas tých, ktorí prežívali nejakú úzkosť a v tejto situácii sa obracali na Boha:

Žalm 18,7: „V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.“

Žalm 30,3: „Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil.“

„Môj Kráľ a môj Boh“ Toto oslovenie sa nachádza ešte v:

Žalm 44,5: „Ty si môj kráľ a môj Boh, ty pomáhaš Jakubovi.“

Žalm 84,5: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia.“

Žalm 145,1: „Dávidov chválospev. Oslavovať ťa chcem, Bože, môj kráľ, a tvoje meno velebiť navždy a naveky.“

Žalm 68,25: „Prizerajú sa, Bože, ako vstupuješ, ako ty môj Boh a kráľ, vstupuješ do svätyne.“

Žalm 74,12: „Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov a spásne skutky konal na zemi.“

Výraz „môj Kráľ“ modliacemu sa židovi evokoval Sion, a teda chrám, v ktorom sa Boh oslavoval ako kráľ. Chrám bol zároveň miestom, kde Boh osobitne prejavoval svoju moc, a teda to bolo miesto, kde v ponímaní veriaceho Izraelitu reálne kraľoval:

Žalm 93,1: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal. Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje.“

Žalm 96,7: „Vzdávajte Pánovi, rodiny národov, vzdávajte Pánovi slávu a česť.“

Žalm 97,1: „Pán kraľuje, jasaj, zem; radujte sa, všetky ostrovy.“

Žalm 99,1: „Pán kraľuje, traste sa, národy; tróni nad cherubmi, chvej sa, zem.“

No týmto oslovením mohol modliaci súčasne vyjadrovať svoju túžbu po spravodlivosti, keďže v starovekom Izraeli jednou z dôležitých súčastí vládnutia bolo práve uskutočňovanie spravodlivosti. V kontexte žalmu slúži toto oslovenie aj ako zdôvodnenie prosieb, ktoré nasledujú. Oslovenie „môj Boh“ je typické pre prosby o pomoc a je vyjadrením osobného vzťahu k Bohu a zároveň v sebe zahŕňa vyznanie viery, ktorým žalmista vyjadruje: Si mojím Bohom, nemám iných bohov. „Tieto slová patria od úst tých, v živote ktorých nevládne hriech. Každý, v koho vnútri vládne Boh, môže spolu so žalmistom povedať: môj Kráľ a môj Boh. Bohom takéhoto človeka nie je totiž brucho, ani zlato, ani žiadostivosť tela. Pre človeka, ktorý túži po čnostiach, sa Boh sám stáva čnosťou.“ (Hieronym)

„Veď ku tebe, Pane, sa modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám.“ („Už ráno počúvaš môj hlas, už ráno ti predostieram svoje prosby a vzhliadam k tebe.“ – hebr. originál) (verš 4.)

Z textu nie je zrejmé, či sa tu myslí na nejakú formu spoločnej rannej bohoslužby, alebo ide o modlitbu jednotlivca. Skoré ráno bolo aj časom Božieho zásahu, keď človek očakával Božiu pomoc:

Žalm 46,6: „Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede; už od úsvitu mu Boh pomáha.“

Žalm 90,14: „Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života.“

Žalm 143,8: „Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na teba. Ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať, veď svoju dušu dvíham ku tebe.“

Sloveso predostrieť sa v hebr. kánone Biblie používa v rôznych kontextoch. Jeho obvyklým významom je „uložiť, pripraviť, prestrieť (stôl)“, vo vojenskom kontexte „zoradiť, postaviť proti“ (od tohto je odvodeným významom aj „byť ako, rovnať sa“), v súdnom „predostrieť (spor)“ a v obetnom „predložiť“. Jeho konkrétny význam obyčajne závisí od predmetu tohto slovesa. Predpokladáme tu text modlitby, a preto ho chápeme v zmysle „predostrieť (svoje prosby), predložiť“. No toto sloveso možno interpretovať aj v technickom zmysle pripravovania, predkladania obety, v tomto prípade rannej obety v chráme. Predkladanú obetu v tomto texte by bolo možné chápať aj v prenesenom význame v zmysle prednesenia modlitby ako duchovnej obety. Sloveso „vzhliadať“, ktorým končí tento verš, má základný význam „sledovať, byť na stráži, striehnuť.“ Výraz vyjadruje, že po prednesení svojich naliehavých prosieb má žalmista v úmysle zmĺknuť a s dôverou očakávať odpoveď zo strany Boha. Použité sloveso chce zvýrazniť, že jeho postoj nie je pasívny, naopak, bedlivo a s istým vnútorným napätím – ako strážca na rozhľadni – vyčkáva, ako sa veci budú ďalej odvíjať. „Človek, ktorý vyslovuje tieto slová, odmieta skutky temnoty. Len keď zanecháme za svojim chrbtom pozemské veci a všetky utrpenia, uvidíme Pánove dobrá.“ (Origenes). „Ráno symbolizuje očistenie duše a víťazstvo svetla nad temnotou.“ (Gregor Nysský). „Pán nevypočuje človeka, keď sa nachádza v temnote omylu. Keď však vstúpi do ľudského srdca svetlo spravodlivosti, Pán ho vypočuje. Pán teda človeka vypočuje, len čo začne konať dobrý skutok: nečaká, kým ho človek dokončí. Na človeku je teda chcieť a na Bohu celé dielo dokončiť.“ (Hieronym) „Verš zdôrazňuje rannú modlitbu a rozjímanie, kým sa neobjavia starosti sveta. Hlavným predmetom rozjímania je Božia nenávisť k hriechu a veľká úcta k nevinnosti a spravodlivosti. Ak sa chce človek páčiť Bohu, ktorý je spravodlivosťou a svetlom, musí sa človek zamerať na spravodlivosť a nevinnosť a nenávidieť neprávosť.“ (R. Bellarmino) „Človek je ráno, na úsvite, oslobodený od starostí a má srdce slobodnejšie myslieť na Boha:“ (Tomáš Akvinský)

Žalm 63,2: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“

Iz 26,9: „Svojou dušou dychtím po tebe v noci, áno, môj duch ťa vrúcne hľadá ráno, lebo podľa tvojich súdov na zemi učia sa obyvatelia sveta spravodlivosti.“

Jób 38,7: „Vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania?“

„Ty nie si Boh, ktorému by sa páčila neprávosť, zlý človek nepobudne pri tebe.“ („Veď ty nie si Boh, ktorý má záľubu v bezbožnosti, nemôže byť ako hosť u teba niekto zlý.“ – hebr. originál) (verš 5.)

Po úvodných zvolaniach a prosbách žalmista uvádza dôvody v prospech čím skoršieho vyslyšania svojich úpenlivých prosieb. Jeho hlavným argumentom je absolútna nezlučiteľnosť Boha s akýmkoľvek prejavom bezbožnosti, teda prejavom ľudskej zloby, svojvôle, ignorovania Boha a jeho prikázaní. Toto všeobecné vyjadrenie „Ty nie si Boh, ktorý má záľubu v bezbožnosti“ môže však implicitne odkazovať na konkrétnu prítomnosť človeka alebo ľudí, s ktorými sa žalmista musel konfrontovať a ktorí mu rôznym spôsobom ubližovali. Týmto svojím počínaním sa stavali do opozície aj proti samotnému Bohu. Títo ľudia charakterizovaní ako bezbožní sú v Žaltári opísaní ako vylúčení z Božieho požehnania a určení na odsúdenie a záhubu. Takýto verdikt žalmista očakáva a dúfa, že Boh ho čím skôr vynesie. 

„Nemôže byť ako hosť u teba niekto zlý.“ Toto spojenie odráža všeobecnú prax poskytnúť pohostinstvo a ochranu každému, kto to potreboval. Pokiaľ však ide o Pánov chrám, zlý človek si nič také nemá právo nárokovať. Žalmista vyjadruje svoje presvedčenie, že spravodlivý Boh nemôže pripustiť a prijať do svojej blízkosti nikoho, koho srdce je naplnené zlobou. Nemusí ísť iba o niekoho, kto otvorene koná niečo zlé, ale aj o ľudí, ktorí môžu navonok pôsobiť dôveryhodne a zbožne, no vedú ich zlé myšlienky. „Prítomnosť Boha vylučuje akúkoľvek prítomnosť zlého. Je absolútne vylúčené, aby jestvovali vedľa seba. Z Boha nemôže vychádzať nič zlé, lebo je zdrojom čistého dobra. Zlé vzniká vtedy, keď sa človek pokúša obmedziť Božie pôsobenie. Ak sa človek pokúsi vytlačiť Boha zo svojho života, pozýva do života nešťastie. Absencia Boha sa rovná nešťastiu.“ (Feuer) „Zlí ľudia, hoci môžu byť pri Pánovi nejaký čas, nemôžu pri ňom zostať dlhšie obdobie, a už vôbec nie navždy.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Ani nespravodliví neobstoja pred tvojím pohľadom.“ („Nemôžu sa postaviť chválenkári pred tvoje oči.“ – hebr. originál) (verš 6.)

Výraz chválenkári sa nachádza aj v:

Žalm 73,3: „Lebo som žiarlil na chvastúňov, keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.“

Žalm 75,5: „Chvastúňom hovorím: „Nevystatujte sa!“ A previnilcom: „Nedvíhajte hlavy!“

V oboch týchto textoch stojí v paralelizme so slovom bezbožní. Samotný výraz je particípiom slovesného koreňa, ktorého hlavným významom je chváliť. V tomto prípade by malo však skôr ísť o sloveso, ktorého významom je „skresľovať, prekrúcať, zaslepovať“, v intenzívnom časovaní „šalieť“. Šlo by teda o ľudí, ktorí prekrúcajú skutočnosť, v tomto prípade vo svoj prospech, ktorí sa prehnane spoliehajú na svoje schopnosti. Takí nemôžu obstáť zoči-voči Pánovi, ktorý všetko dokonale pozná, ktorý vníma aj najskrytejšie úmysly ľudského srdca. Sú to ľudia povrchní z morálneho a náboženského hľadiska, ľudia zameraní na seba, v skutočnosti ignorujúci Boha, hoci sa možno nejakým spôsobom na kulte Boha zúčastňujú. Zločinci, ktorí konajú v rozpore so zákonom. 

„Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť, ničíš všetkých, čo hovoria klamstvá. Od vraha a podvodníka sa odvracia Pán s odporom.“ („Nenávidíš všetkých, čo konajú neprávosť. Zahubíš tých, čo šíria lož, krvilačník a podvodník je ohavný Pánovi.“ – hebr. originál) (verš 7.)

„Nenávidíš všetkých, čo konajú neprávosť.“ Tento polverš je vyjadrením Pánovho odmietavého postoja voči hriešnikovi i voči jeho hriechu, pretože skutok možno iba sotva oddeliť od človeka, ktorý ho pácha. Toto úzke prepojenie medzi hriechom a hriešnikom sa končí iba vtedy, keď vinník úplne ukončí svoje zlé počínanie. Ak sa tak nestane, nemôže rátať s prejavmi Božej priazne. „Z Dávidovho života: Takí ako Doég a Achitofel, ktorých povolaním bolo zaoberať sa pravdou, ale pravdu obrátili na lož.“ (Midraš tehilím)

„Zahubíš tých, čo šíria lož.“ Je to silný výraz, keďže vyjadruje angažovanosť samotného Pána na potrestaní vinníkov. Rovnaký výraz:

Žalm 21,11: „Vyhubíš ich rod zo zeme a ich potomstvo spomedzi ľudí.“

Tu sa hovorí o skoncovaní s Pánovými nepriateľmi a ich potomstvom. Spojenie „tí, čo šíria lož“ naznačuje, že môže ísť o ľudí, ktorých celé počínanie možno označiť ako sebecké, podvodné a zákerné. Ak by sme si predstavili súdny kontext, išlo by o ľudí,, ktorí krivo svedčia proti svojmu blížnemu a vystavujú ho hrozbe trestu smrti. Tu konkrétne žalmista zrejme naráža na očierňovanie, osočovanie, ktorého sa mu dostávalo od protivníkov a vyústilo do jeho falošného obvinenia od krvilačníkov konajúcich podvod. „Tieto slová Písma sa vzťahujú na nás všetkých, pretože my všetci klameme, a tak si zaslúžime zahynúť. Ak chceme byť pravdovravnými, musíme sa utiekať k Pánovi, vďaka ktorému sa takými môžeme stať.“ (Augustín) „Boh nenávidí tých, ktorí zotrvávajú vo svojej zlobe. To sa týka všetkých, ktorí pre podvodné ciele nielen vymýšľajú klamstvá, ale ich aj šíria medzi ľuďmi alebo ich skutkami uskutočňujú.“ (Euzébius Cezarejský) „Klamstvo ničí lásku a krivá prísaha popiera Boha.“ (Ján Klimak)

„Krvilačník a podvodník je ohavný Pánovi.“ Tieto výrazy zastupujú ľudí, ktorí porušujú ustanovenia dekalógu v medziľudských vzťahoch. Krvilačnosť v kontext tohto žalmu pravdepodobne vyjadruje úsilie žalmistových protivníkov falošným obvinením dosiahnuť preňho rozsudok smrti. Preto neprekvapuje, že používa dosť silné sloveso „byť ohavný“, ktoré vyjadruje odpor k niečomu, čo je zavrhnutiahodné, mrzké, nespravodlivé. Celý verš teda môže poukazovať na ľudí, ktorí nerešpektujú Boha v nijakej oblasti ľudského života, teda na ľudí oddaných bezbožnosti.

„No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“ („No ja pre veľkosť tvojho milosrdenstva smiem vstúpiť do tvojho domu, smiem sa skláňať pred tvojím svätým chrámom v bázni pred tebou.“ – hebr. originál) (verš 8.)

Úvodné „no ja“ otvára novú časť žalmu. Po predstavení počínania a zmýšľania protivníkov žalmista vyjadruje svoju radikálnu odlišnosť v porovnaní s nimi. Žalmista boží dom nevnímal len ako budovu, ale ako priestor, kde sa človek ocitá v Božej prítomnosti. Predtým uviedol, čo diskvalifikuje človeka z možnosti byť v blízkosti Boha: bezbožnosť, zloba, chválenkárstvo, konanie neprávostí, šírenie lži, krvilačnosť a podvodné počínanie: v.5-7). Teraz implicitne vyjadruje, že jeho sa to netýka. Uvedomuje si však, že to nie je pre jeho vlastnú spravodlivosť, ale Božiu blízkosť zakusuje pre veľkosť Pánovho milosrdenstva. Hebrejský výraz milosrdenstvo je tu v Žaltári použitý prvýkrát. Okrem milosrdenstva zahŕňa v sebe lásku, vernosť, nežnosť, dobrotu, zanietenie, ktoré Boh prejavil svojím darom zmluvy a mnohorakým spásonosným konaním v prospech svojho ľudu. Najčastejším refrénom izraelskej oslavnej liturgie je vyznanie: „lebo jeho milosrdenstvo je večné“:

Žalm 100,5: „Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“

Žalm 106,1: „ALELUJA. Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 107,1: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 118,1n: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“

Žalm 136,1n: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“

Pánovo milosrdenstvo teda pretrváva aj napriek nevernosti človeka. Aj v tomto verši sa vyjadruje jeho nezaslúženosť. Modliaci teda tvrdí, že do Božej prítomnosti smie vstúpiť len vďaka Božej milosti, a nie preto, že by bol lepší ako tí druhí. Prítomnosť žalmistu v Božom dome nie je pasívna. Dôvodom jeho príchodu je túžba klaňať sa. Použité sloveso vyjadruje hlboký úklon, prostráciu tvárou k zemi. Ide o úkon, ktorý sa v staroveku prejavoval na prvom mieste Bohu. „Dom a chrám znamenajú v tomto kontexte prakticky to isté. Zlí ľudia z tohto domu odchádzajú pre svoju zlobu, spravodlivý naopak doň vstupuje vďaka Božiemu milosrdenstvu. Pod týmto domom zároveň možno chápať aj Cirkev.“ (Hieronym) Základným postojom žalmistu je bázeň pred Pánom. Zahŕňa v sebe aj skúsenosť toho, čo veriaceho človeka na Bohu fascinuje, skúsenosť, že na rozdiel od človeka je Boh vo vzťahu k nemu vždy verný, a z toho plynúci postoj hlbokej úcty voči nemu. Predstavuje teda vhodný postoj zoči-voči živej prítomnosti Boha.

„Pane, veď ma vo svojej spravodlivosti pre mojich nepriateľov, urovnaj svoju cestu predo mnou.“ („Pane, veď ma vo svojej spravodlivosti pre mojich protivníkov, urob priamou predo mnou svoju cestu.“ – hebr. originál) (verš 9.)

Táto prosba sa často pokladá za ústrednú v celom žalme. Môžeme ju vnímať ako ozvenu Ž 23. Vyjadruje pripravenosť modliaceho žiť životom spravodlivosti, ktorý je považovaný za adekvátnu odpoveď na prejavy Božieho milosrdenstva. Spravodlivosť je ďalšou základnou charakteristikou Boha vo vzťahu k ľuďom. Zahŕňa v sebe tiež spásny rozmer. Totiž jedným z prejavov Božej spravodlivosti je aj vernosť Boha svojim svätým, jeho vernosť zmluve, ktorú s ním uzavrel, a na toto sa žalmista odvoláva. Verí, že Boh ho bude chrániť pred nepriateľmi, ktorých zároveň vníma ako nepriateľov Boha. Na označenie týchto nepriateľov používa výraz „moji protivníci“:

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

Žalm 54,7: „Na mojich protivníkov obráť nešťastie a rozpráš ich, veď si verný.“

Žalm 56,3: „Moji nepriatelia ma prenasledujú deň čo deň a veľa je tých, čo bojujú proti mne, Najvyšší.“

Žalm 59,11: „So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza. Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť.“

Odvodzuje sa od koreňa, ktorý vyjadruje striehnutie v úkryte a pripravenosť zaútočiť na nepriateľa, teda navodzuje situáciu nečakaného nebezpečenstva. Za výrazom protivníci možno teda vnímať obraz šelmy striehnucej na svoju korisť alebo celkovo prvok zákerného počínania.

„Urob priamou predo mnou svoju cestu.“ Koncept Pánovej cesty je v Žaltári častý:

Žalm 25,4.5.12: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch… Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása, a v teba dúfam celý deň… Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť.“

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

Žalm 32,8: „Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.“

Žalm 86,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom.“

Chápe sa ako Božie nasmerovanie jednotlivca, ako má ďalej postupovať. Aj v tomto verši ide o prosbu o Božie usmernenie, ktoré by žalmistovi zabezpečilo, aby sa vyhol prekážkam, ťažkej námahe, vážnym zakopnutiam alebo aj pádu. V istom zmysle modliaci s týmito ťažkosťami realisticky počíta, no prosí Boha o múdrosť a silu, aby im dokázal čeliť. Niečo podobné zaznieva:

Žalm 27,11: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov.“

V oboch prípadoch ide o prosbu o správne vedenie zoči-voči úkladom odporcov, ktorí ešte viac ako prejavy otvoreného násilia používajú zákerné a podvodné praktiky. Za touto prosbou možno teda vnímať aj rozhodnutie nepočínať si rovnakým spôsobom, nereagovať na utrpené zlo podobnými prostriedkami. Naopak žalmista prosí o Božiu múdrosť, aby neskĺzol na pokrútenú a hrboľatú cestu, na cestu zla. „Nezáleží na tom koľko trpím, uvedomujem si, že je to Pánovo rozhodnutie čo najkratšie a najrýchlejšie naplniť môj osud. Takto si hovorí Dávid.“ (Feuer) „Nepriatelia nám svojimi klamstvami bránia jasne vidieť Pánovu cestu. Uvedomujeme si, že všetko, čo nám sľubujú na svojej ceste nepriatelia, je lož a všetko, čo nám navrávajú, slúži len na to, aby pred nami vykopali jamu. Preto máme spolu so žalmistom prosiť, aby nás Pán viedol a vyrovnal pred nami cestu.“ (Origenes) „Veď ma, Pane, hore k sebe, aby som sa k tebe mohol vrátiť.“ (Teodor z Mopsuestie)

„Lebo v ich ústach úprimnosti niet, ich srdcia sú plné zrady; ich hrtan je ako otvorený hrob, na jazyku samé úlisnosti.“ („Lebo v jeho ústach niet stálosti, ich vnútro sú samé úklady. Otvoreným hrobom je ich hrdlo, svoj jazyk robia úlisným.“ – hebr. originál) (verš 10.)

Spojka „lebo“ na začiatku verša podobne ako vo v. 5 naznačuje novú časť žalmu. Tá sa zameriava na obraz protivníka/protivníkov, zmienených v predchádzajúcom verši. Alegoricky sa opisujú štyri časti ľudského tela, dve vnútorné (vnútro a hrdlo) a dva vonkajšie (ústa a jazyk). Ústa a jazyk, ktoré sa predstavujú navonok, sú iba odrazom toho, čo sa rodí vnútri človeka, teda v jeho vnútri a v jeho hrdle. 

„V jeho ústach niet stálosti“ Ústa nepriateľa nie sú stále. Tento termín vyjadruje to, čo je vierohodné, spoľahlivé, nemenné. Opisovaný žalmistov protivník je teda človek bez pevných postojov, hovorí nejednoznačne, mení svoje vyjadrenia v závislosti od okolností, ktoré sa ho dotýkajú, hľadá iba to, čo je pre neho výhodné, čiže nie je úprimný.

„Ich vnútro sú samé úklady“ Neúprimná, nepravdivá reč, uvedená v predchádzajúcom stichu, je iba odrazom vnútra takéhoto človeka. Vnútro protivníkov je v tomto žalme charakterizované strojením úkladov. Tento hebr. výraz je jedným z tých, ktoré v bibl. texte označujú ľudskú zlobu. Je vyjadrením zlých slov, ktoré sa rodia vo vnútri človeka, v niektorých prípadoch môže ísť aj o slová kliatby. Tu ide v každom prípade o vyjadrenie zlých úmyslov, o rozhodnutie škodiť. 

„Otvoreným hrobom je ich hrdlo“ V tomto texte predstavuje hrdlo vnútorný orgán, kde sa rodí hlas. Rovnako ide aj o orgán prehĺtania a v prenesenom význame môže vyjadrovať žiadostivosť. Hrdlo protivníkov sa v tomto texte prirovnáva k otvorenému hrobu, čo je obraz vyjadrujúci blízkosť smrti. Teda nepriatelia sú tu opísaní ako bažiaci po smrti, ktorú hodlajú privodiť druhému, či už svojimi slovami, alebo zlými úmyslami. Hrdlo (vo význame pažerák) alebo otvorený hrob môže zároveň predstavovať akoby priepasť, ktorá má strmé steny, na ktorých sa nedá nijako zachytiť, a teda kto sa v nej ocitne, padá rovno na dno a niet z nej úniku. Text vyjadruje, že protivníci stroja úklady, ktorých zámerom je skoncovať so spravodlivým, zbaviť sa ho, ba možno dokonca privodiť mu aj smrť. Je tu teda myšlienka, že niekedy iba jediné slovo človeku spôsobí smrť.

„Svoj jazyk robia úlisným“ To, čo sa rodí v hrdle bezbožníkov vyjadruje ich jazyk, teda ich konkrétne slová, ktoré sú charakterizované ako úlisné. Použitý hebr. koreň má základný koreň „byť hladký“. To, čo jazyk vyjadruje, navonok vyznieva ako čosi ľúbivé, ako niečo, čo by malo byť vypočuté s uspokojením. Keď sa však v hebr. kánone Biblie tento výraz aplikuje na reč, význam nikdy nie je pozitívny:

Žalm 36,3: „Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu.“

Žalm 55,22: „Jeho slová sú hladšie ako maslo, ale v srdci strojí vojnu. Jeho reči sú jemnejšie než olej, ale sú to vytasené meče.“

Týmto výrazom sa teda vyjadruje nejednoznačnosť v reči a postoji, túžba zavádzať a klamať pod rúškom priateľského prístupu, teda zaliečať sa, takto predstavení nepriatelia sú nebezpeční, zákerní osočovatelia. Proti ich zradným útokom modliaci hľadá pomoc a ochranu u Pána. V tejto ťaživej situácii chce spoznať Pánovu cestu, chce, aby Pán svoju cestu urobil priamou, teda aby ho Pán chránil pred všetkými možnými nástrahami aby si aj on sám na tejto ceste zachoval osobnú integritu. 

„Súď ich, Bože, nech padnú pre svoje zámery; vyžeň ich pre množstvo ich zločinov, veď teba, Pane, rozhorčili.“ („Vyhlás ich za vinných, Bože, nech padnú pre svoje plány, pre veľkosť ich previnení ich odožeň, veď vzdorujú proti tebe.“ – hebr. originál) (verš 11.)

Po predstavení hriešnika žalmista spontánne zahorí hnevom. Používa typické vyjadrenia, aké nachádzame aj v iných žalmoch, kde sa žalmista konfrontuje so zlobou protivníkov:

Žalm 10,15: „Rozmliažď rameno hriešnika a zločinca; budeš hľadať jeho hriech, a už ho nenájdeš.“

Žalm 31,18-19: „Pane, nech nie som zahanbený, veď vzývam teba; nech sa hanbia bezbožní a nech zmĺknu v podsvetí. Nech onemejú pery úlisné, ktoré hovoria proti spravodlivému bezočivosti v pýche a v pohŕdaní.“

Žalm 54,7: „Na mojich protivníkov obráť nešťastie a rozpráš ich, veď si verný.“

Žalm 58,7-10: „Bože, vylám im zuby v ústach, rozdrv čeľusť levov, Pane. Nech sa rozplynú sťa voda, čo steká, nech vyschnú ako zdeptaná tráva. Nech sa pominú ako slimák, čo sa v hlien rozteká, ako nedonosený plod ženy, ktorý slnko neuzrie. Prv ako vaše hrnce pocítia oheň z bodliaka, zaživa ich strávi ako oheň hnevu.“

Žalm 59,12-14: „Nepobi ich, aby môj ľud nezabudol; rozožeň ich svojou mocou a zraz ich k zemi, Pane, môj ochranca. Pre hriech ich úst, pre reč ich perí nech sa chytia do svojej pýchy; pre kliatbu a lož, ktorú vyriekli. Skoncuj s nimi v rozhorčení, skoncuj a nebude ich; a spoznajú, že Boh panuje v Jakubovi a až po kraj zeme.“

Žalm 69,23-29: „Nech sa im ich stôl stane nástrahou, odplatou a pohoršením. Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli, a nech v bedrách oslabnú navždy. Vylej na nich svoje rozhorčenie, nech ich zachváti páľava tvojho hnevu. Nech spustne ich táborisko a v ich stanoch nech nemá kto bývať. Lebo prenasledujú toho, koho si ty udrel, a množia bolesti tomu, koho si zranil. K ich neprávosti pridaj neprávosť, nech nevojdú do tvojej spravodlivosti. Nech sú vytretí z knihy žijúcich a nech nie sú zapísaní medzi spravodlivými.“

Žalm 79,12: „A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu, ktorou pohanili teba, Pane.“

A ďalšie (Žalm 83,10-19, Žalm 109,6-20, Žalm 137,7-9, Žalm 139,19-22, Žalm 140,10-12). Ako všetky ostatné podobné texty, aj slová tohto verša treba vnímať ako volanie k spravodlivému Bohu, ktorý podľa presvedčenia žalmistu nemôže mlčať, nemôže zostať nečinný zoči-voči práve opísanej nespravodlivosti a zvrátenosti. Za týmto volaním je prítomné presvedčenie, že hriešnika napokon dostihne zlo, ktoré zamýšľal proti druhému:

Žalm 7,16-17: „Jamu vykopal a prehĺbil, lež sám padol do pasce, ktorú nastrojil. Jeho zloba zosype sa mu na hlavu, temeno mu pritlačí jeho násilie.“

Žalm 9,16: „Pohania padli do jamy, ktorú kopali, a v tom osídle, čo nastrojili, chytila sa im vlastná noha.“

Žalm 35,7-8: „Lebo bez príčiny mi nastavili sieť, bez dôvodu mi vykopali jamu. Nech ho znenazdania stihne pohroma a nech sa sám chytí do siete, ktorú nastavil, nech sám padne do tej istej pohromy.“

Žalm 37,15: „Lenže ten meč vnikne do ich vlastného srdca a ten luk sa im doláme.“

Žalm 57,7: „Mojim nohám nastavili osídlo, až sa mi skormútila duša; predo mnou vykopali jamu, no sami do nej padli.“

Žalm 94,23: „On im odplatí za ich neprávosť a ich vlastnou zlobou ich vyhubí.“

Žalm 141,10: „Nech všetci hriešnici upadnú do vlastných osídel, ale ja nech cez ne prejdem.“

„Vyhlás ich za vinných“ Toto je vyjadrením negatívneho aspektu Božieho súdu, ktorý vedie k odsúdeniu vinníkov. Boh, ktorý všetko dokonale pozná, pozná aj každé utajované počínanie a najskrytejšie úmysly každého človeka.

„Nech padnú pre svoje plány“ Dôsledkom Božieho neomylného obvinenia má byť pád protivníkov. Týmto pádom sa myslí nešťastie a nezdar vo všeobecnosti a možno aj zavrhnutie od Boha. Vzhľadom na vyššie opisované povýšenectvo, aroganciu a chválenkárstvo protivníkov možno tie slová vnímať aj ako prosbu o znemožnenie takéhoto počínania odporcov, ukončenie páchania neprávostí. Hebrejská predložka vyjadruje, že dôvodom požadovaného pádu nepriateľov sú ich vlastné plány, zlé zámery, tieto sa napokon obracajú proti ich samotným pôvodcom. 

„Pre veľkosť ich previnení ich odožeň“ Žalmista konštatuje veľkosť vín, ktorých sa protivníci na ňom dopustili. Tie sa potom stávajú dôvodom očakávania aktu Božej spravodlivosti. Sloveso odohnať je osobitne v Knihe proroka Jeremiáša typickým slovesom na vyjadrenie exilu. Ide tu zrejme o vylúčenie týchto protivníkov z Božej blízkosti, teda možno konkrétne z chrámu, protivníkmi žalmistu boli ľudia, ktorí tiež prichádzali do chrámu, teda niekto z jeho vlastného spoločenstva. Dôvodom ich potrestania má byť množstvo ich previnení a ich vzbura a odboj proti samotnému Pánovi. Použitý hebr. výraz „previnenie“ vyjadruje akt proti Bohu s najvyššou mierou závažnosti: je to otvorený odpor proti Bohu. Vina týchto nepriateľov nadobúda obrovské rozmery, keďže sa odvažujú predkladať lživé argumenty v prostredí chrámu, teda pred samotným Pánom. Tieto ich previnenia sú charakterizované ako veľké. V žalme sa už druhýkrát objavuje syntagma „pre veľkosť“, čím vzniká pozoruhodný kontrast: vo v. 8 modliaci chváli Boha „veľkosť jeho milosrdenstva“, v tomto verši žiada o spravodlivý Boží zásah „pre veľkosť previnení“ jeho odporcov. „Ide tu o proroctvo, nie o prekliatie. Žalmista nechce, aby sa tak stalo, ale vidí, čo sa naisto stane. Nepriateľov postihne pohroma nie preto, že by im to prial, ale preto, že si taký osud zaslúžia a prináleží im.“ (Augustín)

„Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú.“ („Nech sa tešia všetci, čo sa utiekajú k tebe, naveky nech jasajú. A ty ich prikryješ a budú sa v tebe radovať tí, čo milujú tvoje meno.“ – hebr. originál) (verš 12.)

Na rozdiel od začiatku žalmu, ktorý charakterizoval veľmi osobný tón žalmistu, záver žalmu je výzvou celému spoločenstvu spravodlivých. Je vyjadrením želania modliaceho a jeho pozvaním tým, čo sa aj napriek prežívaným protivenstvám spoliehajú na Pána. Hlavnou témou verša je radosť, ktorú vyjadrujú tri slovesá: tešiť sa, jasať a radovať sa. Dôvodom tejto radosti nie je potrestanie tých, čo páchajú zlo, ale skutočnosť, že Boh je spravodlivý, že pomáha tomu, kto sa k nemu utieka, teda kto v neho vkladá svoju dôveru, kto sa spolieha na jeho ochranu. Tá je v tomto verši vyjadrená ďalším slovesom: prikryť. To isté sloveso je použité v:

Žalm 91,4: „Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom.“

Radosť týchto ľudí má trvať naveky, čo je v hebr. výraz, ktorým sa vyjadruje najdlhšie predstaviteľné trvanie. „Tí, ktorí očakávali Pánovo vtelenie, sa zaradovali. Táto nádej očakávania bola živá u prorokov a u tých, ktorí ich počúvali. Počas celej večnosti títo všetci budú vidieť slávu vteleného Slova plnú milosti a pravdy.“ (Euzébius Cezarejský)

„Tí, čo milujú tvoje meno“ Uvedené spojenie sa nachádza aj v:

Žalm 69,37: „A zdedia ho potomci jeho služobníkov a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať.“

Žalm 119,132: „Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou, ako robievaš tým, čo tvoje meno milujú.“

Iz 56,6: „A cudzincov, čo lipnú k Pánovi, aby mu slúžili, milovali meno Jahve a boli mi sluhami, všetkých, čo bdejú nad sobotou, by ju neznesvätili, a pridržiavajú sa mojej zmluvy.“

Je ekvivalentom v Biblii omnoho častejšieho výrazu „milovať Pána“. Označuje tých, ktorí vďaka vzývaniu Pánovho mena zažili jeho osobitnú ochranu alebo aj jeho zázračnú moc. Božie meno navyše symbolizovalo Božiu prítomnosť v Izraeli a chrám bol miestom, ktoré si Pán vyvolil, „aby tam uložil svoje meno“ (Dt 12,5). Žalm sa začína oslovením Pána s vyjadrením pevnej dôvery v moc jeho požehnania a prejavy jeho priazne.

„Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou.“ („Veď ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako pancierom ho ovenčuješ priazňou.“ – hebr. originál) (verš 13.)

Pancier je veľký štít, chrániaci celé telo bojovníka, na rozdiel od bežného štítu, ktorý mal menšie rozmery a pokrýval iba oblasť ramena. Použité hebr. slov má základný význam „obkolesiť“. Jeho častým špecifickým významom je „nasadenie venca, koruny“:

Žalm 8,6: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“

Žalm 65,12: „Rok korunuješ svojou dobrotou, kade prejdeš, všade je hojnosť.“

Žalm 103,4: „On vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou.“

Pies 3,11: „Jeruzalemské dcéry, poďte sem, podívajte sa, dcéry sionské, na kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho korunovala jeho matka v deň jeho sobáša, v deň, keď mu srdce napĺňala radosť.“

V tomto verši nie je ani tak vyjadrením Bohom darovaného víťazstva, ale skôr Božej ochrany. Autor chce vyjadriť, že hoci život je často plný rôznych bojov, Boh svojím verným poskytuje ochranu ako účinný pancier. Použitý výraz „priazeň“ je v podstate synonymom termínu „požehnanie“, ktorý sa nachádza v predchádzajúcom stichu. Pre ľudí je zdrojom ochrany, schopnosti, sily a záchrany, teda niečoho, čo je dôležité pre život človeka. „Niektoré veci v Písme nemožno chápať len v ich prvotnom význame, ale niekedy majú dva alebo viac zmyslov, záleží pritom na kontexte, v ktorom sú použité. Slová ako štítom priazne si nás ovenčil môžeme dať do súvisu s iným textom Písma, kde čítame: Chop sa zbroje a štítu a vstaň mi na pomoc (Žalm 35,2). Slovo štít teda označuje Božiu priazeň a ochranu. Na druhej strane však štít môžeme chápať aj ako jednu z duchovných zbraní, ktorú potrebuje kresťan v duchovnom boji so zlom. U apoštola Pavla čítame: Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha (Ef 6,16)“ (Augustín)