Žalm 119 – Zajin

Žalm 119 zajin komentár:

Písmeno zajin má číselnú hodnotu a sedem a predstavuje duchovné hodnoty, cieľ stvorenia. Zachovávanie soboty a číslo sedem nám pripomínajú, že svet nevyhnutne potrebuje aj duchovnú sféru. Žalmista bude v nasledujúcich veršoch rozprávať o tom, ako neustále pamätá na Boha a ako Boh s osobitnou láskavosťou pamätá na neho. Podľa Talmudu písmeno zajin predstavuje aj „živobytie, obživu“. Zaslúži si ich ten, kto plní ponaučenia prvých šiestich písmen, na ktoré sa začínajú predchádzajúce strofy. Kto študuje a chápe Tóru (alef, bét), venuje sa dobročinnosti a slabším (gimel, dalet) a v srdci prechováva Božie meno (he, tav), ten bude isto požehnaný a všetky jeho materiálne potreby budú uspokojené. 

Verš 49: „Pamätaj na slovo, čo si dal svojmu služobníkovi; lebo ním si mi dal nádej.“

Strofa zajin začína teol. témou pamätania. Žalmistova výpoveď o vzbudení očakávaní zvýrazňuje dôležitosť výpovede prvej polovice verša. Pán má pamätať na slovo služobníkovi. Jednoznačne sa dá určiť, že ten, koho žalmista prosí, aby pamätal, je Pán. „Dávid, prosí Boha, aby pamätal na požehnanie patriarchu Jakuba, ktorý povedal, že kráľovské žezlo sa nikdy neodvráti od Dávidovho kmeňa, od Júdu (Gn 48,10).“ (Sforno) Z textu nie je zrejmé, kto je služobník. Môže ísť o odkaz na Mojžiša a na jeho prosebnú modlitbu za Izrael, keď zhrešil pod Horebom. V prípade plurálu by to mohli byť praotcovia Abrahám, Izák a Izrael/Jakub a odkaz na Pánovu zmluvu s nimi. Tretia možnosť je žalmista.

Bernard z Clairvaux aplikuje v. 49 pri opise účinkov Božieho slova v živote človeka. Povzbudzuje ho k vytrvalosti v modlitbe Božím slovom. Nech sa ním modlí a študuje ho, až kým mu Duch Svätý nedá oddýchnuť si od námahy. V Božom slove nájde slastný odpočinok, až kým nepríde Pán a nepovolá ho k sebe.

Verš 50: „To ma utešuje v ponížení, že mi tvoje slovo vracia život.“

Žalmistova situácia sa v niečom podobá Jóbovej. Aj on opisuje ako ho nehanebníci (v. 51), bezbožníci (v. 53) zosmiešnili. Spoločná s Jóbovou výpoveďou je aj jeho neochvejná viera v Pánovu Tóru. Opätovné použitie slovesa oživiť v súvislosti s Pánovým výrokom naznačuje, že tu ide o vážnu životnú situáciu. Žalmistov stav spresňuje substantívum bieda. Tá má v SZ vždy konkrétnu podobu. V knihe Genezis je to okrem Jakubovej biedy (Gn 31,42) bieda ženy túžiacej po dieťati (Gn 16,1, Gn 29,32, Gn 41,52, porov. 1 Sam 1,11). Boh túto biedu vidí a reaguje na ňu. Rovnako je to aj v knihe Exodus (Ex 3,7.17, Ex 4,31) a v knihe Deuteronomium (Dt 16,3, Dt 26,7): Boh vidí biedu ľudu v Egypte a reaguje na ňu

Podobne v Žaltári má Boh priamo do činenia s biedou a vyvádza z nej:

Žalm 9,14:„Zmiluj sa, Pane, nado mnou, pozri, ako ma nepriatelia sužujú, vytrhni ma z brán ríše smrti.“

Žalm 25,18: „Pozri na moju pokoru a na moje trápenie a odpusť mi všetky priestupky.“

Žalm 31,8: „Plesám a teším sa, že si milosrdný, lebo si zhliadol na moju poníženosť. Spoznal si tieseň mojej duše.“

Žalm 44,25: „Prečo odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?“

Ž 88,10: „aj zrak mi slabne od zármutku. K tebe, Pane, volám deň čo deň a k tebe ruky vystieram.“

Ž 107,41: „Chudákov však z biedy povzniesol, ich rody ako stáda rozmnožil.“

Žalmistu v jeho biede oživuje výrok. Deje sa to podľa žalmistových očakávaní od Pánovho slova. V žalme to deväťkrát vytrvalou prosbou opakuje. „Jediná vec, ktorá nás môže utešiť v našich súčasných biedach, je fakt, že nám bol prisľúbený skutočný život. Preto prosme spolu s prorokom, aby sa naplnilo toto prisľúbenie. Podobne to vyjadruje aj apoštol, keď hovorí: Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1Kor 15,19), pretože sme nešťastní v súčasnosti a zároveň nemáme nádej na budúci život. Budúci život je znovuzrodením. Vieme, že duša žije životom, ktorý je jej vlastný, hoci to nie je skutočný život, pretože duša samotná – to nie je človek. Keby totiž duša žijúca mimo tela mala skutočný život, smrť by nepotrebovala vzkriesenie. Preto Pán právom povedal, že tí, ktorí sú mŕtvi, žijú vďaka Bohu (Lk 20,38, Rim 14,8), čo znamená, že majú život v Božej moci, ktorá ich oživila, a že zahynú, ak nebudú poznať vzkriesenie. Zároveň potvrdzuje, že svojich vzkriesi k životu, aby z nich nezahynul nik (Jn 6,39-40). Podobne hovorí aj Pavol, že ak niet vzkriesenia z mŕtvych, potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení (1 Kor 15,18). Boh totiž nedal duši od počiatku netelesný život, dal jej život v tele, tým, že do tela vdýchol dych života. (Gn 2,7).“ (Apolinár)

Verš 51: „Pyšní sa mi vysmievajú náramne; ale ja sa neodchyľujem od tvojho zákona.“

Dôležité je správne pochopiť význam slovesa „zosmiešňovať, posmievať sa“, ktoré slov. preklad vie vystihnúť len čiastočne. Samotný hebr. význam slova sa pohybuje vo významovej škále od arogancie, bláznovstva, prázdnych rečí cez výsmech až po tlmočenie. Vo v. 51 sloveso „vysmievať sa“ sa prekladá výrazom „porušili zákon“. Nevyberá sa výraz, ktorý by súvisel s hovorením (výsmechom), ale skôr so zlým konaním. Žalmista nie je konfrontovaný s ojedinelou závažnou skutočnosťou, ale so životným postojom ľudí naokolo. Aj keď je žalmista osamelý od svojho životného rozhodnutia – od Tóry – sa neodkloní. Aj v prípade výsmechu žalmista ukazuje spôsob, akým sa vyrovnáva s výsmechom. Je to príklon k Tóre. Na rozdiel od Ž 1, kde je blažený opísaný ako strom zasadený pri prameňoch vôd a veľmi sa mu darí (Ž 1,3) v Ž 119 služobník prechádza búrlivejším procesom. Odohráva sa v jeho vnútri, pričom vnútorné pochody charakterizujú naučené postoje voči Tóre a spleť pozitívnych a negatívnych emócií: pamätanie – potešenie – nápor hnevu – spev žalmov – pocit cudzinca vo vlastnom dome – pamätanie počas noci – pochopenie vlastného údelu. „Môžeme si to všimnúť u Dávida a jeho postoja voči Šimeiovi, syna Geru a jeho nasledovníkov (2 Sam 16, 5-13). Napriek tomu, že Šimei bol zlomyseľný, Dávid v ňom rozpoznal Božieho posla a jeho nadávky pokorne prijal. Dokonca prisahal, že ho nedá popraviť. Určite si to od Dávida vyžadovalo veľké sebaovládanie, aby tohto muža neskôr nepotrestal (1Kr 2,8-9), ale nikdy sa neodklonil od Tóry, ktorá káže slovo dodržať.“ (Sforno)

Verš 52: „Mám v pamäti tvoje pradávne rozhodnutia, Pane, a to je mi potechou.“

Pánova pamäť, na ktorú žalmista poukazuje v úvodnom výroku, sa odráža v žalmistovom postoji. Aj on pamätá a podobne ako sa Pánovo pamätanie vždy spája s konaním, aj pamätanie zo strany žalmistu možno vnímať ako konanie, konkrétne sa neodkloní od Tóry. Žalmistovo pamätanie prináša výsledok – útechu. Úkon pamätania sa spája s emóciou útechy. „Zdrojom útechy nie je samotná bolestná skúsenosť, ale Božie odpustenie a vzájomné zmierenie, ktoré po nej nasleduje.“ (Raši) „V tomto prípade Dávid pamätal na ponaučenia z dejín, lebo vďaka nim si uvedomil, že nehanebníci (v. 51) majú už od najstarších čias stále rovnaký osud. Nakrátko sa tešia z úspechu a rastie ich povýšenosť, ale aj pre nich nakoniec platia Pánove odveké rozhodnutia, ktoré s nimi skoncujú. Podľa Midraša Šocher Tov Dávid povedal tieto slová, keď utekal pred svojím synom Absolónom (Ž 3,1). Namiesto smútenia a žiaľu si cestou spieval, lebo skúmal staré záznamy a videl, že iní trpeli podobne. Jakub utekal pred Ezauom a Mojžiš utekal pred faraónom. Ich dočasný pád však v konečnom dôsledku viedoll k ich neskoršiemu úspechu. Keď o týchto dávnych rozhodnutiach Pána Dávid uvažoval, našiel útechu.“ (Feuer)

Verš 53: „Ovláda ma rozhorčenie voči hriešnikom, čo zrádzajú tvoj zákon.“

Hebrejčina používa to isté slovo pre pomstu aj zmilovanie, potešenie i ľútosť. Žalmistovi ide predovšetkým o Tóru. Nápor hnevu, ktorý napĺňa žalmistu je silná emócia. Je sprievodným javom lásky, ktorú voči Tóre opakovane vyznáva a jej prítomnosť možno pochopiť len tak, že Tóra sa stala osobnou záležitosťou jeho života. „Hriešnikov treba v prítomnosti znášať, a nie sa od nich oddeliť. Kým trvá tento svet, je čas pre milosrdenstvo.“ (Augustín)

Verš 54: „Tvoje ustanovenia sa mi stali piesňou na mieste môjho putovania.“

Žalmista hovorí slová Tóry ako radostnú a víťaznú pieseň, podobnú Mojžišovej piesni. Víťazná pieseň zaznela po noci, v ktorej Pán prechodom cez Trstinové more zachránil Izrael z egyptského zajatia, pričom noc sa spomína v nasledujúcom verši. „Na mieste môjho putovania: znamená v dome mojich obáv, na miestach, kde som bol vyhnancom a kam som utekal pre smútok, čo mi spôsobili bezbožní. No v pamäti na tvoje rozhodnutia som našiel útechu.“ (Raši, Radak) „Žalmista týmito slovami vyjadruje, že hymny, ktorými vyznáva svoju vieru, mu nikdy neschádzajú z perí. Spieva ich bez prestania na každom mieste, kde práve prebýva. Neznamená to v mojom príbytku, ale na mieste, kde prebývam, čiže na mieste, kde sa práve nachádzam, pretože si jasne uvedomuje, že je cudzincom na tomto svete. No zároveň vie, že Božie ustanovenia si zaslúžia, aby o nich neprestajne spieval, a tak si ich uchovával aj vo svojom srdci.“ (Hilár z Poitiers)

Verš 55: „Na tvoje meno, Pane, v noci spomínam a chcem dodržať tvoj zákon.“

Pamätanie na Pánovo meno pre žalmistu spočíva v zachovávaní Tóry, ktoré žalmista zvýraznil pevným rozhodnutím (dosl. chcem zachovávať tvoju Tóru). Ako však môže žalmista v noci zachovávať Tóru? Najbližší kontext skrýva odpoveď: tým, že sa riadi Pánovými nariadeniami. Je tu možná súvislosť s textom z knihy Jób: A nepovedia: Kde je Boh, môj tvorca, čo dáva (prespevovať) žalmy v noci (Jób 35,10). Ide o výrok z tretej reči Jóbovho priateľa Elihua. Je to pôsobivý obraz o Bohu a človeku a o žalmoch/piesňach, kde pôvodcom alebo príčinou spevu je Boh. Asociácia s obrazom z knihy Jób vytvára prepojenie medzi dvoma prostrednými veršami strofy, čo vedie k chápaniu pripomínania ako opakovania/spievania Pánových ustanovení. Môžeme tu hovoriť o nočnej chvále Boha. „Pripomínam si v noci, to znamená, čase úzkosti a temna.“ (Raši) „V tomto prípade verš hovorí o nádeji, či ide o ťažké obdobie jednotlivca, alebo celého národa, v ktorom sa myseľ obracia k Bohu.“ (Feuer) „Keď sa v noci prebudím zo spánku (aj vtedy mám na mysli len teba), pamätám na tvoje meno (Pane, premýšľam o tvojej veľkosti)“ (Radak)

Verš 56: „To je môj údel: zachovať tvoje príkazy.“ 

„To je môj údel“ sa v SZ nachádza ešte na štyroch miestach, pričom spoločnou črtou je vyjadrenie hlbšieho pochopenia životnej situácie alebo dôležitých okolností. Sára pri oznámení narodenia Izáka sa v duchu pýta, či potom, čo zostarla, sa jej potešenie má stať (údelom).

Gn 18,12: „Preto sa Sára sama v sebe zasmiala, mysliac si: „Teraz, keď som stará, budem mať rozkoš? A môj pán je tiež už starec!“

V žalme 42,4 si žalmista uvedomuje svoju životnú situáciu:

Žalm 42,4: „Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci, keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

V knihe proroka Jeremiáša sa toto spojenie dvakrát ozýva z Božích úst v konštatovaní o stave ľudu, že sa jeho dedičstvo stalo akoby levom v lese, a podobne toto mesto Jeruzalem sa stalo dôvodom Božieho hnevu a zlosti:

Jer 12,8: „Moje dedičstvo je ku mne ako lev v lese: pozdvihlo proti mne svoj hlas, preto ho nenávidím.“

Jer 32,31: „Odkedy ho postavili, až po dnešný deň bolo mi toto mesto iba na hnev a na zlosť, že si ho musím odstrániť spred tváre.“
Riadenie sa Pánovými nariadeniami považuje žalmista za zmysel svojho bytia. Žalmista sa riadi Pánovými nariadeniami. Sloveso riadiť sa s veľkou obľubou používa vo svojom texte: tu to robí piaty raz z desiatich, a až teraz vychádza najavo prečo tak rád týmto slovesom opisuje zachovávanie Tóry. Zrozumiteľným sa to stáva v prepojení s nasledujúcou výpoveďou o podiele, ktorým je žalmistovi Pán. Posledný výrok strofy zajin je tak prípravou na nasledujúcu strofu.