Komentár:
Žalmista sa trápi, vzdychá si a prosí pred svojim Bohom, pretože vie, že aj keď je dobitý a zničený kvôli tvrdým skúškam, Boh pozná osud jeho života. Môcť sa vyžalovať pred Bohom je už potešením a útechou.
Nepriatelia kladú prekážky na jeho cestu: nie je nikto, kto by ho bránil alebo nejakým spôsobom sa o neho postaral, každá cesta úniku sa zdá ako uzavretá. Nezostáva iná nádej ako sa utiekať k Bohu, preto sa utieka k nemu, ktorý ho oslobodzuje od nepriateľov a pomáha ujsť jeho duši zo smutnej situácie, v ktorej sa nachádzala ako uväznená. Ďakuje Bohu a všetci, ktorí milujú spravodlivosť sa tešia a vzdávajú vďaky spolu s ním.
Žalm je pripisovaný Dávidovi, keď sa skryl do studne, aby utiekol pred kráľom Šaulom. (1Sam 22,1 1 Sam 24)
Sv. Hilár hovorí, že všetko, čo je povedané v žalme sa naplnilo v Pánovi počas umučenia. Predovšetkým rozjímanie nad tajomstvom opustenosti v jeho utrpení. Kristus sám túži do nej vstúpiť, hoci je tajomná a hrôzostrašná, do tej, do ktorej sa vrhol človek, keď utekal od Boha: opustenosť viny, zvrátenosti, absurdity, smrti, prázdnoty a ničoty.
Kristus „sa tam ponoril až do posledného dychu, až po tú vzdialenosť, na centrálny bod, od ktorého môže znova vytrysknúť svätá moc, ktorá z ničoho vytvorila tento svet. Tam z tej ničoty vzniklo nové stvorenie.“ (R. Guardini)
Kristus nás oslobodil z našej opustenosti a samoty tým, že nám poslal Ducha Svätého, božského komunikátora a utešiteľa. Keď veríme v neho, vidíme ako sa väzenie našej existencie otvára do špirály, cez ktorú prichádza svetlo večnosti, ktoré premieňa väzenie na Boží chrám. Vedie nás ku slobode v Bohu.
V tomto žalme sa modlíme za tých, ktorí sú pod tlakom samoty a opustenosti, aby našli Krista, ktorý ich poteší i za zosnulých a za nás v dňoch znechutenia a opustenosti, keď je okolo nás len prázdno a pusto, aby padli iluzórne nádeje, ktoré niekedy vkladáme do sveta okolo nás.
„Žalm možno bezpochyby duchovne zužitkovať v súvislosti s Pánom, pravým Dávidom… Tak ako sa Dávid schoval v jaskyni pred Šaulom, aj Pán prišiel do tohto sveta a trpel prenasledovaním… pričom počas neho zažil i osamotenosť, keď ho aj jeho učeníci zo strachu opustili a utiekli.“ (Hieronym) Žalm sa tak môže stať výzvou na vernosť Pánovi za každých okolností, aj v situácii prenasledovania, ktoré však bude raz odmenené.
Podobne ako žalmista, aj kresťania majú žiť vďaka neviditeľnej sile viery a nádeje, v úplnej závislosti od Boha. Napriek všetkým životným ťažkostiam majú vedieť, že nie sú sami:
Jn 14,18-19: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť.“
Dôverou v Boha vieme a zakusujeme Božiu moc. Aj podľa žalmistu Boh pomáha tým, ktorí si sami pomôcť nemôžu a nikto iný im nepomáha. Boh je advokátom („stojacim napravo“, v. 5) týchto najposlednejších a zabudnutých ľudí, o čom by mali vedieť tí, ktorí ich vykorisťujú, vydierajú a potláčajú ich ľudskosť.
Svätý František recitoval tento žalm počas svojej agónie a potom, čo vyslovil posledné slová, vstúpil do večnosti. (Sv. Bonaventura) Podľa tradície, keď večer 3. októbra umieral František z Assisi, jeho poslednou modlitbou bol Ž 142. Bonaventúra a Tomáš z Celana spomínajú, že František „sa veľmi rozplakal pri zvolaní žalmu: Nahlas volám k Pánovi a úpenlivo ho prosím“. Žalm recitoval až do posledného verša: Spravodliví sa zhromaždia okolo mňa, keď mi prejavíš priazeň. (Ján Pavol II.)