Komentár
Tento žalm je zložený z rôznych žalmov a častí z Písma, patrí do neskoršieho obdobia a má liturgické zameranie.
Hoci mu chýba originálnosť, vo svojej komplexnosti je veľkým potvrdením Božej veľkosti a krásy a pozýva človeka k postoju chvály a úcty.
Bol považovaný za pozvanie pre apoštolov a veriacich, aby opustili vlastné idoly a vzdávali chvály Bohu. Všetci, ktorí sú zapojení do služby Pánovi sú pozvaní chváliť Boha za toľké dobrodenia a hľadať vykúpenie a spásu v tomto dobrom Bohu, ktorý prejavil svoju všemohúcnosť v nebi a na zemi.
Nechajme sa uniesť týmto žalmom, aby sme mohli kontemplovať Božiu veľkosť. Táto sa prejavuje v stvorení, toto vzniklo z ničoho a zjavuje nám, že Boh je veľký v tom najvyššom zmysle. V napĺňaní svojho diela nepotreboval nikoho. Táto veľkosť sa prejavuje aj v dejinách a v životoch svätých. Nič nevie obstáť pred jeho veľkou činnosťou. Boh nepozná hranice, v ňom je bohatstvo, plnosť, absolútna sila. Žalm nám zjavuje, že veľkosť Božia je nám daná ku našej službe a predstavuje nám ju nežná a láskavá tvár Otca, ktorý „má súcit so svojimi sluhami.“ (14b) Jeho nevyčerpateľná moc nás objíma s nežnosťou a láskou, ktorá je schopná darovať nám nielen každé dobro, ale aj seba samotnú.
Kontemplácia Božej veľkosti nám pomáha pochopiť naše miesto vo vesmíre a znova si určiť pravdu a poriadok našich myšlienok a citov.
Téma vyvolenia nás pozýva uvedomiť si lásku Boha, s ktorou nás povoláva k životu. Našou odpoveďou je vďaka a chvála. Nejde tu iba o samotnú modlitbu chvál. V nej sa veriaci môžu ľahko uzavrieť vo vnútri vlastného spoločenstva, v odlúčení sa od vonkajšieho sveta. Svet však potrebuje predovšetkým ľudí, ktorí sa premenili na modlitbu.
Úvaha o poslaní nás privádza ku konfrontácii s nespravodlivosťou
v našom živote a okolí. Boh sa zastáva a oslobodzuje utláčaných. Základom nášho úsilia a angažovanosti je dôvera, že Boh koná a on sám bude hájiť svoj ľud a nad svojimi služobníkmi sa zľutuje (v. 14).
„Aleluja, ako by bolo lepšie začať deň než s tým, že chválime Pána? Cirkev to robí každý deň v liturgii a my? Ako začíname naše dni? Keď sme mladší, začíname divokým tempom alebo keď sme leniví tak trocha pomalšie, ale tak či tak sa ide, život beží a my s ním. Život nás fascinuje, berie nás, mýli nás, dáva nám veriť, že ak sa obliekaš do istého typu oblečenia, ak máš posledný model mobilného telefónu, ak sa hýbeš v prostredí módy, ak ti nechýbajú peniaze, dáva ti pocit naplnenia a zdanlivého šťastia. Veď túžba po šťastí je hlboko ukrytá v každom človeku a snažíme sa robiť všetko pre to, aby sme ho dosiahli a vyháňame strach zo smrti, ale … koľko sklamaní… koľké priateľstvá, koľké lásky sú zmýlené, koľko chýb a zrád potom a čas beží a postupne prichádzame k tomu, že nie sú to veci, ktoré nás robia šťastnými. Túžime po niečom viac, niečo o čom ani sami nevieme, čo to je, ale vieme, že je… a zrazu znenazdajky jedno slovo, ktoré je vyslovené nejakou priateľkou, veta, ktorá v nás zostala s homílie, prijímajúci úsmev, ktorý sa udial len tak… a srdce začína biť silnejšie a ty si spomenieš na to semiačko, ktoré bolo zasadené vnútri v tebe, keď si bola ešte dieťaťom a znova objavíš lásku Otca, ktorý je „veľký“, „dobrý“, „milujúci a milovaný“, plný zľutovania, ten Otec, na ktorého si zabudla, ale ktorý ťa nikdy neopustil. Vtedy, keď sa vrátiš dozadu vo svojej mysli, spomenieš si ako často ti preukazoval svoju lásku, koľkými znameniami ťa sprevádzal, koľko ráz ťa držal za ruku a koľkú nehu mal pre teba, s akou starostlivosťou očakával, že sa vrátiš k nemu. Už teda nič nie je ako predtým, pretože každé priateľstvo, každý vzťah je premenený a nie pretože máme milovať Boha viac ako našich bratov a sestry, ale pretože bez toho, aby sme milovali Boha, nemôžeme milovať ani našich bratov a sestry. Vtedy už nebudeme môcť robiť nič iné, než začínať a končiť každý deň tým, že budeme chváliť Pána a ďakovať mu.“ (Daniela Carlini)