Žalm 129

Komentár

Žalmista spomína na prenasledovania, ktoré zažil Izrael počas svojej histórie: hlboké brázdy vyorali nepriatelia na jeho chrbte, ale Boh vo svojej spravodlivosti nikdy im nedovolil zvíťaziť. Vyzýva Pána, aby pokračoval v trestaní tých, ktorí nenávidia Sion.

Tento pútnický žalm, ktorý bol zložený po exile pripomínal pútnikom, ktorí stúpali do Jeruzalema ich tvrdú a náročnú históriu, v ktorej  Boh vždy prinášal útechu s cieľom prehĺbiť dôveru a odvahu v ich dušiach, aby vedeli znášať vlastné nešťastia a utrpenia.  Cez trestajúce žiadosti sa snažil Izrael vyliať svoju dušu v Bohu, aby dosiahol jeho ochranu.

Staroveká tradícia pripisovala tento žalm ako Kristovu modlitbu počas jeho utrpenia.

Tento pútnický žalm nás vedie k meditácii o prenasledovaniach Izraela, Krista i veriacich, i Cirkvi a o smutnom osude, ktorý dopadá na prenasledovateľov, na ktorých dopadne Božia spravodlivosť. Povzbudzuje nás, aby sme boli trpezliví a mali dôveru voči Pánovi, ktorý zachraňuje svojich verných, ktorí sú utláčaní prenasledovaním.

„Pútnická pieseň. Často dorážali do mňa od mojej mladosti, nechže povie Izrael.“ (verš 1)

Nálada žalmu je od prvého verša pesimistická, pretože je spomienkou na príkorie, ktoré žalmistovi spôsobovali jeho protivníci intenzitou alebo frekvenciou svojho dorážania:

Žalm 120,6: „Už pridlho žijem s tými, čo nenávidia pokoj.“

Sloveso „dorážali“ je odvodené od koreňa, ktoré má dva významy: 1. „obkolesiť“ a následne „utláčať“. Koreň 2. označuje vojenský útok. Tento výraz pravdepodobne pripomína utrpenie v časoch pred odchodom do Egypta, keď potomkovia Jakuba celé stáročia znášali porobu otroctva a nútených prác. Ak bolo zámerom žalmistu poukázať na toto historické obdobie vzniku Izraela, potom výrazom „od mojej mladosti“ (Ž 71,5: „Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.“) chcel poslucháčovi, predovšetkým samotnému Izraelu, pripomenúť jeho ťažké začiatky:

Ozeáš 11,1: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna.“

Jer 2,2: „„Choď a volaj do uší Jeruzalema: Toto hovorí Pán: Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine, v nezasiatej krajine.“ 

„Slová veľmi dorážali do mňa od mojej mladosti hovorí básnik v mene Izraela v exile.“ (Ibn Ezra) „Od mojej mladosti sa myslí od čias, keď boli potomkovia Jakuba zotročení v Egypte.“ (Ibn Jachja) „Ten však, kto od detstva slúži Pánovi často zakúša útoky od diabla a jeho anjelov, no predsa nie je porazený.“ (Hieronym) „Tí, ktorí majú túto skúsenosť, dobre vedia, že nenávistné útoky tých, o ktorých píše žalmista, nie sú zriedkavé, ale treba s nimi bojovať bez prestania. Takéto útoky skúšajú vieru a pestujú trpezlivosť a vďaka nim si človek môže zaslúžiť veniec nepremožiteľnej čnosti. Zápas samotný však k víťaznému vencu nestačí. Treba bojovať podľa pravidiel, t. j. človek musí riadne vybojovať všetky boje plné utrpenia. Nestačí len zvíťaziť v jednom boji.“(Hilár)

„Nechže povie Izrael“ Súčasťou prvého obetovania prvotín z úrody, ktorú Izraeliti dopestovali v Zasľúbenej zemi, mala byť aj spomienka na krušné začiatky Izraela v Egypte (Dt 26,6-7). Žalmista teda pozýva celý Izrael k takejto spomienke, aby dosvedčil a vyznal, čo sa mu v minulosti stalo, aj keď to neskončilo jeho zničením. V tomto duchu žalm nemá len individuálny, ale aj kolektívny charakter. 

„Často dorážali do mňa od mojej mladosti, a nič nezmohli proti mne. (Veľmi dorážali do mňa od mojej mladosti a predsa ma nepremohli – preklad hebr. textu)“ (verš 2)

„Veľmi dorážali do mňa od mojej mladosti.“ Tak ako sa opakuje tento verš, tak sa aj dejinách Izraela opakovala skúsenosť utrpenia, na ktorú Izrael nemohol zabudnúť:

Žalm 3,2: „Pane, jak mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne.“

Žalm 119,157: „Mnohí ma prenasledujú a sužujú, no ja sa neodkláňam od tvojich prikázaní.“

„A predsa ma nepremohli“ Na vyššie uvedenú spomienku Izraela sa vždy viaže aj pripomenutie šťastného konca, ktoré je výsledkom nielen nezlomnosti ľudského ducha, ale predovšetkým Božieho záchranného plánu po mnohom volaní Izraela o pomoc:

Neh 9,27: „Preto si ich vydal do ruky ich odporcov a sužovali ich. No keď v časoch svojej súžby volali zas k tebe, ty si ich vyslýchal z neba. Vo svojom veľkom zľutovaní dával si im vysloboditeľov, ktorí ich vyslobodzovali z rúk ich nepriateľov.“

Žalm 3,5-9: „Hlasne som volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu. A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som, prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje. Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú. Povstaň, Pane; zachráň ma, Bože môj. Veď ty si udrel mojich nepriateľov po tvári a hriešnikom si zuby vylámal. Pane, ty si naša spása. Na tvoj ľud nech zostúpi tvoje požehnanie.“

Žalm 119,159: „Pozri, Pane, tvoje príkazy milujem; oživ ma pre svoje milosrdenstvo.“

Najviac útokov na Izrael zachytávajú historické knihy (Sdc 6,2-6, 1Sam 30, 2Kr 5,2). Sloveso „premôcť“ v zápore nachádzame v texte, kde sa človeku darí nezostať v hanbe. Nechať sa pokoriť prináša hanbu, nebyť schopný niekoho pokoriť je ešte väčšia hanba. „Tak ako atlét nemôže získať veniec víťazstva, pokiaľ najprv čestne a s námahou nevybojoval zápas, podobne aj kresťan musí najprv podstúpiť bolesť a utrpenie, aby mohla prísť zaslúžená radosť z víťazstva nad hriechom.“ (Hieronym) „Žalmista nazýva mladosťou čas pobytu Izraela v Egypte a jeho následné vyslobodenie z moci Egypťanov. Zároveň vzdáva vďaky pôvodcovi tohto dobrodenia. Následne vypočítava milosti, ktorými Boh ľud zahrnul, keď sa od počiatku na neho vrhli mnohí nepriatelia a pokúšali sa ho obkľúčiť zlami každého druhu. Žalmista si uvedomuje, že unikol ich nástrahám jedine vďaka Božej pomoci. Tieto slová sa v prorockom duchu týkajú tiež nového ľudu, ktorý odrazil útoky svojich nepriateľov, všetkých porazil a z nepriateľov urobil prosebníkov.“ (Teodoret z Kýru)

„Po mojom chrbte orali oráči, ťahali dlhé brázdy.“ (verš 3)

Ide nepochybne o veľmi drastickú metaforu, ktorá predstavuje obeť násilia. Obraz je dramatický v tom, že úmyslom oráčov nebolo zúrodniť zem, ako sa to deje v pokojných časoch, ale podrobiť si napadnutú krajinu a zotročiť jej obyvateľov, ako sa to robí vo vojne. Zem, ktorú človek obrába, sa vďaka násiliu agresora mení na bojové pole, jej majiteľ sa mení na otroka a úroda, z ktorej sa má tešiť, je zničená alebo končí v cudzích rukách. Bezbrannosť a bezmocnosť obete naznačuje pozícia, v ktorej sa nachádza. Je obrátený čelom k zemi, spútaný povrazom a priviazaný k ťažkému bremenu. V podobnej situácii sa ocitá aj kráľ, ktorý sa pred víťazným panovníkom musí pokoriť až po zem a ten na znak nadradenosti ho nohou tlačí k zemi alebo kráča po jeho chrbte:

Žalm 8,7: „Ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“

Žalm 18,39-41: „Tak som ich zdrvil, že ani stáť nevládali, popadali mi pod nohy. Opásal si ma udatnosťou v boji a vzbúrencov si uvrhol do môjho područia. Ty si zahnal mojich nepriateľov na útek a rozprášil si tých, čo ma nenávidia.“

Žalm 45,6: „Tvoje ostré šípy zasiahnu srdcia kráľových nepriateľov; poddajú sa ti národy.“

Žalm 47,4: „Podmaňuje nám národy a pohanov nám kladie pod nohy.“

Žalm 110,1: „Pán povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“

V kontexte pútnických žalmov metafora nesie aj symboliku spustošenia Sionu: „Preto pre vás zorú Sion ako pole, Jeruzalem bude zboreniskom a chrámový pahorok bude zalesnenou výšinou.“ (Mich 3,12)

„Orali (ťahali) dlhé brázdy“ Výberom slova brázda, žalmista indikuje všetky možné situácie pokorenia a zhanobenia obete, vrátenie sexuálneho násilia, ktoré sprevádza vojenské ťaženie. „Tento verš môžu spolu so žalmistom opakovať všetci, ktorí, hoci od mladosti zakúšajú prenasledovanie a zlobu hriešnikov, jednako jej nepodľahli. Prenasledovatelia totiž nad nami nemôžu zvíťaziť, aj keď nám na chrbát nakladajú ťažké bremená, pokiaľ s ich skutkami nebudeme súhlasiť.“ (Augustín)

„Ale spravodlivý Pán rozsekal postroje hriešnikov.“ (verš 4)

„Ale Pán je spravodlivý“ V tomto verši žalmista prezrádza, komu vďačí Izrael za záchranu spod jarma a násilia nepriateľov. Je ním Pán, ktorého autor definuje pojmom spravodlivý. S touto vlastnosťou Boha sa čitateľ Biblie stretá všade, kde je reč o útlaku a násilí páchanom na bezbrannom človeku a on má v Bohu najlepšieho a v podstate aj jediného obrancu (Žalm 82,3-4: „ Prisúďte právo bedárom a sirotám, spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným. Ratujte chudobného a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika…“). To isté sa týka národa, ktorý sa ocitne v nebezpečenstve (Ž 135,9-14).

„Preťal povrazy bezbožných (rozsekal postroje hriešnikov)“ Koniec otroctva a útlaku opisuje verš obrazom preťatia povrazov, ktoré označujú záprah oráčov, ktorý orú na žalmistovom chrbte. No metafora povrazov môže naznačovať všetko, čím je človek spútaný (Žalm 116,16: „Pane, som tvoj sluha, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal.“) Pod pojmom bezbožní, svojvoľníci (hriešnici) sa najmä v Žaltári označovali všetci, ktorí svojím konaním stoja v protiklade k spravodlivým ľuďom, vo vlastnom národe a neustále im škodia:

Žalm 68,3-4: „Ako sa rozplýva dym, tak ich rozháňa; ako sa vosk roztápa ohňom, tak spred Božej tváre miznú hriešnici. Ale spravodliví sa môžu tešiť a jasať pred Božou tvárou a v radosti sa veseliť.“

Žalm 119,61.95.110: „Dostal som sa do osídel hriešnikov, no predsa som nezabudol na tvoj zákon… Hriešnici striehnu na mňa a chcú ma zahubiť, ale ja rozjímam o tvojich príkazoch… Hriešnici mi kladú nástrahy, ale ja neopúšťam tvoje príkazy.“

„Žalmista nehovorí: Pán pobil hriešnikov, ale pobil šije hriešnikov. Keby totiž pobil hriešnikov, znamenalo by to, že nik nemôže byť spasený, pretože my všetci sme hriešnici. Ale slovami pobil šije hriešnikov chcel povedať, že skrotil ich pýchu. Písmo o tom hovorí: Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť (1Pt 5,5).“ (Hieronym)

„Nech s hanbou ustúpia všetci, čo nenávidia Sion.“ (verš 5)

„Nech sa zahanbia a nech ustúpia nazad“ Výzva, v ktorej zaznievajú pojmy „zahanbiť sa“ a „ustúpiť nazad“ sa okrem tohto žalmu nachádza v troch žalmoch:

Žalm 35,4: „Nech sa hanbia a červenajú tí, čo mi číhajú na život; nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí, čo mi chcú zle.“

Žalm 40,15: „Nech sa hanbia a červenajú všetci dovedna, čo mi číhajú na život a čo mi ho chcú zničiť. Nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí, čo mi chcú zle.“

Žalm 70,3: „Nech sa hanbia a červenajú tí, čo mi číhajú na život. Nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí, čo mi chcú zle.“

Tu sa Dávid obracia na Boha v spore s nepriateľmi.

„Všetci, čo nenávidia Sion“ Tí, ktorí boli doteraz v žalme identifikovaní iba cez svoje aktivity proti Izraelu ako národu (dorážali, no nepremohli, orali, robili dlhé brázdy) sú až uprostred žalmu identifikovaní menovite ako bezbožní (v. 4) a všetci, ktorí nenávidia Sion (v. 5), čiže v opozícii voči Bohu. Takto všetci, ktorí neuznávajú Sion a Pána, ktorí tam prebýva, nielenže nie sú pozvaní na púť do Jeruzalema ako nepriatelia pravého kultu Izraela sa majú hanbiť a ustúpiť nazad, aby bol na Sione pokoj a oni mohli nájsť svoj pokoj v ňom (Ž 122,6-9, Ž 126,1-3, Ž 128,5). „Úlohou Cirkvi je trpezlivo ich znášať až do samého konca.“ (Augustín)

„Nech sú sťa tráva na streche, čo uschne prv, ako ju skosia.“ (verš 6)

Podstatné meno bylina, tráva je v Biblii nielen pokrmom pre zvieratá, ale aj synonymom pominuteľnosti a krátkeho trvania ľudského života: Žalm 103,15: „Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet.“ Žalmista želá bezbožníkovi a odporcom Sionu trvácnosť trávy, ktorá rastie na strechách, a teda je vystavená páľave slnka viac, ako kdekoľvek inde. Preto vyschne skôr, ako stihne narásť. Viac k tomuto obrazu sa vracia Ž 37, ktorý povzbudzuje k trpezlivosti a dôvere v Pána, zatiaľ čo bezbožníci rýchlo uschnú ako tráva a zvädnú ako zelená bylina (Ž 37,2). Svojím obsahom je Ž 37 akoby rozšíreným výkladom k Ž 129,4-6 v téme dlhého a pokojného života spravodlivých oproti krátkemu životu bezbožníkov.

„Ktorá skôr, ako by bola vytrhnutá, uschne“ Tráva na streche nie je užitočná ani vítaná, pretože svojimi koreňmi rozrušuje murivo. Preto ju musí starostlivý človek vytrhávať, aby nespôsobila škody. No ak je v lete neustále vystavená slnku, vysychá rýchlo. Podobná situácia je aj v:

Žalm 1,3-4: „Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká. No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.“

Sloveso uschne spolu so slovesom „nech sa zahanbia“ nielen znejú veľmi podobne, ale zároveň s trochou irónie dávajú do súvisu realitu tých, čo nenávidia Sion. „Tento verš hovorí o tom, aký osud stihne tých, ktorých spomína predchádzajúci verš. Trávu na strechách môžeme prirovnať k pyšným ľuďom. Tráva, ktorá vyrastá na strechách domom, je síce z tohto miesta ľahko viditeľná, nemá však kde zapustiť svoje korene. A keďže je vystavená slnku, vyschne skôr, ako by stihla celkom vyrásť. Keby však rástla v zemi, mala by dosť vlahy a darilo by sa jej. Podobne je to aj s pyšnými ľuďmi. Hoci s nimi ešte nebolo zúčtované pri Božom súde, jednako im už teraz chýba životná sila, potrebná pre zdravý rast. Ich skutky spôsobujú, že vyschli ako tráva prv, než bola vytrhnutá. A hoci vyschli, predsa ich nik nevytrhne do konca.“ (Augustín) „Tráva na strechách tu symbolizuje náuku povýšených ľudí, ktorá sa stavia proti Božej múdrosti. Tá vyschne skôr, než bude vytrhnutá.“ (Origenes) 

„Kosec si ňou nenaplní hrsť, ani viazač snopov náručie.“ (verš 7)

Obe situácie sú nielen nereálne, ale dokonca absurdné. V tomto duchu pokračuje žalm až dokonca. Keby od začiatku na zemi, a najmä na pôde Izraela vládla spravodlivosť Pána zo Sionu, platilo by to, čo opisoval Ž 126,5-6, kde sa Pán postaral o bohatú úrodu a náruč plnú snopov pre ľudí vracajúcich sa zo zajatia.

„A čo idú okolo, nezavolajú: „Pán vás požehnaj; žehnáme vás v mene Pánovom.“ (verš  8)

V tomto verši vidíme situáciu, v ktorej pocestní pozdravujú pracujúcich na poli dvoma požehnaniami, jedným od Pána a druhým od nich:

Žalm 118,26: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho.“

Príklady, v ktorých okoloidúci s úžasom pozorujú rozsah zničenia izraelskej krajiny:

Nár 1,12: „Lamed „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ, ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán v deň pále svojho hnevu!“

Žalm 89,42: „Plienili ho všetci, čo išli okolo, a na posmech vyšiel u susedov.“

„Pánovo požehnanie (nech spočinie) na vás“ Pred zaujatím Zasľúbenej zeme Boh predložil ľudu podmienku počúvať hlas Pána svojho Boha, a plniť a zachovávať jeho príkazy. Jej dodržaním mali byť, okrem iného, požehnané aj ich polia a úroda a jej porušením malo byť toto všetko prekliate. „Zanedbať požehnanie sa považovalo za zlé spôsoby. V tomto verši máme pred sebou dve skupiny ľudí: tých, ktorí zbierajú snopy, a tých, ktorí prechádzajú popri nich na ceste (okoloidúcich). Písmo nám hovorí, kto sú títo ženci: Ženci sú anjeli (Mt 13,39) A okoloidúci sú tí, ktorí prešli touto cestou, inými slovami povedané: tí, ktorí po dobre prežitom živote došli až do vlasti. Okoloidúcimi v tomto živote boli apoštoli a tiež proroci. Tí zvolali svoje požehnanie na všetkých, u ktorých našli koreň lásky a viery. Keď však videli, ako im iní vo svojej arogancii vysoko zo striech mávajú hrsťami trávy, nepožehnali ich, pretože vopred videli, čo sa s nimi raz stane.“ (Augustín)

O dôležitosti Pánovho mena:

Žalm 124,8: „Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.“

Žalm 20,8: „Na vozy sa spoliehajú jedni, druhí na kone, ale my vzývame meno Pána, nášho Boha.“